Opatrovateľky na Slovensku sú unavené, ich práca nie je zaplatená a celá profesia je dehonestovaná. Práve preto je ich akútny nedostatok a o chorých a starých ľudí sa nemá kto postarať. „Keby vám vaša dcéra alebo sestra povedala, že chce byť opatrovateľka, určite by ste ju od toho nápadu odhovárali a povedali, nech si zvolí niečo normálne,“ konštatovala v rozhovore pre Zdravotnícky denník predsedníčka Komory opatrovateliek Slovenska Dana Grafiková. Toto povolanie je pritom čoraz potrebnejšie. Rozprávali sme sa o tom, čo všetko zahŕňa, o pracovnom a spoločenskom postavení aj odmeňovaní opatrovateliek a opatrovateľov.
Aké vzdelanie alebo odbornú prípravu musia mať opatrovateľky a opatrovatelia?
Na Slovensku je základným predpokladom pre prácu na pozícii opatrovateľ minimálne absolvovanie kurzu opatrovania. Potom nasledujú rôzne stupne zdravotného alebo podobného zamerania. V zákone je to presne definované.
| Zákon o sociálnych službách z roku 2008 určuje, že opatrovateľ je fyzická osoba, ktorá |
| a) má vyššie odborné vzdelanie získané v odbore vzdelávania so zameraním na opatrovanie alebo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, |
| b) má úplné stredné odborné vzdelanie získané v odbore vzdelávania so zameraním na opatrovanie alebo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, |
| c) má stredné odborné vzdelanie získané v odbore vzdelávania so zameraním na opatrovanie alebo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, |
| d) má nižšie stredné odborné vzdelanie získané v odbore vzdelávania so zameraním na opatrovanie alebo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, alebo |
| e) absolvovala akreditovaný kurz opatrovania najmenej v rozsahu 220 hodín. |
Je v tom rozdiel medzi Slovenskom a inými krajinami?
Každý štát v Európskej únii to má nastavené inak. V domácej starostlivosti zväčša pracujú ľudia bez ale aj s opatrovateľskými kurzami, v zariadeniach ľudia, ktorí majú zdravotnícke vzdelanie. Napríklad v Rakúsku sú opatrovateľky živnostníčky a živnosť na domáce opatrovanie si vedia otvoriť aj bez opatrovateľského kurzu. Opatrovateľský kurz je vyžadovaný od tretieho stupňa odkázanosti, pretože vtedy rodina dostáva príspevok od štátu, čiže musia dokladovať, že opatrovateľka je kvalifikovaná.
V akom pracovnom pomere sú opatrovateľky a opatrovatelia na Slovensku?
Ak hovoríme o formálnych opatrovateľoch, to sú zamestnanci v zariadeniach sociálnych služieb (verejných a neverejných), alebo v domácnostiach prijímateľov sociálnych služieb ako terénni opatrovatelia, ktorých zväčša zamestnávajú mestá a obce, prípadne neverejní poskytovatelia opatrovateľskej služby.
Je veľká skupina takzvaných neformálnych opatrovateľov, to sú príbuzní, ktorí sa starajú o svojich blízkych doma. Nárok na príspevok na opatrovanie majú však iba tí, ktorí sa starajú o blízkeho v 5. alebo 6. stupni odkázanosti. A ešte je skupina ľudí, ktorá žiadny príspevok nepoberá, pretože prepadla cez sito podmienok poskytovania príspevku a napriek tomu opatrujú svojich blízkych.
Aké činnosti ste a čo nie ste oprávnené vykonávať?
Z pohľadu zamestnávateľa sa za náplň práce opatrovateľky všeobecne považuje výkon činností, ktoré sú obsiahnuté v Prílohách č. 3 a 4 Zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách. Tieto prílohy sú však v prvom rade nástroje na posúdenie sebestačnosti a odkázanosti osoby na pomoc inej fyzickej osoby, čo zahŕňa pomoc pri úkonoch sebaobsluhy, starostlivosti o domácnosť a základných sociálnych aktivitách. Opatrovateľky a opatrovatelia na Slovensku nemajú zákonmi jasne určené kompetencie z pohľadu náplne práce.
Príloha zákona v rámci časti o dodržiavaní liečebného režimu uvádza niekoľko ošetrovateľských úkonov, ktorých výkon sa od opatrovateliek tiež očakáva. Ide o nákup a podávanie liekov, aplikáciu mastí, kontrolu glykémie glukomerom, odmeranie krvného tlaku, pulzu a telesnej teploty, aplikáciu liečiva subkutánne (podkožnou injekciou, napríklad inzulínu), polohovanie. Len tento rok, aj vďaka našej iniciatíve, prišlo k zásadnej zmene v tom, že tieto výkony, ktoré mohli vykonávať iba opatrovateľky v domácnosti, môžu nimi byť vykonávané aj v zariadeniach. Ide o legalizáciu činnosti, ktorú opatrovateľky aj tak vykonávali vždy, keď to bolo potrebné a nebola prítomná sestra. Ale vykonávali ich nezákonne a tým sa vystavovali riziku.
Opatrovateľ alebo opatrovateľka nemá vykonávať prácu v záhrade, dojiť kravy, umývať okná a podobne. Niektorí ľudia si myslia, že terénna opatrovateľka je slúžka, ktorá robí úplne všetko, aj okolo domu. Ale ona prichádza hlavne kvôli tomu aby poskytla pomoc pri osobnej starostlivosti a potrebných samoobslužných činnostiach na nejaký počet hodín a v posudku je napísané, ktoré úkony má opatrovateľka vykonávať. Napríklad nakúpiť, pomôcť s hygienou alebo s tým, čo človek už nevládze. Teda základné činnosti, ktoré pomôžu tomu, kto je na to odkázaný, fungovať v domácnosti bez nejakých veľkých problémov. Ale nemá to byť napríklad veľké upratovanie, na to si má človek zavolať upratovaciu službu.
„Opatrovateľky a opatrovatelia na Slovensku nemajú z pohľadu náplne práce zákonmi jasne určené kompetencie.“
Na moderné opatrovateľky sú dnes kladené omnoho vyššie požiadavky a nároky ako v minulosti a každoročne sa zvyšujú. Toto povolanie je potrebné vnímať ako špecialistu v sociálnych službách. Od modernej opatrovateľky sa očakáva empatia, znalosť zákonov, znalosť poskytnutia prvej pomoci, zvládnutie kompletných opatrovateľských úkonov, znalosť problematiky špecifických chorôb, preventívna činnosť, zvládnutie vybraných ošetrovateľských úkonov – polohovanie, bazálna stimulácia, podávanie liekov, subkutánnych injekcií, meranie glykémie.
Tiež meranie vitálnych funkcii, zvládnutie alternatívnych činností, ako je napríklad aromaterapia alebo arteterapia, základy psychológie, komunikačné schopnosti, základy anatómie, ergonómie a kinestetiky, schopnosť a znalosť používať prístroje a nástroje – zdviháky, mobilizačné pomôcky a ďalšie, základy rehabilitácie, farmakológie, správnej výživy, hygieny, estetiky, psychohygieny, sebareflexie a rovnako základy napĺňania duševných potrieb s prihliadnutím na vierovyznanie klienta.
O klienta sa stará v zariadení alebo v domácnosti, teda v jeho prirodzenom prostredí. Musí mať komunikačné schopnosti zamerané na klienta trpiaceho demenciou, základy deeskalačných techník, zvládnuť činnosti spojené so syndrómom imobility, základy paliatívnej starostlivosti a sprevádzania zomierajúceho. Tiež musí mať znalosti o vedení dokumentácie, vrátane tej elektronickej, čiže zvládnuť prácu s modernou technikou, komunikovať prostredníctvom moderných prostriedkov ako email či telemedicína a starať sa o vlastné zdravie a vzhľad. A teraz si porovnajte náročnosť týchto požiadaviek s úrovňou platov…
Je opatrovateľský príspevok adekvátnou odmenou za túto prácu?
Príspevok na opatrovanie je v súčasnosti vo výške 615 eur, čo je približne čistá minimálna mzda. Problémom je jeho krátenie v nadväznosti na výšku príjmu opatrovanej osoby. Ak prekročí dvojnásobok životného minima, o vzniknutý rozdiel sa príspevok na opatrovanie znižuje. Takže to krátenie považujeme za veľmi nespravodlivé, zvlášť, ak je opatrovateľom alebo opatrovateľkou osoba v produktívnom veku, pre ktorú je príspevok jediným príjmom. Tiež za vážny problém považujeme, že nie každý, kto príspevok potrebuje, ho skutočne aj dostane.
Človek požiada mestský alebo obecný úrad o poskytovanie sociálnej služby. Úrad vykoná posúdenie odkázanosti a určí, koľko hodín opatrovania potrebuje. Za túto službu si opatrovaný platí istú sumu podľa všeobecne záväzného nariadenia. Druhou možnosťou je požiadať o príspevok na opatrovanie na úrade práce. Výška opatrovateľského príspevku je stanovená Nariadením vlády č.135/2024 a to, či ho človek vôbec dostane, určuje posudkový lekár a sociálny pracovník na základe doložených lekárskych správ, nie starších ako šesť mesiacov, a krátkeho rozhovoru. Kritizujeme tento posudzovací systém. Trvá 60 až 90 dní, niekedy aj dlhšie. Osoba je v tom čase odkázaná na svojpomoc alebo susedov, ak nemá funkčnú rodinu.
Zároveň predpokladáme, že existuje minimálne rovnaký počet domácich opatrovateľov, ktorí starostlivosť poskytujú bez nároku na príspevok aj bez možnosti pracovať. Také registre naše ministerstvo ani úrady práce žiaľ nevedú.
Ako sú odmeňované profesionálne opatrovateľky v zariadeniach?
Existujú dva druhy zariadení. Verejní a neverejní poskytovatelia sociálnych služieb, ktorí majú rozličné financovanie. Verejní sa riadia podľa zákona o odmeňovaní zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a neverejní podľa Zákonníka práce. Opatrovateľky zväčša bývajú zaradené nesprávne, v prvej platovej triede. Sme presvedčení, že správne by mali byť v druhej, ideálne v tretej vzhľadom na psychickú a fyzickú záťaž. V treťom stupni sú zaraďované málokde, ale tak či tak, tie sumy sú veľmi nízke. Priemer je asi 750 až 950 eur. Bratislava sa trochu vymyká, lebo tu sa už jednoducho minuli ľudia, takže ak chcú zariadenia niekoho získať, v inzerátoch ponúkajú aj 1200 eur. Druhá vec je, že ani na tieto sumy sa im v Bratislave a okolí už skoro nikto nehlási. Platy opatrovateliek v terénnej službe začínajú na minimálnej mzde 750 eur.
„V Bratislave sa už na opatrovateľov nikto nehlási ani za 1200 eur.“
Starajú sa opatrovateľky o ľudí aj inde ako v domácom prostredí a zariadeniach sociálnych služieb? Napríklad v niektorých zdravotníckych zariadeniach?
Nie, teda nemali by. Opatrovateľka nie je zdravotnícky pracovník, takže nemá zdravotnícku kvalifikáciu na to, aby pracovala v zdravotníckom zariadení. Na Slovensku funguje oddelene sociálna oblasť a zdravotníctvo, a opatrovateľky pracujú len v sociálnej oblasti. V zdravotníctve existujú nižší zdravotnícki pracovníci, teda sanitári, ktorí majú zdravotnícke vzdelanie. Niekoľko desiatok ich pracuje v sociálnych zariadeniach, ktoré majú ošetrovateľskú (zdravotnícku) časť. V súčasnosti však evidujeme snahy zdravotníckych zariadení vytvárať pozície pre tzv. pomocných pracovníkov v zdravotníctve. V zdravotníctve je nedostatok sestier a pomocného zdravotníckeho personálu. Namiesto toho, aby zlepšili pracovné a platové podmienky zdravotníkom, miešajú medzi nich neodborný personál.
Do spustenia reformy na Slovensku v roku 2008 v sociálnych zariadeniach pracovali iba zdravotnícki pracovníci. Dodnes je to tak v mnohých európskych krajinách, napríklad v Rakúsku, Nemecku, Holandsku, ale aj vo Švajčiarsku či Anglicku, ale nie na Slovensku.
Teda ak je v nejakom zdravotníckom zariadení človek, ktorý je povedzme ležiaci a potrebuje opatrovanie, starajú sa oňho sanitári?
Nemocnice sú zdravotnícke zariadenia a pracujú tam sestry, praktické sestry a sanitári. Osobnú starostlivosť o ležiaceho pacienta má celkom prirodzene v náplni práce praktická sestra a čiastočne sanitár. Lenže nemocnice tiež nemajú personál a sanitárov nahrádzajú pomocnými pracovníkmi v zdravotníctve, teda ľuďmi bez zdravotníckeho vzdelania. To by ale bolo na dlhšiu diskusiu, lebo je to tiež dosť veľký problém.
Ministerstvo zdravotníctva navrhlo zadefinovať v zdravotníctve kategóriu iného odborného pracovníka, napríklad administratívneho, sociálneho, duchovného. Má to byť každý ďalší v tíme, kto robí podporné činnosti alebo činnosti súvisiace s poskytovaním starostlivosti. Organizácie sestier sú proti tomu. Ako by sa to dotklo opatrovateliek a ako by to z vášho pohľadu mohlo fungovať?
Treba si položiť otázku, kto budú tí sociálni pracovníci v zdravotníctve? A aká práca je pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti absolútne základná? Osobná hygienická starostlivosť, teda opatrovateľská! Na ňu nadväzuje odborná ošetrovateľská aj sociálna starostlivosť. Opatrovanie sa považuje za sociálnu službu. Preto sa obávame, že ministerstvo zdravotníctva bude využívať práve opatrovateľov na týchto nezdravotníckych pozíciách, čím na jednej strane odsaje pracovníkov zo sociálneho systému, na strane druhej zníži kvalitu starostlivosti a skomplikuje odbornú ošetrovateľskú starostlivosť sestrám. Celkom logicky sú sestry proti a my sme v tom na ich strane. Opatrovateľky nie sú zdravotnícki pracovníci, nemajú pracovať v zdravotníckych zariadeniach namiesto praktických sestier a sanitárov.
Vy ste pracovali ako opatrovateľka aj sanitárka. V čom vidíte rozdiely medzi týmito povolaniami a čo je možné alebo vhodné prepojiť, aj kvôli starostlivosti o ľudí v ťažkom stave?
Dlhé roky poukazujeme na to, že je nevyhnutná spolupráca a prepojenie sociálnej a zdravotnej časti do jedného celku. Ja som sanitár, teda zdravotnícky pracovník, ale pracovala som dlhé roky aj ako opatrovateľ. Pri starostlivosti o týchto ľudí je nevyhnutné vedieť predvídať, mať istý základ, ktorý ľudia bez skúsenosti so zdravotníctvom nemajú. Týka sa to nielen hygieny ale aj ďalších vecí, ktoré sú pre mňa prirodzené, vidím ale v praxi, že nie pre každého. Plus treba mať vedomosti o rôznych chorobách, ktoré majú prijímatelia sociálnych služieb v zariadeniach, napríklad Alzheimerova, Parkinsonova choroba, veľké množstvo psychiatrických diagnóz, cukrovky a ďalšie. Konkrétne u Alzheimerovej choroby zo začiatku netušíte, že človek je v prvých štádiách choroby, lebo to ešte dokáže maskovať, ale neskôr to už začína byť veľký problém. Netušíte, prečo sa človek správa, ako sa správa, a prečo niečo robí, často je agresívny, neviete s ním komunikovať a idete do konfliktu. Preto základné povedomie o chorobe svojím spôsobom ochráni aj vás. Tým pádom dokážete adekvátne reagovať.
Pred polrokom prišiel do kín český film Tancuj Matylda, kde je veľmi pekne znázornené, ako choroba prichádza, čo sa deje a ako to končí. Ten konflikt s realitou, že chorý človek si čiastočne uvedomuje, že niečo nie je v poriadku, ale už to nevie riešiť. Naráža na nepochopenie okolia, lebo to okolie nevie, že už má nejaké ochorenie.
Zrejme je to zbytočná otázka, ale je opatrovateliek a opatrovateľov dostatok?
Je ich absolútny nedostatok, keď si otvoríte internetové portály s pracovnými ponukami, ponúk pre opatrovateľov je veľmi veľa a každý deň vyskakujú nové. Samozrejme, v Bratislave je najhoršia situácia, lebo máme blízko Rakúsko a Česko. Nechcem povedať, že inde na Slovensku je to lepšie, ale možno nie až také dramatické. Stáva sa aj, že nám volajú opatrovateľky a hovoria: „Píšete, že nás je nedostatok, ale ja som si poslala životopis na tri miesta a odnikiaľ sa mi neozvali alebo ma nezobrali.“
Vieme, že v zariadeniach sú na odborný personál (čo sú aj opatrovateľky) určité normatívy a na službách je ich stále málo. Je to spôsobené tým, že normatív udáva počet odborných pracovníkov na jedného prijímateľa podľa typu zariadenia. Za odborného pracovníka sú považovaní aj odborní sociálni pracovníci, terapeuti a podobne, ktorí netrávia s klientmi toľko času ako opatrovatelia. Druhá vec je, že práca opatrovateliek je taká náročná, že sú často na PN a preto ich je stále málo. Ale aj keď sú napríklad z desiatich ľudí štyria na PN-ke, v zariadení nevedia prijať ďalších ľudí, lebo normatív majú naplnený a peniaze na to nemajú. Keď je ich nonstop málo, tí, čo pracujú, sa rýchlejšie opotrebujú. Takže je to taký uzavretý kruh problémov.
Boria sa s tým aj mestá a obce, terénnym opatrovateľkám ponúkajú veľmi nízke mzdy a pre ľudí je vysoko neefektívne ísť do práce, keď na seba nedokážu zarobiť. Keď chodíte osem alebo 12 hodín denne do práce, príde vám výplata a vy zistíte, že z toho viete zaplatiť iba základné záväzky a nič vám neostane, je prirodzené, že hľadáte iné možnosti. Zväčša riešite zahraničie alebo hľadáte inú prácu, lebo potrebujete žiť a nie živoriť.
Ak má niekto záujem pomôcť, vie prísť ako dobrovoľník do zariadenia. Určite sa mu potešia.
Opatrovateľky v zariadeniach sú kvôli náročnej práci často na PN. Zariadenia ale nevedia prijať nových ľudí, lebo majú naplnené normatívy a nemajú peniaze.“
Čo teda bude nutné robiť v budúcnosti, keďže potreba dlhodobej starostlivosti sa zvyšuje?
Je nutné zmeniť pohľad na domácu starostlivosť a opatrovateľov v zariadeniach, a integrovať ich do systému dlhodobej starostlivosti ako partnerov. Bez nich to nepôjde. Aj oni sú ľudia s právom na dôstojný život, zdravie a podporu. Mali by sme si vážiť, že v našom genóme ešte máme ľudí, ktorí majú vzorce starostlivosti od svojich rodičov a považujú starostlivosť o svojho príbuzného za prirodzenú. V zahraničí je to veľký problém. U nás si tento problém vyrábame tým, že ignorujeme základné ľudské potreby opatrovateľov, kladieme im na plecia viac ako vedia zvládať. Žijú na hranici chudoby, v ktorej vychovávajú svoje deti. Tie preventívne radšej odchádzajú do zahraničia a tu sa trhajú tie vzorce, o ktorých som hovorila.
Takže samozrejme peniaze. To je jedna zo základných vecí a bez nich nič nefunguje. Keď niečo chcete, musíte za to niečo ponúknuť. Veľa opatrovateliek odišlo do dôchodku a momentálne drží sociálne služby veková skupina päťdesiatnikov a šesťdesiatnikov. Aj títo ľudia postupne odchádzajú do dôchodku, často aj invalidného, mladí neprichádzajú a demografia nám hovorí, že sa to bude ešte zhoršovať. Tá práca je taká náročná, že majú problémy s pohybovým, srdcovo-cievnym aparátom často aj psychiatrické diagnózy. Kto nemá osobnú skúsenosť s tým, že aspoň 24 hodín sa musel starať o nejakého človeka, nevie posúdiť, čo takáto starostlivosť znamená.
A samozrejme je rozdiel starať sa o jedného človeka doma, a starať sa o 40 alebo 50 ľudí v zariadení. Takže bez peňazí to nepôjde. Momentálne sú platy také nízke a inflácia minulý rok tak vyletela, že nožnice sa otvorili ešte viac. Rovnako dôležité ako platy je však aj vrátiť opatrovateľskému povolaniu stratený status. Pretože keď sa vás dnes opýtajú, čo robíte, a vy odpoviete, že ste opatrovateľka, reagujú v zmysle: „To už si taká zúfalá, že si nevieš nájsť inú, normálnu robotu?“
Aké opatrenia zo strany štátu by vám najviac pomohli?
Navrhovali sme skorší odchod do dôchodku, čo by myslím veľmi pomohlo, keďže tá práca je maximálne zaťažujúca. Pomohli by napríklad zvýšený základ dane alebo daňový bonus, pomoc s úhradou predškolských zariadení, cestovnými nákladmi v súvislosti s prácou, iné benefity – napríklad kúpeľná liečba, rekondičné pobyty, nájomné byty a dalo by sa toho nájsť oveľa viac.
Avšak podľa toho, čo hovoríte, keby teraz všetci opatrovatelia a opatrovateľky odišli do dôchodku skôr, nedostatok by sa ešte prehĺbil.
To je pravda, ale neviete v systéme udržať nefunkčných ľudí (neschopných pracovať). Keď človek už nevie prísť do práce, tak proste nepríde. Aj s problémami možno bude chodiť, lebo ešte má výchovou vštepené, že je povinnosťou pracovať, ale keď sa už nedokáže postaviť na nohy, tak nepríde ani keby chcel.
Váš názov je Komora opatrovateliek Slovenska, nie opatrovateľov. Aký je v opatrovateľskom povolaní pomer žien a mužov? Čím je to podľa vás spôsobené?
Presné čísla vám nepoviem, ale mužov je minimálny počet. Samozrejme, je to spôsobené tým, že na Slovensku platilo, že rodinu živí muž. Skúste nájsť muža, ktorý rodinu uživí z minimálnej mzdy, teda 750 eur, samozrejme v hrubom. Druhá vec je, že tá pozícia je automaticky prisudzovaná ženám, už len z povahy starostlivosti o druhých. Keď nám niekto povie komora opatrovateľov, vždy protestujem, že my sme komora opatrovateliek, pretože toto je jedno z mála povolaní, kde je oveľa viac žien. Máme veľmi málo mužských kolegov a tí musia mať nejaký osobný dôvod na to, prečo to robia. Poznám viacero skvelých mužov – opatrovateľov, ale aj takých, o ktorých by som to nepovedala.
Ešte spomeniem perličku – muž robil opatrovateľa v zariadení asi tri mesiace a povedal, že on už to viac nebude robiť, lebo je to fyzicky náročné, že nevládze. Teraz si predstavte tie 50-60-kilové žienky pri tých ťažkých ležiacich prijímateľoch sociálnych služieb. Kolega v jednom zariadení si dávnejšie prepočítal, akú váhu za 12-hodinovú službu súhrnne zdvihne, otočí, manipuluje. Vyšlo to na nejakých 6 až 7 ton. Nezdá sa to, ale nie všade sú zdvíhacie zariadenia. Ak sú, tak pomôžu, ale na druhej strane, keď máte na starosti veľa klientov, máte obmedzený čas a musíte to spraviť rýchlo, zariadenie zdvíha pomaly, takže ho nevyužívate, lebo nestíhate. Ak niekde aj zdvíhacie zariadenia majú, nevedia sa s nimi dostať k lôžkam, lebo je obmedzený priestor.
Prečo je podľa vás povolanie opatrovateľky na Slovensku také zaznávané? Vedia ľudia, čo vôbec znamená pracovať ako opatrovateľka?
Nevedia, čo to znamená, nerozlišujú medzi opatrovateľkou a ošetrovateľkou. Kedysi sme sa volali ináč, ja mám na osvedčení ešte napísané sanitár – ošetrovateľ. Potom sa ošetrovateľ ako taký zrušil a dnes je podľa zákona ošetrovateľkou sestra s vysokoškolským diplomom Bc. a Mgr. Ošetrovateľská starostlivosť patrí do zdravotnej starostlivosti a opatrovateľská starostlivosť do sociálnych služieb. Toto si ľudia absolútne mýlia alebo to majú ešte zakorenené z tých dávnych vekov. Asi ako keď prídete do nemocnice a každý zdravotník je sestrička.
„Sú opatrovatelia, ktorí nikdy neboli na kurze, ale osvedčenia majú kúpené.“
Tiež je to povolanie o ktorom sa hovorí, až keď sa riešia problémy. Je málo pozitívnych informácií, kampaní, ktoré by túto prácu a ľudí, čo ju robia srdcom, prezentovali pozitívne. Považujeme túto prácu za akúsi samozrejmosť, ktorej netreba venovať viac času. Je to omyl. Už to dávno nie je samozrejmosť a bude to horšie. Veľký problém je aj to, že v systéme máme veľa ľudí, ktorí majú kúpené opatrovateľské kurzy. Teda na kurze nikdy neboli, nemajú základ ani prax, ale pracujú v sociálnych službách!
Prečo ľudia robia to, že si kupujú osvedčenie z opatrovateľského kurzu, hoci tam neboli?
Človek si povie, že prečo by strácal čas, veď to môže robiť každý. Čo sa tam naučí, však prebaliť vie, prebaľoval svoje dieťa, tak čo je na tom. Ďalšia vec, s ktorou mám bohaté zážitky, je, že človek chce ísť pracovať do zahraničia, tak si kúpi osvedčenie, že môže ísť robiť opatrovateľku. Ale to by bolo na celý iný rozhovor.
Takže prečo nás je málo? Lebo sme nezaplatené, unavené a profesia je dehonestovaná. Veď si len predstavte, že máte dieťa, ktoré končí školu a povie vám, že chce byť opatrovateľka. Určite by ste ho od tohto nápadu odhovárali a ponúkli mu x iných možností s odporúčaním, nech si zvolí niečo „normálne“.
Čo sa týka tých neformálnych opatrovateľov, ktorí sa starajú o svoje zdravotne znevýhodnené deti alebo rodičov a musia sa túto starostlivosť naučiť za pochodu, existujú pre nich nejaké možnosti prípravy alebo kurzy, aby sa dokázali starať o svojich blízkych?
Nie celkom. Učia sa za pochodu podľa toho čo je potrebné pre dieťa alebo osobu, o ktorú sa starajú. V nemocnici, keď prepúšťajú človeka, ktorý potrebuje nejaké špeciálne úkony, tak príbuzným ukážu, ako to majú robiť. Ak sa dá, príde domov ADOS – agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti, teda sestričky chodia robiť tie ošetrovateľské – zdravotnícke činnosti. Potom aj opatrovanie, ak sa dá pozháňať. Je to veľmi problematické a komplikované, aj s posudkovou činnosťou a financiami. Každopádne, nie je vyžadovaný žiadny kurz, je to vaše dieťa alebo váš rodič, takže vy máte zákonnú povinnosť postarať sa.
Psychicky aj ekonomicky náročnejšie je starať sa o vlastné dieťa so znevýhodnením. Už len to, že sa vám nenarodí vytúžené zdravé dieťa a vašu starostlivosť vám v starobe nikdy nebude môcť opätovať… Liečba, rehabilitácie a pomôcky sú finančne veľmi náročné a mnohé rodiny sa preto utiekajú k rôznym metódam získavania peňazí cez nadácie a dary. Je to smutné a nedôstojné. Ešte aj na úradoch sa často stretávajú s nepochopením a podozrievaním zo zneužívania systému.
Existujú občianske združenia a svojpomocné skupiny, ktoré tvoria ľudia so špecifickými osobnými skúsenosťami a rozhodli sa pomôcť iným v podobnej situácii. Poskytujú rôzne formy pomoci, poradenstvo aj vzdelávanie. Tiež zápasia s financovaním, pritom svojou činnosťou suplujú štát v oblastiach, kde zlyháva.
Je tu obrovská medzera v dlhodobej starostlivosti. V podstate, ak o sebe nedávate dosť zjavne vedieť, tak si vás nikto ani nevšimne. Aj obce a mestá zatvárajú oči pred potrebami opatrovateľov a ľudí na nich odkázaných. Systém domácej, teda neformálnej, starostlivosti je na Slovensku veľmi zanedbaný.
Lucia Hakszer
