V psychike ľudí stále doznievajú problémy spôsobené izoláciou počas pandémie covid-19. Veľa ľudí má úzkosti, depresie a vo všeobecnosti narastá aj množstvo psychických problémov u detí. Medzitým pokračuje nekonečný príbeh prípravy zákona o psychologickej a psychoterapeutickej činnosti. Ten má zadefinovať, kto môže poskytovať psychoterapiu, a to nielen v zdravotníctve, ale aj v iných rezortoch. Ministerský návrh v niektorých bodoch dokonca odporuje európskej legislatíve, upozornila v rozhovore predsedníčka Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti Zita Michlerová. Stretli sme sa s ňou na 35. česko-slovenskej psychoterapeutickej konferencii, ktorá sa v uplynulých dňoch konala v Bratislave a bola prenášaná aj online.
Čo bolo hlavným motívom tohtoročnej psychoterapeutickej konferencie?
Tento rok sme sa ju snažili obsahovo venovať pojmu reflexia a sebareflexia, teda procesu uvažovania o sebe samom nielen v kontexte psychoterapie, ale aj ľudskej spoločnosti všeobecne. Podarilo sa nám získať veľa zahraničných prednášajúcich a veľmi sa tešíme, že nás navštívili aj generálny sekretár a prezident Európskej asociácie pre psychoterapiu (Tom Warnecke a Cătălin Zaharia, poznámka redakcie) čo je najväčšia asociácia psychoterapeutov a Slovenská psychoterapeutická spoločnosť je v nej národným zástupcom. Priniesli dôležitú tému o psychoterapii ako profesii. Súvisí to aj s tým, že u nás sa teraz prerokováva zákon o psychologickej a psychoterapeutickej činnosti, ktorý presunuli na septembrovú schôdzu. (Psychológovia aj politická opozícia sa vyjadrili, že vítajú stiahnutie návrhu z júnovej schôdze. Bol podľa nich pripravený chaoticky a ignoroval odbornú verejnosť, poznámka redakcie.)My sme návrh zákona pripravili ešte v roku 2023, ale ministerstvo zdravotníctva ho neprijalo, vytvorili nový zákon, no problém bol, že to bolo bez vstupu odbornej verejnosti. V pripomienkovom konaní sa pod pripomienky Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti podpísalo až 5-tisíc ľudí. Teraz je zákon v druhom čítaní, mal byť na schôdzi v júni, ale preložili ho na september.
Treba ho upraviť?
Na legislatívnom oddelení Úradu vlády si zákon preštudovali a konštatovali, že v mnohých bodoch je nevykonateľný, zmätočný a v niektorých bodoch dokonca odporuje európskej legislatíve. Myslím, že to bol hlavný dôvod stiahnutia.
Dôležité je, že by sme mali hovoriť špeciálne o profesii psychoterapeuta a psychoterapeutická činnosť by mala byť uzákonená, aby boli minimálne určené podmienky, ktoré musí odborník splniť na to, aby ju mohol vykonávať. Je to v záujme ochrany našich klientov.
Prečo ste si ako motív konferencie vybrali práve reflexiu a sebareflexiu?
Zaoberali sme sa témou vnímania a rešpektovania pacienta, jeho života a sveta, a zároveň aj rešpektovania uvažovania psychoterapeuta. Myslím si, že v tomto narcistickom svete je veľmi dôležité uvažovať o tom, aký je ten druhý. Rešpektovať jeho názory, jeho svet a zároveň rešpektovať svoje uvažovanie. V spoločnosti to väčšinou vyzerá, že každý rešpektuje len sám seba. Potom dochádza k nedorozumeniam – spoločenským, politickým, osobným a všelijakým.
Po štyroch rokoch fungovania psychoterapeutickej spoločnosti sme mali valné zhromaždenie, prijímali sa nové dokumenty, bola voľba členov výboru. Konferencia má veľmi dlhú tradíciu, ešte z čias Československa a koná sa každý druhý rok. V organizovaní sa striedame s Čechmi. Máme tu viacerých českých prednášajúcich. Ide teda aj o stretnutie odborníkov a zhrnutie doterajšej činnosti.
Dá sa povedať, s akými problémami klienti najčastejšie prichádzajú na psychoterapiu?
Závisí to aj od miesta, kde psychoterapeut pracuje, ale všeobecne možno povedať, že sa vyskytuje veľa úzkostných a depresívnych porúch. Významne stúpol záujem o psychoterapiu detí a dorastu. Môže to súvisieť s tým, že vďaka osvete a tomu, že duševnému zdraviu sa všeobecne venuje väčšia pozornosť, sa ľudia už neobávajú ísť k psychológovi a psychoterapeutovi. Taktiež sa vyskytujú poruchy správania, najmä u dospievajúcich. Máme problémy v školskom systéme, problémy so šikanou, problémy v skupinách detí. Stúpol tiež počet veľkých firiem, ktoré si v rámci benefitov priamo objednávajú konzultácie pre svojich zamestnancov alebo si psychológov volajú na rôzne sociálno-psychologické a komunikačné výcviky. Ale typické, s čím sa stretávame, sú tá úzkosť a depresia.
Zmenilo sa to od pandémie covid-19?
Práve v čase, keď sme boli izolovaní doma, v populácii detí a dorastu vzrástli poruchy správania. U detí sa objavili úzkosti, strach chodiť do školy, do spoločnosti.
Sú aj po tých štyroch – piatich rokoch následky izolovanosti počas pandémie ešte stále zreteľné?
Ten vplyv doznieva. Ale je to veľmi ťažké určiť, lebo sa nerobili konkrétne výskumy toho, ktoré veci boli spôsobené situáciou s covidom. Ale pre generáciu detí a dorastu to bola významná traumatizujúca situácia. Izolácia bola vynútená okolnosťami a práve to tie citlivé deti naštartovalo. Keby pandémia neprišla, možno by ostali citlivými povahami, ale nemali by ďalšie psychické ťažkosti.
Dosť sa začína rysovať problém osamelosti. Nielen u seniorov, ktorí trebárs už stratili svojich životných partnerov a deti sa im rozutekali, ale aj v strednom a mladšom veku. To začína byť téma psychoterapií. Ďalšie veľké témy sú vyhorenie, únava z práce, závislosť na práci.
Ako to reflektujete v psychoterapii? Ako sa dá pracovať s týmito javmi?
Aj na konferencii nám zástupcovia rôznych psychoterapeutických smerov priniesli obraz, ako pracujú s týmito problémami. Tá reflexia, spoznávanie, kritické uvažovanie v psychoterapeutickom procese. Máme tu zástupcu kognitívne-behaviorálnej psychoterapie, psychodynamickej psychoterapie, psychoanalytickej psychoterapie. Každý smer má svoje postupy a metódy, ktoré nám predstavujú. Je to zaujímavé a napríklad ja ako psychodynamický psychoterapeut môžem vidieť, ako s rovnakým problémom pracuje kolega, ktorý je vyškolený v inej psychoterapii.
Čo okrem zákona o psychoterapii by vám ešte pomohlo zo strany štátu?
Bolo by dobré, aby sa rozšíril počet pracovníkov, ktorí poskytujú psychoterapeutické služby zdarma, nielen v zdravotníctve, ale aj v rámci sociálnych služieb a v školských poradniach. Ministerstvo by malo vyčleniť prostriedky na to, aby viac týchto odborníkov bolo prijatých do systému. Myslím si, že to by bola cesta k dostupnejšej psychoterapii. No na psychoterapiu sa čaká a jej dostupnosť je problematická asi vo všetkých krajinách. Niekedy sa môže zdať, že terapeuti sú nedostupní preto lebo človek čaká na nejakého konkrétneho. A psychoterapia je dlhá záležitosť, k odborníkovi treba chodiť minimálne rok alebo dva roky. Keď má terapeut naplnený počet ľudí, ktorých môže obslúžiť, ďalšie termíny sa uvoľňujú rádovo v mesiacoch alebo rokoch. Štát by mohol naozaj cielene vyčleniť pracovné pozície pre ľudí, ktorí budú poskytovať psychoterapeutické služby. Apelujeme na to už dlho. Samozrejme, štát chce čo najviac peňazí ušetriť.
Ako sa v ostatných rokoch rozvíjala psychoterapia na Slovensku? Udialo sa aj niečo pozitívne?
Myslím si, že snahy sú. Ja poznám tú problematiku najviac v zdravotníctve a problémom nie sú ani tak politici ako skôr úradníci. Roky tam sedia tí istí a je jedno, či je vláda modrá, oranžová, zelená alebo akákoľvek. Problém je skostnatený administratívny systém. Ale veľmi dobrú prácu urobilo ministerstvo školstva, posilnili sa psychológovia na základných školách a pomaly každá už má psychológa minimálne na pol úväzku. Pedagogicko-psychologické poradne sú personálne dosť zabezpečené a aj v sociálnych službách to ide, detské domovy majú svojich psychológov. Musím povedať, že v tejto oblasti štát napomáha. Aj v zdravotníctve boli z plánu obnovy vyčlenené peniaze na vznik psychiatrických stacionárov, kde sa poskytuje aj psychoterapeutická starostlivosť. Takže veci sa dejú, len niekedy je to pomaly a verejnosť do toho až tak nevidí, prípadne k tomu pristupuje podľa vlastnej skúsenosti: „Ja som hľadal psychológa a nenašiel som.“
Aj keď sa štát snaží, treba naňho tlačiť. Respektíve, niekedy kritické situácie podnietia vznik niečoho nového. Trebárs extrémne prípady šikany a samovraždy detí viedli k tomu, že sa naozaj posilnili tímy psychológov na školách. Oveľa viac sa hovorí o duševnom zdraví detí a mládeže a Liga za duševné zdravie, hoci to je občianske združenie, nie štátna inštitúcia, urobila zbierku a bola schopná zaplatiť odborníkov pre deti z núdznych rodín. Takže pomalými krokmi to ide. S tou detskou a dorastovou psychológiou a psychiatriou je ale personálny problém, lebo až tak veľa ľudí nemá záujem ju robiť. Detských psychiatrov je málo a nevedia sa vyškoliť za rok ani za dva.
Mohlo by vás zaujímať
Pokiaľ ide o dospelých, povedzme si príklad – človek sa v problematike vôbec neorientuje, ale jeho blízki mu poradia, že by sa mal porozprávať so psychoterapeutom. Vie, kam sa má obrátiť? A koľko môže trvať, kým nájde psychoterapeuta, pokiaľ nehľadá nikoho konkrétneho? Aké dlhé sú čakacie lehoty?
Ak predpokladáme, že ide o nejaký zdravotný psychický problém, prvý krok je osloviť praktického lekára. Ten by sa mal vyznať v tom, či ide o prípad pre psychológa alebo psychiatra a ako akútne ho treba riešiť. K psychiatrovi ľudia môžu ísť aj bez výmenného lístka, ale k psychológovi nie. Čakacie lehoty sú individuálne okres od okresu, ale niekedy sa čaká aj mesiac. Ale pokiaľ praktický lekár rozhodne, že ten pacient naozaj potrebuje akútnu intervenciu alebo hospitalizáciu, môže urgenciu zdôrazniť na výmennom lístku. Prípadne aj psychiatrické oddelenia majú svoje pohotovosti. Ak je to akútny stav, myslím si, že do týždňa sa vie pacient dostať k odborníkovi. Ak je to problém, ktorý pretrváva možno aj pol roka a nie je až taký akútny, pacient to pociťuje len ako nepohodu, čakacia lehota je ten mesiac alebo dva. Ak by nedokázal zohnať odborníka dostatočne včas, môže sa obrátiť na svoju zdravotnú poisťovňu. Každá zdravotná poisťovňa má zoznam svojich zmluvných poskytovateľov týchto služieb a vedia človeka nasmerovať, ku komu má v ktorom okrese ísť. Dokonca teraz majú poisťovne aj benefity ako online poradne a podobne. Ale pokiaľ človek čaká ku konkrétnemu psychoterapeutovi alebo psychiatrovi a chce ísť len k nemu, vstupné vyšetrenie mu niekedy môžu spraviť do mesiaca alebo dvoch, no na psychoterapiu sa čaká aj rok.
Pokiaľ ide o školské prostredie, tam je ten školský psychológ k dispozícii stále, takže tipujem, že do týždňa alebo dvoch vie pre dieťa nájsť termín. Väčšinou sa píše a hovorí práve o tých extrémnych situáciách. No opakujem, že sa treba obrátiť na svoju zdravotnú poisťovňu a oni vedia, kde by pacienta vedeli liečiť včas. Je veľmi ťažké povedať, čo je a čo nie je súrne, subjektívne ten pocit môže vzniknúť zo dňa a deň a psychický stav sa zmení. Niekto iný s tým možno žije roky, potom sa mu zdá dlho, že musí mesiac čakať a nakoniec terapeutovi povie, že ten problém má od detstva. Je to veľmi individuálne.
