V takzvanom bezplatnom zdravotníctve domácnosti v súčasnosti platia dokopy 1,7 miliardy eur. Konštatoval to ekonóm a expert na zdravotníctvo Peter Pažitný spolu s ďalšími autormi publikácie Priame platby u špecialistov. Dáta v nej nie sú úplne reprezentatívne, ale podľa autorov ukazujú zreteľný trend.

Ide o pokračovanie štúdie Férové poplatky a spoluúčasť v slovenskom zdravotníctve, ktorú predstavili v októbri 2024. V nej analyzovali 27 cenníkov v ambulanciách všeobecných lekárov pre dospelých v slovenských mestách i na vidieku a našli v nich 147 rôznych typov poplatkov. Fenomén nazvali poplatková divočina. V roku 2003 minister zdravotníctva Rudolf Zajac (za ANO) zaviedol regulované poplatky za účelom zníženia spotreby zdravotnej starostlivosti. Tie boli politicky nepopulárne, takže po voľbách v roku 2006 sa oficiálne zakázali, ale nezmizli a nie sú dobre kontrolované.

Publikácia nadväzuje aj na minuloročný prieskum analytičky Henriety Tulejovej na vzorke skoro 1000 ľudí. 88 percent z nich uviedlo, že poplatky sú netransparentné. Ľudia nevedia, koľko, ako a za čo platia a na čo majú nárok. To vyplynulo aj z aktuálnej analýzy spoločnosti Pažitný & Kandilaki, ktorej súčasťou boli kvalitatívny a kvantitatívny prieskum u poskytovateľov špecializovanej zdravotnej starostlivosti.

Analýza ukázala nízku transparentnosť poplatkov, právne nejasnosti, nejednotnosť v prístupe či výraznú variabilitu vo výške poplatkov. Poskytovatelia tvrdia, že poplatky v ambulanciách narastajú preto, lebo platby, ktoré dostávajú z poisťovní, sú nízke a nepokrývajú ich náklady. Avšak u niektorých ľudia platia ešte predtým, než vôbec začnú čerpať akúkoľvek starostlivosť.

Platby za veci, ktoré by sa spoplatňovať nemali

Zákon určuje, že lekár musí pacienta objednať na konkrétny termín bez poplatku. Rôzni podnikavci si však začali zakladať rezervačné portály, ktorých služby využívajú poskytovatelia, a objednávanie cez ne je spoplatnené. „Regulátor zaspal a zameral sa na represívnosť. Príjem z rezervačných portálov pritom ide tretím stranám a nie je použitý na skvalitňovanie starostlivosti,“ zhrnul Peter Pažitný. S pobaveným úsmevom však podotkol: „Ja to mám rád, lebo to ukazuje, že keď je tá regulácia doslova blbá, ľudia si nájdu spôsob, ako ju elegantne obísť. My chceme nájsť legálnu a reálnu cestu, ako tieto veci napraviť.“ V súčasnosti rezervačné portály tretích strán vykazujú spolu ročný obrat asi 3 milióny eur, ktoré, ak by boli príjmom poskytovateľov, mohli by smerovať práve do skvalitňovania zdravotnej starostlivosti.

Pažitný spolupracoval aj na tvorbe Zajacovej reformy, ktorá zaviedla poplatky za služby súvisiace s poskytovaním starostlivosti, ako napríklad nadštandardné ubytovanie alebo lepšiu stravu v nemocnici. Tieto poplatky boli odobrené ústavným súdom, ale dnes sa už takmer nevyužívajú. Namiesto nich existuje veľa polooficiálnych poplatkov.

Mohlo by vás zaujímať

„V roku 2002 sme mali sen, aby ľudia platili legálne a tak, aby za to niečo dostali,“ priblížil bývalý minister Zajac. Základnou premisou bolo, že pacient zaplatí niečo, čo ho nezruinuje, a zároveň poskytovateľ bude mať od neho nejaké zdroje. „Od ústavného súdu sme mali certifikované, že sa dalo platiť aj za zdravotnú starostlivosť,“ doplnil Zajac.

Je problém preukázať, že sú poplatky neoprávnené

Počas čerpania zdravotnej starostlivosti si pacienti v súčasnosti hradia doplatky za lieky, zdravotnícky materiál, zdravotnícke pomôcky a dietetické potraviny. V týchto položkách je podľa Pažitného celkom poriadok, sú legislatívne ukotvené a predvídateľné. Horšie je to v prípade poplatkov, ktoré si do cenníkov dávajú samotní poskytovatelia. Cenníky musia zaslať Vyššiemu územnému celku (VÚC), avšak ide len o oznamovaciu povinnosť.

„Z rozhovorov s poskytovateľmi vyplynulo, že majú nejasnosti v povinnostiach zverejňovania cenníkov. Niektorí poskytovatelia sa mylne domnievajú, že zaslanie cenníka na VÚC znamená jeho schválenie. VÚC ale pristupuje ku kontrole až na základe podnetov ľudí,“ vysvetlila Noemi Macko-Forgáčová, ktorá v rámci výskumu viedla rozhovory. Zástupca Bratislavského kraja z publika konštatoval, že na výber poplatkov sa kraju sťažujú stovky ľudí ročne. Ako opodstatnené sú vyhodnotené desiatky sťažností. Často kraj nevie preukázať, že výber poplatku je neoprávnený, pretože na to nemá nástroje. Podľa Petra Pažitného sa zároveň stáva, že ľudia sa boja sťažovať na poplatky, napríklad ak majú v regióne len jedného poskytovateľa nejakej odbornosti a „nechcú sa s ním rozhádať“.

Existuje nástroj doplnkových ordinačných hodín, v ktorých môže poskytovateľ legálne objednávať pacienta za poplatok, ale podľa odborníkov sú tieto hodiny príliš regulované, a preto málo využívané. Za priame platby ordinujú poskytovatelia, ktorí nemajú zmluvu s poisťovňou.

Niektorí ľudia si zaplatia aj za second opinion alebo vyšetrenie u druhého poskytovateľa rovnakej odbornosti. Podľa odborníkov to tiež nie je legislatívne dobre upravené, preto vznikol trh s firmami, ktoré ponúkajú tieto služby.

Zlé zákony

Lekár a bývalý minister zdravotníctva Rudolf Zajac hovorí, že 1,7 miliardy eur, ktoré v súčasnosti platia domácnosti, tvorí približne 17 percent celkových zdrojov v zdravotníctve. V sume však ešte nie sú zahrnuté neformálne úhrady. „Väčšina dnes vyberaných poplatkov nemá oporu v zákone. Ale čím iným môže štát regulovať systém, ak nie zákonmi?“ O funkcii štátu v zdravotníctve tvrdí, že by sa dalo dlho diskutovať o tom, či má aj poisťovať a poskytovať zdravotnú starostlivosť. „Potom sa môže stať aj to, že štátne nemocnice za nižší výkon dostávajú viac peňazí,“ podotkol Zajac. Myslí si, že občan by mal platiť len za to, čo je v zákone a čomu rozumie. Dodal, že „žiadny minister z neprehľadnej plejády od roku 2006“ nepreukázal nejakú víziu zdravotníctva. Odvtedy boli zdravotnícke zákony novelizované vyše 600-krát a niektoré novely si odporujú.

Kritizuje aj optimalizáciu siete nemocníc, ktorá vôbec neberie do úvahy ambulantný sektor, jeho výkonnosť a prepojenie s nemocnicami: „Mala by to byť optimalizácia siete poskytovateľov.“ Ďalším problémom je to, že doteraz nie je definovaný nárok poistenca na úhradu z verejného zdravotného poistenia. Bez toho, aby pacient vedel, na čo má nárok z verejných zdrojov a bez definície rizika podľa Zajaca nie je možné zaviesť ani individuálne, respektíve komerčné, pripoistenie. Za problémy bývalý minister označil aj to, že nie je definované rozdelenie kompetencií pri kontrole, nepochopenie zjednocujúcej funkcie poisťovní a nezmyselnú snahu premeniť Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na regulačný orgán. „Bez súkromných peňazí sa to robiť nedá, ale nie takto. Chceme dobre regulovanú, ale spravodlivú súťaž medzi poskytovateľmi a chceme, aby si pacient vybral, čo chce za svoje peniaze dostať,“ zhrnul Rudolf Zajac.

Audit poplatkov a doplatkov tento mesiac predstavilo aj ministerstvo zdravotníctva. Komplexnejšie opatrenia však ešte len pripravujú v spolupráci so samosprávnymi krajmi. Zavádzanie poplatkov je politicky veľmi nepopulárne. Peter Pažitný však vyzýva: „Netvárme sa, že platby nie sú, ale poďme ich zlegalizovať.“ Cieľom má byť to, aby sa trh v zdravotníctve mohol riadiť dopytom a ponukou. Legislatíva o rozsahu starostlivosti hradenej z verejného zdravotného poistenia podľa neho musí byť transparentná a informácia o výške poplatku alebo doplatku by mala byť súčasťou informovaného súhlasu, ktorý pacient podpisuje ešte pred poskytnutím starostlivosti. „Pri každom čerpaní starostlivosti by mal pacient dostať daňový doklad. Mali by sme si brať príklad z toho, ako to funguje pri liekoch, ale účet veľakrát chýba,“ hovorí Pažitný s tým, že pacient má dostať faktúru za starostlivosť s rozpisom jednotlivých položiek a poisťovňa má byť informovaná, koľko a za čo pacient dopláca. Je žiaduce, aby bol systém poplatkov a doplatkov transparentný a zrozumiteľný, automatizovaný a digitálny. „Neodporúčame úplné alebo čiastočné oslobodenie určitých skupín od spoluúčasti, ktorá ochudobňuje poskytovateľa. Namiesto toho by napríklad dlhodobo chorí, deti, dôchodcovia a nízkopríjmové skupiny, mali dostávať nejakú kompenzáciu zo sociálneho systému,“ uzavrel Pažitný.