Na Slovensku vzniká veľmi málo nových pôrodníc a reforma nemocníc môže niektoré aj zrušiť. Na druhej strane je veľmi dôležité, aby v nich bol skúsený personál, pretože pôrodník sa musí vedieť okamžite rozhodovať. Prezident Slovenskej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti Martin Redecha Zdravotníckemu denníku porozprával o pôrodnej starostlivosti na Slovensku a o tom, ako ju môže ovplyvniť reforma nemocníc. Tiež načrtol, čo všetko ovplyvňuje zážitok ženy z pôrodu a aké nadhodnocované sú pôrodné plány.
V prvej časti rozhovoru Martin Redecha priblížil fakty o rakovine krčka maternice.
Rebríčky kvality slovenských pôrodníc podľa mamičiek sa odlišujú od hodnotení expertov. Prečo je to podľa vás tak?
Zhodnotenie kvality tej či onej pôrodnice je veľmi ťažké a väčšinou nie úplne objektívne. Môžeme hodnotiť odbornú stránku, prístrojové vybavenie, vzdelanie a množstvo personálu, odbornosť lekárov. To všetko sa dá ako tak objektivizovať. Existujú na to aj určité zákonné normy, ktoré určujú minimálny odborný štandard pôrodnice. Ten by nemal byť v žiadnom ohľade poddimenzovaný. Avšak dnes pri absolútnom nedostatku kvalifikovaného stredného zdravotníckeho personálu a najmä pôrodných asistentiek, je ťažké, často až nemožné tieto limity naplniť. Rovnako sa naše pracoviská v posledných desaťročiach stretávajú s finančnou poddimenzovanosťou, čo sa prirodzene odráža v materiálnom a prístrojovom vybavení. Druhou stránkou sledovania kvality pôrodníckych zariadení je hodnotenie pacientok. V tom sa okrem celkového materiálno-technického a priestorového vybavenia pracoviska v podstatnej miere odrazí prístup zdravotníckych pracovníkov k pacientke. Najčastejšie sa to robí tak, že ženy, ktoré odchádzajú z pôrodnice, vyplnia dotazník o tom, ako sú spokojné. Preto sú tieto rebríčky často tvorené na základe veľmi subjektívnych hodnotení, ktoré sú ovplyvnené mnohými faktormi. Veľké perinatologické centrá, ktoré riešia tie najťažšie prípady v krajine, sú tým iste hendikepované. Pretože je prirodzené, že priebeh pôrodu s nejakou závažnou patológiou nie je vždy taký, ako si pacientka predstavuje. Zvýhodnená je pôrodnica, ktorá sa venuje len fyziologickým pôrodom. V ideálnych prípadoch, keď žena príde do pôrodnice, bez akychkoľvek komplikácií s optimizmom porodí a o tri dni ide domov, tak má z celého deja dobrý pocit. Horší má žena, ktorá príde do nemocnice s nejakou závažnejšou patológiou, je tam niekoľko dní alebo dokonca týždňov hospitalizovaná, podrobuje sa zložitým, často invazívnym vyšetreniam, dostáva lieky, injekcie, infúzie, jej telesné aktivity sú obmedzené a pritom stále nemá záruku, že pôrod bude mať hladký priebeh a všetko dopadne dobre. V takýchto centrách sa staráme napríklad o predčasné pôrody a narodené deti, ktoré majú niekedy menej ako kilogram, preto sú tu častejšie aj rôzne komplikácie. Takáto mamička má určite iné pocity z pobytu v nemocnici ako tá, u ktorej prebehne všetko „hladko“, podľa predstáv a o tri dni je doma aj so zdravým dieťatkom.
Ovplyvňuje teda hodnotenie ženy aj prístup personálu?
Iste. Tento faktor vníma každý človek na akomkoľvek nemocničnom oddelení, nielen žena v pôrodnici. Ale nemyslím si, že starostlivosť v našich pôrodniciach by bola na nízkej úrovni alebo sa niekto z personálu nesprával dostatočne solídne. Naopak, v posledných rokoch sa o tom veľa hovorí a nie sme na tom horšie ako inde vo svete. Samozrejme, existujú aj výnimky. Nakoniec aj zdravotník je len človek a podlieha náladám a osobným pocitom, ktoré sa mu nie vždy podarí profesionálne zvládať. Ale som presvedčený, že ide skôr o výnimky ako štandardné situácie.
Z čoho majú ženy v pôrodniciach najčastejšie traumatické zážitky?
Dnes sa pôrod berie ako nejaká samozrejmá záležitosť, pri ktorej sa nemôže nič stať, a ak sa stane, tak len výnimočne. To však nie je pravda. Aj fyziologicky sa vyvíjajúca tehotnosť sa môže rýchlo skomplikovať a často sa končí operačným zákrokom. V niektorých prípadoch môže mať tehotnosť či pôrod za následok celoživotné komplikácie. Pri pôrode sa staráme o dvoch ľudí. Pôrodnica je pracovisko akútnej medicíny, na pôrodnom sále vznikajú často situácie, ktoré treba veľmi rýchlo riešiť. Lekár, ktorý riadi pôrodný tím, sa často musí rozhodovať v minútach, ak nie v sekundách. Pri sledovaní verejnej mienky a názorov laickej verejnosti vzniká dojem, že pôrod je absolútne bezrizikový dej a naopak, komplikujú ho práve zdravotnícki pracovníci. Mnohé ženy si predstavujú pôrod ako odpoludňajšiu prechádzku, predstavia si, že budú rodiť podľa vlastného pôrodného plánu, v ktorom uvedú množstvo všelijakých podmienok, často nezmyslov. Prichádzajú ženy, ktoré majú pôrodný plán na niekoľko strán. Iste, pokiaľ môžeme, snažíme sa žene vyhovieť. Ale sú veci, ktorým sa vyhovieť nedá. Nie je možné, aby si žena do pôrodného plánu napísala, že počas pôrodu ju nesmie nikto vyšetriť. Veď ak sa vyskytne akákoľvek komplikácia, lekár ju musí včas rozpoznať a zasiahnuť. To sa dá len na základe sledovania a vyšetrenia pacientky. Keď to neurobí a dôjde k poškodeniu zdravia ženy alebo dieťaťa, ktorému by sa dalo predísť rozpoznaním stavu pri vyšetrení, zodpovednosť za nepriaznivý výsledok a poškodenie nebude niesť žena, ale určite sa bude sťažovať na pôrodnícke zariadenie.
V rámci optimalizácie siete nemocníc tvorcovia reformy deklarovali, že sa zrušia pôrodnice, kde sa rodí menej ako 400 detí ročne. Podľa informácií Zdravotníckeho denníka sa má od budúceho roka na Slovensku zrušiť päť pôrodníc, proti čomu ľudia v regiónoch podpisujú petície s tým, že nebude zabezpečená časová dostupnosť zdravotnej starostlivosti a ženy budú rodiť v sanitkách. Aký máte názor na túto problematiku?
Treba ju hodnotiť veľmi opatrne. 400 pôrodov ročne, to je približne jeden pôrod denne. Pôrodnice, ktoré majú menej ako 400 pôrodov ročne, určite nemajú taký erudovaný personál a často ani také kvalitné materiálne vybavenie a ďalšie zabezpečenie. Dnešné moderné pôrodníctvo vyžaduje komplexnú starostlivosť, hovoríme teda o multidisciplinárnom prístupe. Kvalitná pôrodnícka starostlivosť si vyžaduje permanentnú dostupnosť napríklad hematologického pracoviska, aby sa v prípade komplikácií mohli podávať transfúzie krvi. Často potrebujeme spoluprácu s chirurgom, internistom, nevyhnutná je permanentná anestéziologická starostlivosť a iné. A je jasné, že zariadenie ktoré má 300 alebo 400 pôrodov ročne, to nedokáže zabezpečiť. Navyše, keď lekár pracuje v nemocnici, ktorá rodí v priemere jeden pôrod denne, aké sú prax a skúsenosti takéhoto personálu? Nehovoriac už o výuke a výchove mladých lekárov a pôrodných asistentiek.
Toto je jedno hľadisko, a treba povedať, že nielen odborné, ale aj ekonomické. Na druhej strane je však veľmi jednoduché povedať, že zrušíme pôrodnicu, ktorá má ročne 400 pôrodov a spojíme ju s pôrodnicou o 30 alebo 50 kilometrov ďalej, ktorá má tiež 400 pôrodov. Treba tu veľmi citlivo zohľadniť geografické podmienky, v ktorých sa pôrodnica nachádza, aby bola pre všetky ženy dostupná dostatočne včas napríklad aj v zime a snehu. Taktiež nie je možné zo dňa na deň povedať, že tých 400 pôrodov z jednej pôrodnice sa má presunúť do druhej, ktorá bude rodiť o 400 pôrodov viac. Pôrodnica, ktorá je dlhodobo prispôsobená na 400 pôrodov ročne, nie je schopná administratívnym rozhodnutím zvládnuť 800 pôrodov. A to personálne, materiálne, ani priestorovo. Nemôžeme si predstavovať, že keď jednu pôrodnicu zrušíme, všetci zamestnanci aj ostatné zabezpečenie prejdú do druhej. Pôrodnicu, ktorá ma poskytovať o 100 percent väčšiu zdravotnú starostlivosť, na to treba po všetkých stránkach pripraviť.
Pre predstavu, koľko pôrodov vykonávate u vás, v pôrodnici na Antolskej v bratislavskej Petržalke?
Máme okolo 3000 pôrodov ročne. Medziročne tieto čísla kolíšu o 100 až 200 menej alebo viac. Posledné dva roky po sebe išli čísla skôr dole, ale to je súčasný trend väčšiny slovenských pôrodníc. Ale myslím si, že je to prechodná záležitosť a postupne to zase bude stúpať. V Bratislave sú na tom podobne ako my aj ďalšie pôrodnice. V Ružinove tiež majú ročne okolo 3000 pôrodov, na Kramároch o niečo menej, okolo 2000 pôrodov. Jediná súkromná pôrodnica v Bratislave Sanatórium Koch dosť výrazne prekračuje počet 1000 pôrodov ročne.
Zmenila nejako situáciu nemocnica Bory?
Ešte je to veľmi skoro hodnotiť, otvorili len nedávno. Ich činnosť obmedzovalo to, že nemali zmluvu so Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, ktorá má na Slovensku najviac poistencov, viac ako polovicu. Uvidíme, aký bude vývoj v budúcnosti. Tieto veci bude treba dotiahnuť, ale to je už vec manažérov, nie odborná záležitosť.
Bratislavské pôrodnice čelili kritike, že je v nich málo miest, nedostatok personálu a podobne. Zmenilo sa niečo?
Treba otvorene povedať, že pôrodnica, ktorá má 40 alebo 50 rokov, v posledných rokoch v nej boli robené len minimálne úpravy a v mnohých prípadoch nie je priestorovo dimenzovaná na praktizujúce počty pôrodov, nemôže konkurovať moderným pracoviskám. Každodenným problémom je v týchto zariadeniach aj dodržiavanie základných hygienických opatrení. Zákon hovorí napríklad to, ako často sa majú priestory nemocnice maľovať, ako často komplexne dezinfikovať. Bory majú v tomto trošku výhodu, pretože ak otvoríme novú modernú nemocnicu so špičkovým vybavením a krásnym interiérom, je to rozdiel. Rozdiel nielen pre pacientov, ale aj zdravotnícky personál. Na Slovensku je nových pôrodníc veľmi málo. A tie, ktoré sú, nepostavil štát. Pred rokom sa zrekonštruovalo jedno gynekologicko-pôrodnícke zariadenie v Trstenej. Je skutočne pekné i dobre vybavené, nielen materiálne, priestorovo, ale i personálne.
Prečo veľa žien zo západného Slovenska chodí radšej rodiť do Česka a Rakúska?
Hovorí sa to, ale nemyslím si, že ich je tak veľa (hovorkyňa nemocnice v Břeclavi Eliška Windová povedala, že minulý rok tam rodilo viac ako 100 žien zo Slovenska, poznámka redakcie). Podľa toho, čo vieme, keď k nám následne chodia na kontroly, sú to väčšinou finančne dobre zabezpečené, v niektorých prípadoch až extravagantné dámy, ktoré sa rady chvália tým, že nerodili na Slovensku, ale v zahraničí, napríklad vo Viedni, alebo aspoň v Čechách. Ale nemyslím si, že by dostávali kvalitnejšiu odbornú starostlivosť ako u nás. Dokonca z každodennej praxe vieme, že nie je žiadnou raritou, že ženy po pôrodoch alebo po cisárskych rezoch aj na významných pracoviskách v blízkom zahraničí nakoniec skončili so závažnými komplikáciami u nás.
Na zbytočne vykonaný cisársky rez sa nesťažuje nikto, ale ak ho treba a neurobí sa, sťažujú sa všetci
Aké percento pôrodov na Slovensku tvoria cisárske rezy?
Pohybuje sa to okolo 30 percent. Podobné je to všade vo svete a to číslo stále mierne stúpa. Dnes sa vzhľadom na riziko poškodenia matky a dieťaťa ustupuje od mnohých operačných výkonov, ktoré boli pri pôrode využívané v minulosti, a radšej sa volí cisársky rez. Vyplýva to z toho, že pri cisárskom reze sa dnes využívajú moderné techniky, priebeh operácie je sofistikovanejší, rýchlejší, máme možnosti antibiotického krytia a napríklad aj hematologické zabezpečenie je neporovnateľné s tým, čo bolo v minulosti. Samozrejme, že sa snažíme cisárske rezy nerobiť zbytočne, pretože je to neľahká operácia, pri ktorej sa vyskytujú aj komplikácie. Ale nedá sa to porovnávať s počtom komplikácii v minulosti.
Aké komplikácie sa pri tomto zákroku môžu vyskytnúť?
Cisársky rez je vážny operačný zákrok. Z toho vyplývajú aj všetky možné komplikácie. Navyše okrem matky je tu aj dieťa, kvôli ktorému túto operáciu vlastne robíme. Samozrejme, že operáciou môže byť poškodené aj ono. U matky pri operácii môže dôjsť k poškodeniu maternice aj iných orgánov, ku krvácaniam. Pooperačné komplikácie sú najčastejšie zápalového charakteru, pri ktorých treba podávať antibiotiká, alebo tiež je možnosť pooperačného krvácania do brušnej dutiny. Potom sú tu neskoré komplikácie, ktoré sa prejavia aj po rokoch alebo najčastejšie pri následnej tehotnosti. Súvisia väčšinou s tým, že na maternici bola už raz vykonaná chirurgická intervencia.
Dochádza k nadužívaniu cisárskeho rezu? Z akých dôvodov?
Na mnohých zahraničných pracoviskách sa už robí cisársky rez na želanie pacientky. Nájde si nejaký dôvod, napríklad že sa bojí prirodzeného pôrodu. U nás to nie je jednoznačne ošetrené zákonom. Ale v mnohých krajinách áno, niekde sa vykoná cisársky rez, ak si pacientka priplatí. Je to vec názoru a organizácie zdravotníctva. Nadužívanie tohto zákroku sa ani u nás nedá vylúčiť, ale vyplýva to z toho, o čom sme už hovorili. Ďalším závažným faktorom stúpania počtu cisárskych rezov sú forenzné otázky. Najčastejšie sťažnosti smerujúce na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou sa týkajú práve pôrodníkov. Pritom však aj z odborného a aj ľudského hľadiska je otázne, či pri nejakom patologickom stave ísť do rizika možných závažných komplikácií pre matku aj dieťa, súvisiacich so spontánnym pôrodom, alebo pristúpiť priamo k operácii a ochrániť pacientku pred rizikami, ktoré by hrozili pri prirodzenom pôrode. Navyše, dnes je zloženie rodičiek podstatne iné ako pred niekoľkými desaťročiami. Priemerný vek rodičiek je dnes u nás tesne pod 30 rokov, kedysi to bolo medzi 22-25 rokmi. Organizmus ženy je vývojovo za milióny rokov stavaný na pôrod v skoršom období. Druhá vec je, že rodia ženy, ktoré majú rôzne ochorenia – ťažké diabetičky, kardiačky, extrémne obézne ženy. Máme program in vitro fertilizácie, teda umelého oplodnenia. Oplodňujú sa ženy, ktoré by prirodzenou cestou v minulosti možno neotehotneli. Toto všetko má podstatný vplyv na vývoj moderného pôrodníctva aj na cisárske rezy.
Cisársky rez je operačný zákrok. Je ho možné vykonať tak, aby pri ňom bola žena pri vedomí?
Pred pár desaťročiami sa robil len v celkovej anestézii, takže žena bola úplne uspatá. Dnes cisárske rezy robíme väčšinou v tzv. spinálnej analgézii, takže žena je pri plnom vedomí, má s dieťaťom hneď vybratí z maternice kontakt koža-na-kožu. Počas operácie sa so ženou rozprávame a ona necíti žiadne bolesti. Rozhodnutie o tom, aký spôsob anestézie alebo analgézie, teda zbavenia bolesti, sa použije, je vecou skúseného anestéziológa. Z hľadiska pôrodníctva je výhodou tohto spôsobu analgézie aj to, že pri celkovej anestézii dostáva dieťa už maternici určitú dávku liekov – anestetík podávaných matke. Takže dieťa treba vybrať rýchlo, do niekoľkých minút, aby nedostalo veľkú dávku uspávacích liekov.
Zdá sa mi, že je vnímané trochu ako rituál, že otec bábätka alebo iná sprevádzajúca osoba po pôrode odstrihne pupočnú šnúru. Je možné alebo zaužívané, aby to blízky človek urobil aj po pôrode cisárskym rezom?
Robí sa to vo svete a aj v niektorých našich pôrodniciach umožňujú, aby otecko mohol byť pri cisárskom reze priamo na operačnej sále. Záleží od konkrétneho pracoviska, či dokáže zabezpečiť všetky podmienky sterility prostredia. Väčšina našich zariadení na to ale nie je stavaná. Ide o závažnú brušnú operáciu s hroziacimi komplikáciami a možnosťou infekcie, čiže personál je na to patrične pripravený, umytý, oblečený, v rúškach a rukaviciach. Každá ďalšia prítomná osoba, zvlášť ak zasahuje do operačného poľa pri prestrihávaní pupočníka, zvyšuje riziko infekcie.
Je to naozaj tak, že rodičia vnímajú prestrihnutie pupočnej šnúry otcom ako rituál a považujú to za dôležité?
Mnohí áno, ale nie každý človek znáša pohľad na krv alebo operačné pole. Pomerne často sa stáva, že pritom kolabujú. A potom nevieme, či sa máme skôr starať o pacientku alebo o otecka. V mnohých zariadeniach u nás je to spravené tak, že aj keď oteckovi nedovolia vstúpiť priamo na operačnú sálu, je tam presklená stena, cez ktorú vidí, čo sa deje s jeho partnerkou a aj rodička má dobrý pocit, keď vidí, že má pri sebe blízku osobu.
Empatia zdravotníkov je veľmi dôležitá
Ako by mala vyzerať popôrodná starostlivosť a ako to v slovenských nemocniciach prakticky funguje?
Pokiaľ sú dieťa i matka zdravé, robí sa rooming-in, teda dieťa by malo byť stále s matkou. Matku s dieťaťom považujeme za neodlúčiteľnú dvojicu. Myslím si, že o kvalite tejto starostlivosti na Slovensku už dnes netreba diskutovať. Je nepredstaviteľné, aby v 21. storočí vo vyspelej krajine matka nedostala adekvátnu popôrodnú alebo pooperačnú starostlivosť. Dokonca si myslím, že je u nás v mnohých prípadoch lepšia ako v zahraničí. Štandardne po normálnom fyziologickom pôrode bez komplikácií prepúšťame pacientku s dieťaťom po 72 hodinách. Pediatri na tretí deň ešte robia nejaké predpísané vyšetrenia. Patríme tak ku krajinám s jednou z najdlhších postpartálnych hospitalizácií nielen v Európe ale i vo svete. Ide o to či je to dobré, alebo zlé. Určite je to ekonomicky mimoriadne náročné a vyžaduje si to nemalé nároky na materiálne, personálne a najmä kapacitné vybavenie pôrodníckych pracovísk. Ide však o požiadavku neonatológov – lekárov starajúcich sa o dieťa. Z pôrodníckeho hľadiska by sme radi pristúpili k podstatne skoršiemu prepúšťaniu po fyziologickom pôrode. Vo vyspelých krajinách sa bežne prepúšťa po 24 hodinách, na želanie ženy často aj skôr.
Neonatologické oddelenia rôznych nemocníc sa pre Zdravotnícky denník vyjadrili, že pokiaľ má dieťa zdravotné problémy a je nutná jeho hospitalizácia na novorodeneckej Jednotke intenzívnej starostlivosti, so stálou prítomnosťou rodičov je žiaľ stále problém. Ako je prítomnosť rodičov pri dieťati, ktorá preukázateľne zlepšuje jeho zdravotný stav, z vášho pohľadu zabezpečovaná v slovenských nemocniciach aj konkrétne vo vašej pôrodnici na Antolskej?
Deti, ktoré potrebujú takúto starostlivosť, sa obyčajne transportujú do špecializovaných centier. Samozrejme, u ťažko nedonosených detí, ktoré niekedy vážia aj menej ako kilo, sa nedá robiť rooming-in, teda aby bolo bábätko s matkou 24 hodín denne na izbe. Ale pokiaľ sú toho mamičky zo zdravotného hľadiska schopné, pediatri ich púšťajú k deťom, aby ich videli a nadviazali kontakt. Tieto deti potrebujú stálu opateru zdravotníkov, podávanie liekov cez kanyly, sledovanie vitálnych funkcií, telesných parametrov a podobne, takže starostlivosť je pomerne náročná a ani matka pre svoj zdravotný stav vždy nemusí zvládnuť pobyt pri dieťati. Podstatné sú aj priestorové podmienky. Vždy, pokiaľ je to aspoň trochu možné, podporujeme kontakt rodičov, a to nielen matky, s dieťaťom.
Čo by mala žena vedieť predtým, ako ide na cisársky rez? Aké sú indikácie pre jeho vykonanie?
Cisársky rez sa v dnešnej dobe dosť bagatelizuje. Ide však o vážnu brušnú operáciu. Indikácie na ňu sú veľmi ťažká a niekedy diskutabilná otázka. Samozrejme, základy sa skúšajú na štátniciach medikov, podrobnejšie je to pri atestácii z gynekológie a pôrodníctva. Je to ťažké jednoducho vymenovať. V podstate existujú ale indikácie absolútne a relatívne. V prvom prípade nie je možné porodiť inak ako cisárskym rezom, pretože žena alebo dieťa by boli ťažko poškodené alebo by zomreli. Pri relatívnych indikáciách je možný aj iný postup a žena môže bez ujmy na zdraví porodiť rovnako zdravé dieťa. Riziká prirodzeného pôrodu sú však veľmi veľké, prípadne sa viaceré riziká kombinujú.
Aj pri normálnom priebehu tehotnosti, keď nie je veľký predpoklad, že bude potrebné robiť cisársky rez, by každá žena mala byť poučená o tom, ako tento zákrok vyzerá a kedy sa robí. Všetko je to vecou predpôrodnej prípravy, ktorú, myslím, dnes už robia všetky pôrodnícke zariadenia. Existuje aj množstvo súkromných zariadení zameraných na predpôrodnú prípravu. Žene sa vysvetlí celý priebeh pôrodu, čo sa bude diať, ako má spolupracovať, kedy má ako dýchať a tlačiť. Privolávame tam aj oteckov alebo osoby, ktoré budú pri pôrode, aby vedeli, ako sa tam majú správať a čo sa bude diať. Súčasťou tejto prípravy by malo byť aj poučenie o možnom cisárskom reze.
Ako sa treba starať o jazvu po cisárskom reze?
Úplne rovnako ako o jazvu po každej inej operácii. Existujú aj rôzne preparáty na tzv. „lepšie hojenie“, ale nie sú hradené zo zdravotného poistenia a ich účinky sa popisujú rôzne. Je to skôr kozmetická ako medicínska záležitosť. Používajú sa ale aj v iných chirurgických odboroch, nielen v pôrodníctve.
V Česku vznikol projekt Císařovnám, ktorý šíri osvetu okolo cisárskeho rezu. Existuje na Slovensku niečo také? Kam sa môže žena obrátiť, aby mala o zákroku dosť informácií?
Ako som hovoril, žena sa všetko dozvie v predpôrodnej príprave. Keď jej niečo nie je jasné, tak sa môže opýtať. Ukazujú sa tam aj obrázky a dokonca filmy o celom priebehu cisárskeho rezu, aby vedela, čo ju čaká. V prípade nejasností sa môže každá tehotná žena obrátiť aj na svojho ošetrujúceho lekára, ktorý jej poskytuje predpôrodnú starostlivosť. Nepovažujeme za správne radiť sa s laickou verejnosťou, alebo tzv. „skúsenými ženami“, prípadne prostredníctvo internetu. Šíri sa tak veľké množstvo, jemne povedané „skreslených“ informácií. Vyvoláva sa tak zbytočná neistota a strach.
Aké sú najčastejšie mýty o cisárskom reze?
Okolo cisárskeho rezu aj pôrodu celkovo sa v poslednom desaťročí veľmi špekuluje. To všetko je práve výsledkom tých skreslených informácií. Často sa stretávame s tým, že rodičky v obave z priebehu pôrodu prichádzajú do nemocnice s mnohými požiadavkami alebo tzv. „pôrodným plánom“. Do pôrodného plánu si matka napíše, čo sa môže a čo sa nemôže robiť. Pritom akoby si nikto neuvedomoval, že pôrod je síce prirodzený dej, ale nemusí vždy prebiehať fyziologicky a dobre sa skončiť. Treba si pritom uvedomiť, že ide o zdravie a niekedy aj život dvoch ľudí. Matky a jej dieťaťa. Kedysi, keď rodili ženy s pôrodnými babami doma, väčšinou išlo všetko bez komplikácií, ale nebolo žiadnou zvláštnosťou že pôrod nedopadol dobre, že došlo k poškodeniu dieťaťa alebo matky. Aj z klasickej literatúry sa dozvedáme, že v minulosti ženy často zomierali pri pôrode kvôli krvácaniu, horúčke alebo infekcii. Dnes je to už skoro nepredstaviteľné.
Aká dôležitá je empatická komunikácia zdravotníkov so ženou, zvlášť pri neplánovanom cisárskom reze?
Keď je to neplánované a robí sa rýchlo, obyčajne je to v časovej tiesni a nie je čas na obsiahle diskusie, ale empatia stredného zdravotného personálu aj lekárov k žene je veľmi dôležitá. Nielen pri pôrode, ale myslím si, že všeobecne v celom zdravotníctve. Keď prídete k lekárovi, máte bolesti, ťažkosti a obavy z toho, čo bude, je to iné, keď sa s vami niekto rozpráva, vysvetlí vám celý postup aj to, čo vám hrozí, ako keď vás o ničom neinformujú a ponechávajú vlastným obavám o ďalší vývoj. Tvrdí sa, že dobrá komunikácia lekárov alebo zdravotného personálu je viac ako polovica úspechu. V pôrodníctve to platí dvojnásobne, pacientka má obavy o seba aj o stav svojho dieťaťa. V niektorých prípadoch je to ťažké dodržiavať, pretože pôrodníctvo je akútna medicína a napríklad pri akútnych stavoch a v časovej tiesni je ťažké sa dlho rozprávať. I tak však pacientka musí byť aspoň sčasti informovaná o dianí. Na podrobnú diskusiu je priestor po zvládnutí situácie, kedy treba pacientke všetko podrobne vysvetliť.
Ak sú interrupcie povolené, mali by byť čo najbezpečnejšie
Poslanci v parlamente opäť odmietli návrh na zavedenie medikamentóznej interrupcie. Interrupčnú tabletku ako vhodnú a bezpečnú formu umelého prerušenia tehotenstva odporúča aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO). Premiér Ľudovít Ódor a minister zdravotníctva Michal Palkovič avizovali, že by mohli sprístupniť medikamentóznu interrupciu prostredníctvom usmernenia alebo vyhlášky s tým, že ide o výsostne odbornú a nie politickú tému. Ako to hodnotíte?
V posledných niekoľkých rokoch sa v našom parlamente pravidelne, takmer každého pol roka, pod rôznymi označeniami, napríklad o pomoci tehotným ženám, objavujú návrhy zákona, ktoré svojim obsahom v skutočnosti len obmedzujú ženám voľný prístup k umelému prerušeniu tehotenstva. U nás však už desiatky rokov existuje interrupčný zákon, ktorý my, ako odborná spoločnosť, ale aj Európska únia a WHO, považujeme za veľmi dobrý a vyhovujúci. Napriek svojmu veku je veľmi stále moderný, vyhovuje všetkým podmienkam, ktoré má takýto zákon spĺňať. Medzinárodnými inštitúciami sme zaňho opakovane chválení. Avšak základná otázka, či sa môžu alebo nemôžu interrupcie robiť, nie je odborná záležitosť. V Poľsku alebo na Malte sú vo väčšine prípadov interrupcie zakázané. Podobne to donedávna bolo v Írsku. Je to vecou celkového názoru na život, filozofie, politiky. Z odborného hľadiska je nepodstatné, či sú tieto výkony dovolené, alebo nie. Pretože sa nejedná o odborné rozhodnutie. Ak ich zákon zakáže, jednoducho sa prestanú vykonávať. Ja ako odborník sa môžem vyjadriť len k problémom, ktoré by mohli vzniknú potom, ak by sa zakázali. Ale ak zákon interrupcie dovoľuje, potom by sa mali vykonávať tak, aby znamenali pre ženu čo najmenšie riziko. K interrupčnému zákonu totiž existujú súvisiace vyhlášky, ktoré upravujú jeho aplikáciu v praxi, a svojim spôsobom určujú spôsob vykonávania interrupcií. A keď tieto vyhlášky vznikali, ešte nebola dostupná interrupčná tabletka. Interrupcie sa štandardne vykonávali len chirurgickým zákrokom, tzv. potratová tabletka prišla na svet až oveľa neskôr. Jej použitie znamená pre ženu ďaleko menšie riziká komplikácií ako klasický chirurgický spôsob. Preto sa dnes vo svete bežne používa. U nás sa žiaľ použiť nemôže, pretože vyhláška hovorí len o chirurgickom spôsobe. Ak sú teda u nás interrupcie zákonom dovolené, mala by existovať možnosť na ich vykonanie čo najšetrnejším spôsobom. A to je interrupčná tabletka. V medicíne, teda i v našom odbore, existujú štandardné postupy pre konkrétne medicínske výkony, navrhované odbornými spoločnosťami a schvaľované ministerstvom zdravotníctva. Gynekologicko-pôrodnícka spoločnosť má kompletne pripravený návrh na štandardný postup pre použitie interrupčnej tabletky. Ak by sa u nás povolila registrácia interrupčnej tabletky, sme tento návrh schopní okamžite predložiť ministerstvu na schválenie. Nedá sa však navrhnúť štandardný postup na používanie niečoho, čo nie je dovolené a na Slovensko sa oficiálne nedováža. Samozrejme, optimálne by bolo vysporiadanie tohto problému vo vzájomnej súčinnosti.
Vyhľadávajú v súčasnosti Slovenky medikamentóznu interrupciu v iných krajinách? Prípadne kupujú si takéto tabletky cez internet? Aké riziká v tom prípade hrozia?
Interrupčná tabletka je dnes v medicínskych zariadeniach v blízkom zahraničí a aj prostredníctvom internetu ľahko dostupná. A stojí asi toľko, koľko u nás zaplatí žena za interrupciu formou chirurgického zákroku. Je to okolo 300-400 eur. Pokiaľ sa žena rozhodne pre prerušenie tehotnosti, vie ľahko zájsť do neďalekých Čiech alebo Rakúska, kde sa o ňu radi postarajú. Veď ide o platenú službu. Urobia jej gynekologické vyšetrenie, ultrazvuk, posúdia dĺžku trvania gravidity, a ak je to možné, dajú jej interrupčnú tabletku. Poučia ju o tom, čo sa ďalej bude diať, aké môžu byť komplikácie a čo má vtedy robiť. To je ale ten lepší prípad. Dnes cez internet možno do piatich minút nájsť spôsob ako sa dostať k tejto tabletke. A to je horší prípad, pretože ženu nikto nepoučí a ani následne nekontroluje. V mnohých prípadoch nemusí byť ani vyšetrená gynekológom a tehotenstvo predpokladá len sama, na základe tehotenského testu, ktorý je dostupný v každej drogérii. Nehovoriac o tom, že keď si tabletku objedná cez internet, nemá záruku, čo jej príde. Možno jej pošlú celaskon, alebo naopak nejaký medicínsky preparát, ktorý síce môže spôsobiť potrat, ale aj veľmi vážne zdravotné komplikácie. Taktiež je realitou, že ak ženy odchádzajú kvôli interrupciám za hranice alebo si objednávajú tabletku cez internet, unikajú všetkým našim štatistikám o interrupciách.
Tieto štatistiky sú z údajov gynekológov?
Áno. O interrupcii, ale aj o spontánnom potrate sa povinne vypisuje tlačivo tzv. hlásenie potratu. Pre nás je to veľmi dôležité, lebo máme presné štatistiky o celkových počtoch, aj o tom, či tento počet stúpa alebo klesá, a to nielen celoštátne, ale aj v jednotlivých regiónoch. Má to aj medicínsky význam. Ak napríklad zistíme, že v nejakom regióne zrazu dochádza k neprirodzene veľkému vzostupu spontánnych potratov, môže to znamenať, že niečo sa tam deje, napríklad v životnom prostredí. Epidemiológovia či hygienici potom musia hľadať príčiny, prečo to tak je.
Lucia Hakszer
