Zdravotní klauni alebo doktori s červenými nosmi na Slovensku tento rok oslávili 20 rokov a za ten čas je už málokto, kto by ich nepoznal. Veľa ľudí vie, že chodia robiť radosť deťom do nemocníc, ale nie každý má predstavu, čo všetko k tomu patrí. O práci „klaunských doktorov“, o tom, čo je na nej ťažké, ale aj krásne, v rozhovore pre Zdravotnícky denník porozprával umelecký riaditeľ občianskeho združenia ČERVENÝ NOS Clowndoctors Pavel Mihaľák.
Ste zdravotný klaun. Ako by ste opísali svoju prácu človeku, ktorý o nej nikdy nepočul?
Už sa to nestáva tak často ako pred 20 rokmi, keď sme začínali a viac-menej nikto na Slovensku nevedel, čo je to zdravotný klauning. Dnes už je to iné, ale napriek tomu je to dobrá otázka, lebo nie každý, aj keď o zdravotných klaunoch počul, vie o čo vlastne ide. Prinášame radosť a nádej tam, kde je to potrebné, a pracujeme s humorom ako veľmi špecifickou súčasťou človečenstva a človeka ako takého. Zdravotný klaun nie je klaun, ako si ho predstavuje veľa ľudí – veľká parochňa, veľké topánky a veľké líčenie. Orientujeme sa na francúzsku a britskú školu moderného klauningu a máme šťastie, že máme tých najlepších svetových lektorov v zdravotnom klauningu.
Naša profesia je umelecko-zdravotná, lebo pracujeme s klaunským umením, ale na zdravotníckej pôde, kde sa ľudia liečia a potrebujú podporu v liečbe. Naša klasická klaunská návšteva vyzerá tak, že prichádza klaunská dvojica – jeden nešikovný, druhý ešte nešikovnejší. Jeden naivný, druhý ešte naivnejší. Jeden hlúpy a jeden ešte hlúpejší. Tieto komické dvojice sú základný princíp, s ktorým pracujeme. Máme biele plášte ako zdravotnícky personál, lebo chceme odbúrať stres zo všetkého, čo tá liečba v nemocnici môže prinášať. A to je očakávaná bolesť, všetky procedúry, ktoré bude človek musieť absolvovať, injekcie alebo akékoľvek iné výkony. Snažíme sa odbúrať ten syndróm strachu z bieleho plášťa a tým pomôcť aj lekárom a sestričkám. My sme klaunskí doktori, teda „lekári“ v úvodzovkách – neliečime tak, ako lekári, ale snažíme sa pomôcť duši, aby samotná liečba v zdravotníckom zariadení bola oveľa efektívnejšia. Je to mladá profesia, ale dnes už po desaťročiach, odkedy sa etablovala všade vo svete, prebehlo aj veľmi veľa odborných, zdravotníckych a psychologických výskumov. Tie len potvrdzujú prospešnosť našej prítomnosti pri liečbe v nemocniciach. Pacientovi to prináša psychickú pohodu a to, aby bol odolnejší voči všetkým veciam, ktoré ho čakajú pri liečbe.
Ako sa začal písať príbeh Červených nosov?
Teraz máme jubileum – v apríli to bolo 20 rokov, odkedy fungujeme na Slovensku. Náš zakladateľ Gary Edwards je Američan, ale dlhé roky žije v Českej republike, kde dva roky pred nami založil Zdravotního klauna. Na podnet vtedajšej pani primárky na onkológii v detskej fakultnej nemocnici (dnes Národný ústav detských chorôb – NÚDCH) Daniely Sejnovej prišiel na Slovensko.
Ktoré oddelenia v ktorých nemocniciach ste navštevovali ako prvé?
Bola to práve detská onkológia v Bratislave, keďže pani primárka bola na stáži v Paríži, kde zažila zdravotných klaunov v nemocnici a bola unesená z toho, ako funguje tá spolupráca, aké dobré je to pre deti, ako sa dobre cítia, čo im samozrejme pomáha pri samotnej liečbe. Potom zhodou okolností videla niekde v českej televízii rozhovor s Garym Edwardsom, ktorý čerstvo založil Zdravotního klauna. Tak sa s ním skontaktovala a dala mu takého chrobáka do hlavy, či by neprišiel založiť takúto organizáciu aj na Slovensko. Tak sa začal písať náš príbeh. Odvtedy pretieklo veľa vody vo všetkých riekach na Slovensku a po dvadsiatich rokoch máme veľa programov a veľa skúseností, ktoré nám naozaj ukazujú, čo všetko môžeme robiť a ako pomáhať.
Koľko zdravotných klaunov je aktuálne na Slovensku?
Teraz máme nový výberový workshop. Je nás vyše 70 a navštevujeme nemocnice po celom Slovensku.
Chodíte do nemocníc povedzme vo všetkých krajských mestách?
Áno a nielen v krajských mestách, ale skoro všade, aj keď sú niektoré malé nemocnice, v ktorých robíme len také nárazové návštevy, prípadne čakáme na ďalšie spolupráce. Ale už to bude takmer 100 percent nemocníc, kde sú detské oddelenia. Začínali sme na onkológii, ale dnes sme alebo v dohľadnom čase budeme na všetkých možných detských oddeleniach od neurológie, očného, ORL… Chodievame aj do kúpeľov v Kováčovej či v Dolnom Smokovci. Dôležité je dať ľuďom tú nádej. Úžasné je, že máme hneď spätnú väzbu od pacientov.
Ako často chodíte na klaunské návštevy na oddelenia, kde ste dlhoročne etablovaní, ako je napríklad Klinika detskej chirurgie v NÚDCH?
Práve táto chirurgia je možno najfrekventovanejšie oddelenie na celom Slovensku. Začali sme tvoriť aj trošku iné programy, ako je klasická klaunská návšteva. Priamo na chirurgii už dlhé roky máme program N.O.S. – Na operačnú sálu. Od skorého rána zdravotný klaun podľa operačného listu odprevádza pacientov na operáciu spolu s rodičmi. A za červenou čiarou v sterilnom prostredí, kam už rodič väčšinou ísť nemôže a sú tam premedikačky, čaká druhý klaun. Dieťa teda stále pokračuje s tou klaunskou hrou, s uvoľnením a radosťou. Ten prvý klaun sa môže trošku venovať rodičom a pomôcť im odbúrať stres z toho, že dieťa ide na operáciu. Takže na chirurgii sme takmer každý deň.
Aké rôzne programy ešte robíte?
Ďalší program je Cirkus Paciento, v ktorom celý týždeň pracujeme s deťmi a učíme ich rôzne klaunské zručnosti ako žonglovanie, kúzla, ľahkú akrobaciu, podľa toho, čo dieťa vie zvládnuť. Hlavné je naučiť sa niečo nové, motivovať sa. Jedno z miest, kde tento program robíme, je práve Kováčová. Ďalej Detská psychiatrická liečebňa Hraň, Dolný Smokovec, v budúcnosti možno aj Číž. Tiež oddelenia detskej onkológie a pedopsychiatrie. Podstata toho klauna je vlastne hra. Chceme dať deťom inšpiráciu a motiváciu, aby sa rýchlo dostali z tých ťažkostí, ktoré majú.
Ako sa človek stane zdravotným klaunom? Aké dôležité predpoklady pre túto prácu musí mať a aký tréning absolvuje?
Je to celkom náročné, ľudia, ktorí prejavia záujem, sú z toho prekvapení. Človek pošle životopis, motivačný list, robíme výberové konanie a potom výberové workshopy. Trvá necelý rok od začiatku tohto procesu, kým sa človek naozaj dostane priamo do nemocnice. Nároky na ľudí sú jednak tie umelecké – v človeku musí niekde latentne byť klaun. Jasné, že nebudem hľadať priamo klaunov, lebo ich nie je toľko a na Slovensku v umeleckých školách vôbec nemáme klaunský odbor. Ja teda musím objaviť klauna niekde vo vnútri, aby sme ho vedeli zobudiť a pracovať s ním. Okrem umeleckej profesionality je dôležitá aj osobnostná stránka. Berieme ľudí od 23 rokov, teda tých, ktorí by už mohli mať dokončené školy, sú trošku ustálení a zrejme majú jasno aj v tom, čo by chceli robiť. Takisto 18-ročný človek ešte nie je tak osobnostne zrelý ako 23-ročný. Treba, aby ten človek bol jednak dostatočne citlivý, empatický, ale aj odolný, pretože dennodenne prichádzame do kontaktu s deťmi, ktoré nejakým spôsobom trpia. Kvôli diagnóze či bolesti zo samotných procedúr. Nikto z nich nechce byť v nemocnici a je ťažké vidieť detskú bolesť, smútok a aj tie najhoršie veci, s ktorými sa stretávame. Človek teda musí byť osobnostne dostatočne silný a zároveň mať talent, aby mohol robiť ten profesionálny klauning. Proces je dlhodobý, ľudia musia prejsť aspoň štyrmi kolami a už pri prvom robím ten začiatočný výcvik, aby sme spolu s kolegami vedeli rozpoznať, či má človek v sebe klauna alebo sa skôr hodí na to, aby robil niečo iné.
Keď už klauna prijmete, ako ďalej trénujete zručnosti?
Ten výcvik je celoživotný, rovnako, ako sa musí celý život vzdelávať zdravotnícky personál. Najintenzívnejšie je to v prvých piatich rokoch. Výcvik začíname našimi umeleckými workshopmi, ale máme aj prednášky zo zdravotníckeho prostredia. Potrebujeme sa orientovať v diagnózach a nemocničných procedúrach. Potrebujeme vedieť veľa vecí zo psychológie, sociológie a komunikácie, takže klauni musia absolvovať veľa vzdelávania. Do piatich rokov musia dostať medzinárodnú certifikáciu zdravotného klauna, aby s nami mohli spolupracovať aj ďalej.
Súčasťou vašej činnosti sú improvizácie, ale aj rôzne klauniády a umelecké predstavenia. Ako sa pripravujete na návštevy zdravotníckych zariadení?
Ľudia si to predstavujú ako nejaké vystúpenie, ale to, na čom je založený klauning, a prečo sa celoživotne vzdelávame, je učenie sa improvizácii. Nemáme žiaden scenár a málokedy máme niečo pripravené dopredu. Najsilnejšie, čo zdravotný klauning prináša, je to, že sa venujeme pacientom individuálne. Nerobíme predstavenie pre 50 detí, ale ideme za dieťaťom na izbu a postupujeme podľa toho, v akom je rozpoložení. V prvom rade zaklopeme na dvere a pýtame sa, či nás vôbec chcú prijať. Môžu aj odmietnuť. Lekára neodmietnu a už toto je jeden zo silných efektov – to, že pacient má možnosť nás odmietnuť, mu dáva silu. Lebo je tam v jednej z najintímnejších chvíľ svojho života, v pyžame, sám, odhalený telom i dušou, napospas tomu, aby mu ľudia pomáhali. Človek sa vtedy cíti trošku nekomfortne. Samozrejme, klauna vyhodíte dverami a on príde oknom. Aj naši klauni skúšajú, či je to naozaj odmietnutie. Ale akceptácia odmietnutia je veľmi dôležitá. Pacientov to takisto posilňuje.
Ako teda musíte ako klauni pracovať s tým, keď prídete povedzme na nemocničnú izbu, sú tam dvaja pacienti, každý má iný zdravotný problém a inú náladu?
Ako clowndoctors máme tie biele plášte, takže väčšina našich klaunov sú „doktori“ alebo „sestričky“. Ale máme aj rôzne iné funkcie, napríklad „šoférku sanitky, asistenta, fyzioterapeuta“… Takže naša návšteva je kvázi ako vizita. Máme pacientov a pracujeme s témou, ktorá príde tu a teraz. V tom spočíva klaunská improvizácia. Zaklopeme, dostaneme povolenie, klaunská dvojica vojde dnu a keď vidíme napríklad, že jeden pacient spí, klauni sa musia stíšiť. Vždy postupujeme podľa konkrétnej situácie. Napríklad keď vidím, že máte krásny prsteň, začnem sa hneď pýtať: „Ale, ale pacientka, mali ste dneska svadbu?“ A hneď máme tému. Sú určité techniky humoru alebo toho klauningu, ktoré sa celoživotne učíme. Ako funguje klaunská dvojica, ako dramaturgia gagu, ako funguje samotný humor v nás ľuďoch. Sú na to určité rutinné postupy, napríklad jeden klaun ako šéf vizity a druhý ako asistent, ktorý strašne chce, ale nevychádza mu to. Klaun odráža celú tú nedokonalosť ľudstva. Keď prídete do nemocnice, máte pocit, že nikto sa nemá horšie ako vy, a prídu tam dvaja profesionálni blbci, tak po tej vizite si pomyslíte, že nie ste na tom až tak zle. To je presne to posilňujúce. Vedeli by sme sa o tom rozprávať dlho, ale v skratke – sú profesionálne techniky, ako klauning funguje, či už samostatne, vo dvojici alebo v skupinách – my máme najčastejšie tú dvojicu. Druhá vec je zásada tu a teraz – individuálne s pacientom.
Stalo sa už, že niekto po čase prácu zdravotného klauna vzdal, lebo zistil, že to nie je preňho?
Vyfiltruje sa to počas výberového procesu a tréningu, keď ľudia pochopia že je to pre nich ťažké. Nielen ich zodpovednosť voči pacientom, ale aj moja voči tým ľuďom, ktorých prijímam, je, aby naozaj vedeli, do čoho idú. Nie je to pre každého. Aj mnohí ľudia, ktorých som oslovoval, si to nevedeli predstaviť a mali obavy z práce s pacientmi, ktorí majú svoje bolesti a trápenie.
Ste ako klauni nejako zaradení v zdravotnom, prípadne sociálnom systéme? Na akom základe funguje vaša spolupráca so zdravotníckymi zariadeniami?
My sme občianske združenie, teda nezisková organizácia a v samotnom systéme sme zaradení len na základe individuálnych zmlúv s každou nemocnicou. Musíme dodržiavať rôzne pravidlá, ochranu zraniteľných osôb a hygienické podmienky. Každá nemocnica má nejaký hygienický štandard a ten náš by mal byť ešte o čosi prísnejší. Naši klauni chodia na citlivé oddelenia, ako je napríklad onkológia, a hygiena musí byť dodržaná.
Čo pri svojej klaunskej činnosti vnímate ako systémové problémy?
Tým, že pracujeme v zdravotníckom systéme, trápi nás tá celková situácia v ňom. Našou misiou je pomáhať pacientom v ťažkých chvíľach, lebo humor je esenciálna súčasť zdravého človeka, a vie pomôcť. Ale niekedy vidíme a cítime, že celý systém slovenského zdravotníctva je zle fungujúci a chcelo by to zlepšiť.
Čo vás v práci naopak najviac teší?
Keď sú ľudia šťastní. Či už moji kolegovia – zdravotní klauni, moji kolegovia v kancelárii a samozrejme najviac tí pacienti. Lebo dennodenne sa stretávame s ich príbehmi. Jedna z povinností klaunov je písať reporty o činnosti. Na základe nich sa zároveň môžeme zlepšovať. A za tých 20 rokov už máme tisícky príbehov. Tá esenciálna radosť je to, prečo to robím. Aj keď je to náročné, ale každé ráno, keď sa zobudím, tak si poviem, že to má obrovský zmysel. Keď vidíme, že niekoho urobíme aspoň na chvíľočku šťastným, urobíme mu niečím radosť, je to veľmi silná vec, ktorá sa spája s tým humorom. Toto je pre mňa veľmi dôležité a zároveň sa to prenáša aj na kolegov. Akokoľvek sú unavení, akúkoľvek ťažkú situáciu majú, vždy nám pomáha radosť z práce.
Dokážu zdravotní klauni povzbudiť aj rodičov detí v nemocniciach? Prípadne dospelého pacienta, ktorého stretnete?
Určite. Akonáhle vojdeme do nemocnice, už sme jej súčasťou. A keď sa ešte prezlečieme do kostýmu, tak už absolútne. Vyšetríme aj súrodenca keď treba, všetkých. Ide nám o to, že chceme priniesť zmenu atmosféry, rozptýlenie. Povedal by som, že v niektorých situáciách to tí rodičia potrebujú viac než deti. Je pre nás dôležité venovať sa každému, kto to potrebuje – aj sestričkám a lekárom, lebo aj im je ťažko. Aby si oddýchli od práce a aby sa tam tá radosť, láskavosť, humor a smiech ostali a prenášali sa aj sprostredkovane. Aj keď sa venujeme rodičovi, ten sa uvoľní, je v pohode a usmieva sa, na dieťa to veľmi silno vplýva. To isté je so zdravotníckym personálom. Každý je dôležitý.
Treba teda niekedy rozveseliť aj zdravotníkov? Dokážete povzbudiť aj ich?
Sme tam už akoby kolegovia, hlavne na oddeleniach, ktoré navštevujeme častejšie a dlhodobo. Vždy sa im venujeme, na sesterskú miestnosť chodíme s nosom aj bez nosa. Bez nosa tam ideme, aby sme zistili zdravotný stav, kam môžeme ísť a kde sa to nehodí, aby sme pomohli a neublížili. Napríklad zistíme, že niekto bol na operácii a nemal by sa smiať, nech si nepotrhá stehy. Tam je taká infekcia, tam nám pacient nechce papať alebo spinkať…to, čo môžeme, to pozisťujeme, aby sme vedeli pomôcť aj konkrétne a naladiť tému tak, aby sme ich trošku podporili.
Stane sa, že sú na vás sestry alebo lekári nepríjemní?
Sme ľudia, každý máme nejaký deň, prípadne veľa práce a nie je čas na veľa humoru. Keď si klauni nasadia nos, samozrejme klaunujú aj pre zdravotníkov. A tí niekedy nemajú čas, inokedy to naopak potrebujú. My musíme mať naladené tie antény, aby sme zistili, či sa človek chce s nami rozprávať, či na to má alebo nemá čas. Jasné, že sa stáva, že práve je príjem, je málo personálu, veľa roboty a my to musíme akceptovať. Takže ideme len na tú najnutnejšiu komunikáciu. Ale máme veľmi dobré vzťahy všade na Slovensku a zdravotníci nám hovoria, že nás radi vidia. Aj vzdelávanie klaunov veľmi často robia lekári a psychológovia. My zas máme jeden program, ktorý voláme Humor v zdravotníctve. Robíme štvorhodinové semináre pre zdravotnícky personál o humore ako komunikačnom nástroji. Je to akreditované aj komorou sestier. A takto si navzájom pomáhame. Nie je to len vzdelávanie, ale vedľajšie silné efekty sú psychohygiena a teambuilding. Z takýchto spoluprác sa veľmi teším.
Čo zdravotní klauni robia svojím civilným povolaním?
Mnohí sú herci z divadiel, ale nie je to podmienkou. Toho klauna v sebe môže nájsť aj niekto iný, máme napríklad režiséra, novinárky, špeciálne pedagogičky. Ale naozaj, asi 90 percent zdravotných klaunov sú herci z divadiel alebo aj z televízie. Teda majú blízko k dramatickému umeniu a majú v sebe ten zdravotný klauning.
Aký najsilnejší zážitok ste mali ako zdravotný klaun?
Je ťažké vybrať jeden. Keby ste sa ma to opýtali iný deň, možno sa mi vybaví iný, je ich naozaj veľa. Keď ide o silné momenty, tie sú často aj smutné. Počas rokov sa stretávame aj s tým, že pacienti nám bohužiaľ odchádzajú. S tým sa musí vyrovnať aj zdravotnícky personál. No zažívame aj krásne chvíle. Jeden z najsilnejších takýchto momentov bol, keď sme ešte v začiatkoch môjho klaunovania prišli na izbu a bola tam mamička s asi trojročnou dcérkou. Tá sa hanbila, schovala sa do mamkinho rukáva a ani raz sa na nás nepozrela. Tak sme vlastne klaunovali pre tú mamičku a cez ňu veľmi opatrne pre tú dcérku, aby nemala pocit veľkej invázie klaunov. A ja, keďže som len začínal, som z toho mal taký pocit, že sa nám to nepodarilo. Odišli sme z izby a po nejakom čase mamička vybehla so slzami radosti v očiach, že dcérka prehovorila a začala jesť po troch týždňoch. Najmä keď ešte človek nemá skúsenosti, môže si myslieť, že to nepomáha, ale tie deti to cítia. Je to o každom z nás, nielen o zdravotných klaunoch. Prísť za niekým a pozitívne sa s ním porozprávať, už to znamená veľa. Niekedy zdanie klame a hoci som mal pocit, že sa to nepodarilo, bol to obrovský úspech. Mimochodom, bolo to na onkologickom oddelení a keď sme tam potom chodili ďalšie týždne, dievčatko sa otváralo viac a viac a potom sa už tešilo, kedy prídu klauni. Ale všetko chce svoj čas a aj my musíme pracovať s tým, aby sme mali trpezlivosť.
Okrem detských oddelení nemocníc chodíte robiť radosť aj do domovov seniorov. V čom musí byť iný váš prístup a v čom je to podobné?
Máme inak postavený charakter klauna. V domovoch seniorov budujeme úplne nového klauna, má inú osobnosť, iné meno, iné oblečenie. Tam nechodíme v bielych plášťoch, máme civilné oblečenie. Napríklad ja, keď idem na detské oddelenie, som Dodo Cikaj, ale ako klaun pre seniorov som Emanuel Krasko. Mám iný charakter, zaujímajú ma iné veci, mám v úvodzovkách „iný životopis.“ Pracujeme veľa s tým, že sa snažíme iniciovať seniorov a prinášať im niečo, čo poznajú zo svojho života. Veľmi dobre to funguje pri Alzheimerovej demencii, napríklad so známymi vôňami, keď sa bavíme o pečení koláčov. Vôňa vanilkového cukru alebo škorice im vie vyvolať spomienky na pečenie, na Vianoce. Hráme im pesničky, či už sú to ľudovky alebo staršie retro piesne z toho obdobia, keď zažívali vo svojom živote krásne chvíle. A my im toto vieme pripomenúť.
Témy sú iné ako pri detských klauniádach, často sú to tie mužsko-ženské doťahovačky. Seniori klaunovi radia: „Ale však už ju zoberte na kávu!“ On sa nemá k činu a oni majú ten pocit, že mu môžu pomôcť. Toto je veľmi silné, funguje to a majú to radi. Niekedy len prekrúcajú očami, ale celá tá seniorská klauniáda sprítomňuje ten život vonku, ktorý oni už tak intenzívne alebo vôbec nemôžu žiť. Spomínajú si na rúbanie dreva, recepty, pesničky, domáce práce, kutilstvo. Každý mal nejakú prácu alebo záujmy. Vidíme tam veľa profesií – inžinieri, učiteľky, lekári, robotníci, elektrikári, šičky…všetko možné a snažíme sa z toho dostať tú esenciu. Mali sme napríklad pani učiteľku nemčiny a na mňa ako na klauna bola prísna, ale po dvoch-troch návštevách si ma zobrala ako svojho žiaka, lebo som povedal, že už 20 rokov sa učím po nemecky, ale všetko, čo viem povedať je eins, zwei, drei. A ona vždy zalamovala rukami a hovorila: „No len si to zopakuj a nabudúce mi to príď povedať.“ Cítila sa ako vtedy, keď bola mladá a produktívna, lebo so mnou mala starosti ako so svojimi žiakmi. Vždy sa to ako klauni snažíme dať do tej podoby, aby to pre nich bolo humorné. Takto iniciujeme tie krásne roky života alebo to, čo im vie pomôcť s pamäťou. Prípadne s motorikou, napríklad nejaké tancovanie.
Dá sa teda povedať, že pri deťoch a senioroch je spoločné to, že sa vďaka vám môžu cítiť užitoční?
Určite. My ako klauni sme tí, ktorým nič nejde a vždy majú s niečím problém. Na tom, že klaun má problém, vzniká celý humor.
Ako ste fungovali počas pandémie covid-19, keď boli návštevy nemocníc obmedzené?
Hoci prvá vlna koronakrízy v marci 2020 nás zastavila pred bránami nemocníc, hľadali sme cesty, ako sa k pacientom dostať. Časť aktivít sme presunuli do online priestoru. Naštartovali sme program Klaunská návšteva online – teda interaktívny videohovor so zdravotnými klaunmi určený pre hospitalizované deti, vážne choré deti v paliatívnej, respektíve dlhodobej domácej intenzívnej starostlivosti, ale aj pre seniorov. Okrem toho sme v rámci programu Červený Nos Online na sociálnych sieťach uverejňovali klaunské tematické videá na zlepšenie nálady pre širokú verejnosť, ktorá bola nečakane vystavená väčšiemu stresu, keďže musela čeliť náročnej situácii spojenej s izoláciou, strachom, neistotou a podobne. Veľký ohlas mali pesničky našej klaunskej kapely, ktoré reflektovali aktuálnu situáciu – poďakovanie hrdinom v prvej línii, nadmerné nákupy či zavreté kaderníctva.
So zlepšujúcim sa počasím a postupným uvoľňovaním opatrení sme sa už na jar 2020 dostali aj k nemocniciam, kde sme zlepšili náladu malým pacientom a ich rodičom čakajúcim na triáži pred vstupom do budovy. Úspech zožalo aj naše klaunské hudobné turné na nádvoriach nemocníc určené pre hospitalizované deti, ktoré ho spolu s personálom sledovali spoza okien či z balkónov.
Vzhľadom na priaznivejší vývoj a uvoľnenie opatrení sme sa na väčšinu detských oddelení aj do niektorých seniorských zariadení v júni 2020 vrátili osobne, samozrejme dodržiavajúc prísne hygienické opatrenia, v ktorých sú všetci klauni vyškolení, a vybavení kvalitnými respirátormi. Aj keď ešte prichádzali nárazovo obdobia, kedy sa v niektorých nemocniciach neklaunovalo kvôli zlej epidemiologickej situácii, vždy sme sa po nejakom čase vrátili späť k pacientom.
Aké zariadenia ešte navštevujete?
Hlavné boli nemocnice, začali sme robiť tie domovy seniorov a aj rôzne nové programy. Máme aj program pre deti so špeciálnymi potrebami ako je autizmus alebo Downov syndróm. Program sa volá Fidlikára a je to jeden z dvoch programov, ktoré sú postavené ako predstavenie, teda majú nejaký scenár alebo scénosled. Program Fidlikára je postavený na základe dlhoročného holandského výskumu alebo prístupu k divadlu pre ľudí s týmito potrebami. Funguje to úžasne. Teraz na naše 20. výročie sme otvorili program Klaunské večerníčky. (Upútavka na Klaunské večerníčky)
Toto sa týka programov, ale pokiaľ ide o tie iné oddelenia a zariadenia, okrem detí a seniorov máme aj dospelých pacientov. Pred rokom sme začali pracovať s dospeláckou psychiatriou v Bratislave a tam je to úžasné. Je to náročná, ale krásna práca a zase nás to niekam posúva. Okrem toho máme aj špeciálne návštevy pre dospelých, napríklad na onkológii v Národnom onkologickom ústave a na ďalších piatich onkologických klinikách pre dospelých po celom Slovensku.
Je v predvianočnom a vianočnom období niečo pri návštevách klaunov v zdravotníckych zariadeniach iné? Čo najviac potrebujú deti, ale aj dospelí, ktorí z nejakého dôvodu trávia Vianoce v nemocnici?
Vždy keď máme klaunov, ktorí môžu, chodíme na návštevy aj na Štedrý deň a na Silvestra. V tieto dni, keď nemôžu ísť deti alebo všeobecne pacienti domov, snažíme sa aspoň na chvíľku ísť do všetkých zariadení, kam sa dá. Pre našu prácu toto obdobie nie je až tak niečím špecifické, snažíme sa dodržiavať tú pravidelnosť. Predvianočné obdobie je hektickejšie aj v nemocniciach, lebo všetci na detské oddelenia prinášajú darčeky a všetci si spomenú na Vianoce. Nechceme, aby toho zase bolo príliš veľa, lebo predstavte si, že ste v nemocnici a teraz prídu hokejisti, potom prídu hádzanári, nejaká firma, do toho klauni…to už je kontraproduktívne, tak sa to snažíme citlivo odhadnúť, aby sme prišli vtedy, keď máme na pacienta čas a nebol tým zahltený.
Určite máte pri návšteve cez Vianoce iné napríklad tie témy.
Jasné. Klaun to berie tak, že si môže so sebou priniesť lyže, ale sú aj klauni, ktorí na Vianoce prídu so šnorchlom a plutvami. Lebo klaun sa ráno zobudil, nepozrel si kalendár a povedal si, že sa treba ísť potápať. Samozrejme, vianočné témy neobchádzame, sú rovnako vďačné ako každá iná časť v roku. Zaoberáme sa takto letom, aj tým, že je krásna jar s kvetmi, je to všetko bežný život, ktorý sa snažíme pacientovi priniesť do tej nemocnice.
Čo si prajete do nového roka?
Do nasledujúceho roka aj do všetkých rokov si prajem, aby boli všetci šťastní, spokojní a zdraví. Prípadne aby sa nám stávalo čo najmenej vecí, ktoré nám poškodzujú zdravie. No a hlavne s humorom – aby každý dokázal byť veselý aj v ťažkostiach. Aby našiel silu v tej radosti, ktorá k nám vie prísť. Takže všetkým prajem veľa lásky, zdravia, radosti, humoru a smiechu.
Chystáte v novom roku aj nejaké nové klaunské programy?
Tých programov už máme veľa, ale teraz začíname práve tie Klaunské večerníčky. Predstavte si, aký je kolobeh na oddelení – ráno o piatej už vás budia a merajú teplotu, potom príde veľká vizita, malá vizita, medzitým vám ešte upracú, idete na vyšetrenie, potom prídu nejaké návštevy, do toho ešte klauni…ten deň v nemocnici je veľmi rušný. Stále sa tam niečo deje. A potom, keď príde večera a menia sa denné služby na nočné, už je to celé také pokojné. Teraz od jesene do jari je veľmi skoro tma a veľmi často aj na deti dopadá taký ten smútok alebo úzkosť. Už dlho som mal v hlave, že by sme mohli nejako pomôcť práve v tomto čase. Nie rozblázniť deti, ale prísť s nejakou témou na ten večer, aby sa upokojili. Mali sme premiéru a nasledujúce mesiace budeme zaúčať ďalších klaunov na klaunský večerníček, aby sme to rozšírili do ďalších regiónov. Je tam určitý príbeh a klauni majú úplne iné kostýmy, sú v pyžamách, majú baterky. Je to ten čas pred spaním, keď sa rozprávajú príbehy a s týmto pracujeme. Snažíme sa tú úzkosť a večerný smútok v nemocnici trošku rozptýliť, aby mohli deti zaspávať s príjemnejšími emóciami. Hovoril som o rôznych výskumoch a teraz sme objavili jeden výskum izraelských zdravotných klaunov z tohto roka, ktorý sa týkal dopadu kvality spánku na uzdravenie dieťaťa. Ukázal, že práve tieto večerníčkové programy pomohli skrátiť čas hospitalizácie, lebo tá kvalita spánku ovplyvňuje aj zdravotný stav.
Lucia Hakszer
Foto: OZ ČERVENÝ NOS Clowndoctors
