Pacienti v minulosti zvykli hovoriť, že lekár sa k nim správa inak, keď mu dajú takzvané všimné. Vedúci lekár urgentu nemocnice Penta Hospitals Galanta Jozef Fatrsík v podcaste Zdravotníckeho denníka Perspektívy zdravia hovorí, že na pohotovosti sa s úplatkami nestretáva, no ľudia sa snažia „preskočiť rad“ cez známosti. Prezidentka Asociácie na ochranu práv pacientov (AOPP) Elena Marušáková v podcaste hovorí o zodpovednosti lekára a pacienta pri liečbe. Keď podľa nej chorý nepochopí liečebný plán, často lieky vysadí či skracuje, čo vedie k rezistencii a zbytočným komplikáciám.

Fatrsík hovorí, že na urgentnom príjme „všimné“ prakticky nevidí, keďže tam nikto chorobu neplánuje. „To, že sa to deje, si myslím – a áno, je to nesprávne. Absolútne nesprávne. V zahraničí toto neexistuje a tešil by som sa, keby to zmizlo aj na Slovensku,“ komentuje lekár.

Problém podľa neho presahuje úplatky, na Slovensku podľa neho funguje aj rodinkárstvo a ľudia to skúšajú cez známosti. „Nemám tieto veci rád, hoci, samozrejme, sa im nie úplne vyhnem, ale napriek tomu sa k tým pacientom správam ako k iným. Aj keď príde známy, zaradím ho do triáže a poviem, že ak to nie je akútne, normálne si počká,“ vysvetľuje Fatrsík. Podľa jeho slov sú za takú kultúru zodpovední všetci – lekári aj pacienti.

Pacientova zodpovednosť začína pochopením liečby

V podcaste sa diskutovalo aj o zodpovednosti pacienta a lekára za priebeh liečby. „Toto je práve tá téma, ktorá súvisí s komunikáciou, pretože mnohí pacienti nedodržiavajú postup práve preto, že nedostali dostatočné poučenie a neporozumeli úplne tomu, ako má prebiehať ich liečba,“ vysvetľuje Marušáková a opisuje kamarátku, ktorá po troch dňoch vysadila antibiotiká, lebo sa cítila lepšie.

Šéfka AOPP pripomína, že zodpovednosť za zdravie je neoddeliteľná. „Je to naše telo, náš chrám, o ktorý sa treba starať rovnako, ako keď udržiavame bicykel, aby jazdil,“ tvrdí s tým, že zahraničné štúdie pri onkologických ochoreniach dokazujú vyššiu účinnosť terapie, ak pacientom jasne vysvetlia diagnózu a nechajú ich aktívne manažovať termíny a voľby liečby.

Komplexné informácie sa podľa nej neskrývajú len v ambulancii. „Každý liek obsahuje písomnú informáciu pre pacienta. Nie preto, aby vás odradila, ale aby ste vedeli, ako reagovať pri nežiaducich účinkoch a neprerušili liečbu. Lebo keď ju prerušíte svojvoľne, tak liečebný efekt nebude žiadny,“ zdôrazňuje. Podľa jej slov sa lekári snažia hľadať všetky možné spôsoby, ako pacienta vtiahnuť do hry o jeho zdravie.

Mohlo by vás zaujímať

Podľa jej slov tiež lekár nemôže znevažovať ľudí, ktorí majú menej kvalitné vzdelanie alebo sa narodili s nižšou schopnosťou logického myslenia. Nedostatok zdravotnej gramotnosti podľa nej nemožno pripisovať len pacientom. „Niekoho znevažovať kvôli pôvodu či vzdelaniu je len slabošské poukazovanie na vlastné pocity menejcennosti,“ dodáva.

Ako (ne)podávať zlé správy

Pacienti tiež hovoria, že lekári sa vyhýbajú niektorým témam. „Akonáhle je očakávanie niečoho negatívneho, lekári sa často snažia dávať falošné nádeje,“ kritizuje prezidentka AOPP. Spomína onkologických pacientov, ktorí radšej žiadajú paliatívnu než aktívnu liečbu, no lekár ich odmietne s vetou, že je tu od liečenia a keď sa nechcú ľudia liečiť, musia si na to nájsť niekoho iného.

Pre lekára to podľa jej slov musí byť náročné vnímať to, že pacienta stratí. „A nemyslím, že stratí tak, že pôjde k inému lekárovi, ale v zmysle, že pacient je už na konci svojej životnej cesty,“ hovorí.

Pre pacienta by bolo podľa nej lepšie počuť na rovinu negatívnu informáciu spôsobom, ktorá je pre neho prijateľná Podľa Marušákovej musí zdravotník poznať aj fázy smútku pacientov. „Nestretla som sa s pacientom, ktorý by ktorúkoľvek z tých fáz preskočil,“ hovorí a vyzýva lekárov, aby vytvárali bezpečné prostredie pre odmietnutie, agresivitu aj smútok.

„Dĺžka fázy smútku je pritom u každého pacienta iná a to, že sa niekto tvári, že ju nemá, ešte neznamená, že ňou naozaj neprechádza,“ dodáva s tým, že lekárske fakulty tieto situácie so študentmi trénujú napríklad pomocou hercov.

Fatrsík opisuje vlastný postup. „Zavolám si rodinu, poviem, že nemám dobré správy, a pýtam sa, ako to pacient zvládne. Potom sa dohodneme, či to oznámime naplno, alebo len naznačíme, že treba ďalšie vyšetrenia,“ vysvetľuje. Pri 95-ročnom chorom často smeruje k šetrnejším riešeniam, ktoré rodina podpíše.

Empatiu ilustruje aj na príklade pacientky po otrase mozgu. „Mali sme pacientku, ktorá sa každých 15 sekúnd pýtala, čo sa stalo. Napísal som na papier ‘Máte otras mozgu’ a manžel jej to stále ukazoval,“ spomína lekár. Jednoduchá pomôcka zmiernila paniku a odľahčila personál.