Oficiálne je slovenské zdravotníctvo bezplatné, ale v praxi sa pacienti často stretávajú s tým, že poskytovatelia od nich žiadajú poplatky za rôzne veci, ktoré súvisia so zdravotnou starostlivosťou. Robia to často preto, aby vôbec udržali fungovanie ambulancií, avšak potom sú poplatky nekontrolované a neregulované. „Bezplatnosť v systéme, v ktorom nie je dosť peňazí je nesociálna,“ vyhlásil počas sympózia Zdravotníckeho denníka o financovaní zdravotníctva poslanec Národnej rady SR a bratislavský krajský lekár Tomáš Szalay (SaS). „Keď ľuďom klameme, že zdravotníctvo je zadarmo, hoci nie je, potom nevieme cielene pomôcť tým, ktorí na to skutočne nemajú a tak sa nevedia k starostlivosti dostať,“ tvrdí.
Jeho slová potvrdzuje prezidentka Zväzu ambulantných poskytovateľov (ZAP) a lekárka z praxe Jaroslava Orosová: „Pacienti momentálne doplácajú v ambulanciách živelne. Nevedia, koľko ich ošetrenie bude stáť, a potom ani nevieme chrániť zraniteľné skupiny.“ Obaja si myslia, že transparentné, jasné poplatky s nejakou záchrannou sieťou by v zdravotníctve boli sociálnejším riešením ako deklarovaná, ale iba zdanlivá bezplatnosť.
Štátny tajomník ministerstva zdravotníctva Michal Štofko na sympóziu povedal, že rezort bude robiť audit doplatkov a poplatkov v zdravotníctve. „Jeho cieľom by malo byť aj to, aby sme si definovali, aká je dnes ochota pacienta platiť za zdravotnú starostlivosť,“ hovorí Štofko.
Spoluúčasť by prispela k efektivite
Člen predstavenstva Union zdravotnej poisťovne Jozef Koma zareagoval, že zdravotníctvo potrebuje viac peňazí a verejné financie už nemôžu byť jediným zdrojom financovania. Treba sa teda rozprávať o nejakej forme spoluúčasti.
Ambulantný sektor podľa prezidentky ZAP Orosovej momentálne vyberá poplatky na svoje prežitie, nie na prosperovanie. Vyhlásila, že auditu poplatkov by mal predchádzať nový katalóg výkonov, ktorý by určil, koľko aký výkon reálne stojí. Ministerstvo zdravotníctva ho sľubuje k 1. januáru budúceho roka. „Ambulancie sú v úplne inom postavení ako nemocnice, nikto nás neoddlží a musíme sa správať ako zodpovední podnikatelia,“ zhodnotila Jaroslava Orosová.
V súčasnosti verejnosť viac-menej akceptuje, že v zdravotníctve nejaké poplatky sú, nie sú však transparentné a ľudia sa na ne nevedia dostatočne pripraviť. „Spoluúčasť pacientov je dobrá aj na efektívne vynakladanie zdrojov, aby nebola nadspotreba liekov a ľudia viac dbali na prevenciu,“ tvrdí Koma. Pacienti totiž podľa neho vedia o tom, že majú žiť zdravo a neužívať lieky zbytočne, ale bez spoluúčasti ich nič nemotivuje zmeniť svoje správanie. „Legitímnym nástrojom by bolo aj pripoistenie. To by bolo dobré pre poskytovateľov aj poisťovne, ale nemyslím si, že bude politická vôľa ho na Slovensku zaviesť,“ hovorí. Možné by mohlo byť pripoistiť si napríklad viac preventívnych prehliadok a iných zdravotníckych výkonov či nadštandardnú starostlivosť.
Pripoisťovacie produkty
Aj podľa analytika Martina Vlachynského môžu súkromné zdroje zdravotníctvu výrazne pomôcť. „Ale bude záležať na tom regulačnom nastavení, či budú do systému prichádzať a či budú robiť dobre alebo až tak nie,“ hovorí. Súhlasí s riaditeľom zdravotnej poisťovne, že doplatky majú aj významný regulačný charakter z hľadiska dopytu.
Na Slovensku v tejto oblasti už existujú rôzne finančné nástroje, avšak zatiaľ to nie sú mainstreamové produkty. Podľa Vlachynského sa to v budúcnosti môže zmeniť, keďže populácia starne a aj pohľad ľudí na zdravie a financovanie zdravotnej starostlivosti sa vyvíja. „Jedným z nástrojov je poistenie kritických chorôb, napríklad rakoviny. Peniaze sa vyplácajú podľa fáz liečby, ktorú pacient podstupuje. Otázka však bude aj to, ako to štát bude regulovať a rozvíjať,“ tvrdí. Zmeny v pohľade na zdravie odráža napríklad aj to, že mnohé firmy ponúkajú svojim zamestnancom rôzne zdravotné benefity ako nadštandardné vyšetrenia či rôzne procedúry.
Spoluzakladateľ Slovenskej spoločnosti pre farmakoekonomiku Martin Višňanský poznamenal, že na Slovensku stále nie sú jasne definované štandardy a rozsah zdravotnej starostlivosti, ktorá je hradená z verejného zdravotného poistenia. „Potom si to každý lekár, každá ambulancia a nemocnica vysvetľuje po svojom,“ upozornil. Slovensko je navyše jedna z mála krajín, ktorá dovoľuje generovať zisk z verejného zdravotného poistenia. V mnohých krajinách môžu poisťovne zarábať len na spomínaných pripoisťovacích produktoch.
Višňanský poznamenal, že aj meranie vplyvov rôznych inovácií v poisťovníctve je na Slovensku komplikované, práve pre problémy v elektronizácii, neochotu rôznych aktérov zapojiť sa a z toho vyplývajúcu zlú kvalitu dát.
Koľko peňazí je v zdravotníctve? Netušíme
Poslanec Tomáš Szalay vidí problém verejného zdravotného poistenia aj v tom, že u verejných zdrojov, spravovaných štátom, nie je kvalitná kontrola toho, ako sa využívajú. Myslí si, že verejnosť ani netuší, koľko peňazí sa točí v súkromnom neštátnom zdravotníctve. Na výzvu Jozefa Komu, že je potrebných viac peňazí, zareagoval: „Tie peniaze tam možno sú, ale stále nevieme, ako sa míňajú, pretože nemáme poňatia, čo v zdravotníctve koľko stojí. Doplatky za lieky sa ako-tak evidujú, ale nevieme, koľko pacient zaplatí na rôznych jednodňovkách, u zubárov alebo u súkromných poskytovateľov, ktorí nechcú žiť z nízkych platieb poisťovní, tak sa odzmluvnia,“ hovorí Szalay. „Podľa mojej skúsenosti niektorí lekári robia na cash, nie sú pripojení do ezdravia ani nevykazujú poskytnutú starostlivosť, tak netušíme, aký objem zdravotnej starostlivosti je na Slovensku vlastne poskytovaný,“ dodal. Odhady priamych platieb v zdravotníctve sú podľa neho veľmi nepresné a rôzne inštitúcie používajú až štyri rôzne metodiky. „Tieto odhady sú v obrovskom rozpätí – 500 miliónov až 2 miliardy,“ upresnil.
Poznamenal, že o pripoistení sa hovorí 30 rokov a bol by to najlegitímnejší spôsob zavedenia finančnej spoluúčasti do zdravotníctva, ale súhlasí, že na pripoistenie nie je politická vôľa. „Výrazne jednoduchšie implementovateľné by boli priame platby, ale pri populistickej vláde sa tak skoro nedostaneme k ich legalizácii,“ tvrdí aj o ďalšom nástroji.
V porovnaní s verejnými zdrojmi, ktoré podľa neho v zásade veľmi nepodliehajú kontrole toho, ako sa míňajú, si lekár a poslanec Szalay myslí, že pokiaľ pacient platí zo svojich súkromných zdrojov, dobre si skontroluje, na čo ich dáva. „Pri súkromných zdrojoch je pacient najlepším kontrolórom, či za svoje peniaze dostáva dosť. Zapojme pacienta, aby zo zdravotníctva neboli švédske stoly,“ podotkol. Štátny tajomník Štofko s ním súhlasí v tom, že keď je starostlivosť hradená z verejných zdrojov, pacient nemá žiadnu spoluzodpovednosť sa ich využívanie (príklad zbytočných návštev lekára alebo nadspotreby liekov). „Viaczdrojové financovanie majú vo všetkých rozvinutých krajinách a v nejakej miere sa tomu nevyhneme,“ pripúšťa. Zároveň však hovorí, že rezort zdravotníctva aktuálne nechce zavádzať systém poplatkov a doplatkov. „Sme si vedomí toho, že v zdravotníctve je objem peňazí, ktorý sa platí, ale treba určiť limit spoluúčasti pre pacienta. Chceme zistiť ten reálny objem peňazí a potom sa od toho odraziť ďalej,“ hovorí nekonkrétne.
Ľuďom treba povedať, že štát na niečo nemá
Podľa lekárky Orosovej sú ambulantní poskytovatelia zahnaní do slepej uličky. „Štát je regulátor a poisťovne majú iba určené množstvo zdrojov, takže s nimi nevieme vyjednať viac. Zatiaľ v žiadnom roku nebol na zdravotníctvo taký rozpočet, ktorý by zodpovedal požiadavkám a potrebám ambulantného sektora,“ poznamenala. „Musíme sa rozhodnúť, či chceme bezplatné zdravotníctvo pre všetkých občanov a štát tomu bude musieť prispôsobiť spôsob financovania alebo ľuďom povieme, že na to nemáme, budeme hľadať súkromné zdroje a človek sa bude vedieť na spolufinancovanie nejakým spôsobom pripraviť,“ uzavrela Orosová.
Michal Štofko avizoval, že rezort zdravotníctva chystá projekty rozpočtovej rady a nové nastavenie systému financovania a revízie výdavkov. „Verejné zdroje majú limity a musíme s nimi vedieť zaobchádzať čo najzodpovednejšie, ale nie nevyhnutne ich preregulovať,“ dodal.
Lucia Hakszer
