Na Slovensku v praxi ľudia so zdravotným postihnutím často nemajú zabezpečenú adekvátnu podporu a dokonca ani prístup k potrebnej zdravotnej starostlivosti. Narážajú na fyzické, ale aj mentálne a systémové bariéry.

„Štát by mal napríklad v prípade detí so zdravotným postihnutím zabezpečiť takú podporu, ktorá má potenciál zabezpečiť dieťaťu čo najvyšší stupeň rozvoja a dosiahnuteľnej úrovne telesného a duševného zdravia, ale to sa často nedeje.

Nedostatočné poskytovanie pomoci a podpory rodičom starajúcim sa o deti so zdravotným postihnutím núti rodiny vyhľadávať súkromných poskytovateľov, často za cenu finančného zadlženia,“ upozorňuje komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská. Rodiny sú potom odkázané hľadať pomoc prostredníctvom verejných zbierok, a to aj na úkor ich práva na súkromie.

Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím pri príležitosti 15 rokov od ratifikácie Dohovoru Organizácie spojených národov (OSN) o právach osôb so zdravotným postihnutím pripravuje na svojom webe seriál, ktorý sa venuje jednotlivým článkom Dohovoru, ich praktickej aplikácii a tomu, čo dokument znamená pre zdravotne znevýhodnených na Slovensku.

Štáty majú prijímať opatrenia na ochranu zdravia

Podľa článku 25 Dohovoru, ktorý zakotvuje právo na zdravie ako základné ľudské právo, má každý nárok na najvyššiu dosiahnuteľnú úroveň telesného a duševného zdravia. Neznamená to, že každý má právo byť zdravý, ale že štát má povinnosť zabezpečiť prístup k zdravotnej starostlivosti bez diskriminácie a vytvárať podmienky, ktoré umožňujú ochranu zdravia. Štáty majú pritom zároveň povinnosť zohľadňovať rodový aspekt.

Pojem „najvyššia dosiahnuteľná úroveň zdravia“ zahŕňa viacero faktorov, napríklad biologické aspekty ako genetika a náchylnosť na choroby, životný štýl, dostupné zdroje štátu a to, ako ich prerozdeľuje, koľko dáva na zdravotnú starostlivosť a lieky. Ďalej ho môžu ovplyvniť rodové rozdiely, nárast populácie, vojnový konflikt či neznáme ochorenia.

Mohlo by vás zaujímať

Právo na zdravie zahŕňa aj slobodu rozhodovať o svojom zdraví a tele, byť chránený pred mučením či neoprávneným lekárskym ošetrením. Ďalej predstavuje právo na primeranú výživu alebo bezpečné životné prostredie, preto sú štáty povinné prijímať opatrenia na ochranu verejného zdravia v podobe očkovania, kontroly hygieny, čistoty vody alebo pracovných podmienok. Dohovor OSN zároveň ukladá štátom povinnosť zabezpečiť rovnosť príležitostí pre všetkých tak, aby mohli dosiahnuť čo najvyššiu úroveň zdravia.

Dohovor zdôrazňuje, že „zmluvné strany musia poskytovať zdravotnú starostlivosť, ktorú osoby so zdravotným postihnutím, vrátane detí a starších osôb, špecificky potrebujú v dôsledku svojho zdravotného postihnutia, a to vrátane včasného zistenia, prípadne intervencie a služieb určených na minimalizáciu alebo prevenciu ďalšieho zdravotného postihnutia.“

Štát má povinnosť poskytnúť týmto osobám, rovnako ako všetkým ostatným, včasnú, dostupnú a primeranú zdravotnú starostlivosť, ale tiež napríklad liečebnú rehabilitáciu a programy zamerané na sexuálne a reprodukčné zdravie. Podľa Zuzany Stavrovskej sa to však v praxi mnohokrát nedeje.

Problém sa vôbec dostať do zdravotníckeho zariadenia

Dohovor zaväzuje štáty „poskytovať zdravotnú starostlivosť čo najbližšie k miestu bydliska danej osoby vrátane vidieckych oblastí.“ Nie je reálne, aby mala každá obec svojho lekára, no štát má povinnosť zabezpečiť regionálnu dostupnosť zdravotnej starostlivosti pre všetkých obyvateľov.

Komisárka však upozorňuje, že základnou prekážkou dostupnej zdravotnej starostlivosti sú bariérové priestory, v ktorých sa zdravotná starostlivosť v mnohých prípadoch stále poskytuje. „Prístupnosť zdravotníckych zariadení by už dnes mala byť štandardom. Napriek tomu problematické ostávajú zdravotné strediská, ktoré boli vybudované ešte v minulom storočí a ich debarierizácia prebieha len veľmi pomaly,“ poukázala.

Z podnetov, ktoré na úrad komisára posielajú občania, vyplýva, že najväčší problém je so vstupmi do budov zdravotníckych zariadení, bariérovými vnútornými priestormi, chýbajúcimi alebo nevyhovujúcimi výťahmi a sociálnymi zariadeniami.

Pred nemocnicami a poliklinikami neraz nie je dostatok vyhradených parkovacích miest pre osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu. Ďalším problémom je nepostačujúca infraštruktúra. „Bez dostupnej dopravy sa osoby so zdravotným postihnutím nemôžu dostať na miesta, kde sa zdravotné služby poskytujú. Dostupnosť zároveň zhoršujú tiež poplatky, ktoré vyberajú niektorí verejní poskytovatelia zdravotnej starostlivosti,“ vysvetlila Stavrovská.

Človek má mať právo liečbu odmietnuť

Dohovor štát zaväzuje poskytovať osobám so zdravotným postihnutím starostlivosť v rovnakej kvalite ako ostatným a na základe slobodného a informovaného súhlasu. Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím Slovensku odporučil, aby odstránilo fyzické, informačné a komunikačné bariéry v prístupe k zdravotným službám.

Podľa slovenskej legislatívy, ak je človek s preukazom osoby s ťažkým zdravotným postihnutím (ŤZP) zároveň nespôsobilý dať informovaný súhlas, má v zdravotníckom zariadení pri poskytovaní starostlivosti právo na prítomnosť opatrovníka.

„V zmysle medzinárodných štandardov by pacienti mali mať vždy vytvorené také podmienky, ktoré im umožňujú rozhodnúť sa o poskytnutí slobodného a informovaného súhlasu s liečbou,“ zdôraznila komisárka. Práve opatrovník, ktorý človeka pozná, vie ako s ním má komunikovať, vie mu vysvetliť, o čom sa v danej situácii rozhoduje, a v prípade potreby aj brániť jeho práva.

Ani prijatie osoby do psychiatrického zariadenia na nedobrovoľnom základe by sa podľa Stavrovskej nemalo chápať tak, že bol automaticky daný aj súhlas s liečbou. „Každý pacient, pokiaľ nie je priamo ohrozený jeho život a vážne ohrozené jeho zdravie, by mal mať možnosť odmietnuť liečbu alebo akýkoľvek iný lekársky zásah,“ pripomenula.

Prispôsobenie starostlivosti

Na zabezpečenie rovnakého prístupu k zdravotnej starostlivosti pre osoby so zdravotným postihnutím je nevyhnutné zvyšovať povedomie o ich právach, dôstojnosti, nezávislosti a potrebách prostredníctvom odborného vzdelávania a propagácie etických štandardov v zdravotníctve. Tiež treba prijímať konkrétne legislatívne a systémové opatrenia.

V ostatných rokoch sa napríklad zvyšuje dôraz na prispôsobenie zubnej starostlivosti potrebám ľudí s poruchou autistického spektra (PAS). Zavádzajú sa špecializované postupy, ktoré zohľadňujú senzorickú citlivosť pacientov, ako napríklad použitie tlmeného osvetlenia, minimalizovanie hluku a zjednodušená komunikácia. Niektoré zubné kliniky ponúkajú aj špeciálne školený personál a predbežné oboznámenie pacienta s prostredím ordinácie prostredníctvom obrázkov alebo videí.

Dôležitou súčasťou starostlivosti je individuálny prístup a spolupráca s rodičmi alebo opatrovateľmi. Cieľom týchto opatrení je znížiť stres z návštevy zubára a zlepšiť prístup k preventívnej aj akútnej zubnej starostlivosti. Od 1. januára tohto roka je ošetrenie v celkovej anestézii alebo analgosedácii pri stomatologických výkonoch plne hradené z verejného zdravotného poistenia, ak je to nevyhnutné vzhľadom na zdravotný alebo psychický stav pacienta, napríklad pri autizme. Musí to odporučiť ošetrujúci lekár.

Ako sme uviedli, právo na zdravie patrí medzi základné ľudské práva a musí byť zabezpečené bez akejkoľvek formy diskriminácie. Osobitnú pozornosť si vyžadujú zraniteľné skupiny. Pre skutočné naplnenie práva na zdravie sú preto nutné nielen legislatívne garancie, ale aj aktívne opatrenia na odstránenie bariér, zmenu postojov a podporu inkluzívneho prístupu v zdravotníctve.

Diskriminácia aj vo vzdelávaní

V rámci seriálu Úrad komisára upozorňuje aj na správnu aplikáciu ďalších práv zakotvených v Dohovore o právach osôb so zdravotným postihnutím. Zdôraznil napríklad, že odkázanosť na pomoc iných neznamená stratu práva na súkromie, že osoby so zdravotným postihnutím majú mať možnosť zvoliť si kde a s kým budú žiť, a potrebujú mať na to vytvorené vhodné podmienky. Tiež hovorí, ako treba zabezpečiť prístupnosť miest a informácií pre týchto ľudí, že majú právo na inkluzívne vzdelávanie a individuálnu podporu.

Totiž, ako upozornila Európska komisia pri prijatí Stratégie v oblasti práv osôb so zdravotným postihnutím na roky 2021–2030, školskú dochádzku predčasne ukončuje až 20 percent mladých ľudí so zdravotným postihnutím oproti približne 11 percentám mladých ľudí bez postihnutia. Vysokoškolské vzdelanie získa 44 percent ľudí bez zdravotného postihnutia, ale len 29 percent osôb so zdravotným postihnutím. 52 percent týchto ľudí pociťuje v oblasti vzdelávania diskrimináciu.