V starostlivosti o zdravie, ale aj celom zdravotníckom systéme, je nezanedbateľná úloha pacienta. Nedostatok kapacít v zdravotníctve spôsobuje, že niektorí ľudia sa nevedia dostať k lekárovi dlhé mesiace, no iní zdravotnou starostlivosťou doslova plytvajú. Aj to bolo jednou z tém Okrúhleho stola expertov, ktorý Zdravotnícky denník hostil v Bratislave.
Prezidentka Zväzu ambulantných poskytovateľov Jaroslava Orosová, ktorá pracuje ako klinická imunologička a alergologička, dala príklad: „V praxi sa stretávame s tým, že pacienti prídu na kontrolu, predpíšeme im lieky, ale ani si ich nevyberú. Všetko v elektronickom zdravotníctve vidíme. Alebo ak si ich vyberú, tak ich neužívajú. Niektorý pacient mi povie: Jasné, užívam ich. A ja na to, že: Áno? Lebo pred 9 mesiacmi ste si vybrali lieky na 3 mesiace, tak ako ich užívate? – No užívam. – Ale nie každý deň. – No, nie každý deň. Nehovorím, že takíto sú všetci, ale je ich veľa.“
Myslí si, že ľudí treba k starostlivosti o vlastné zdravie motivovať aj finančne. „Keď pacient žije nezdravo a preto je chorý, nech ho viac stojí zdravotná starostlivosť. Myslím tým nejakú rozumnú spoluúčasť, ktorá nebude likvidačná a neurobí zdravotnú starostlivosť nedostupnou, ale môže mať preventívny alebo edukačný účinok, aby sa pacient viac staral o svoje zdravie.“ Aj na základe svojich skúseností so zdravotníctvom v iných krajinách vyhlásila: „Je to ľudská nátura, že čo je zadarmo, to si nevážime. Máme pocit, že sa nás to netýka a že za naše zdravie je zodpovedný niekto iný.“
Za zneužívanie starostlivosti by sa malo platiť
Orosová tiež zdôraznila: „Nebráňme sa finančnej spoluúčasti (na zdravotnej starostlivosti, poznámka redakcie), pretože už tu je. Bráňme sa tomu, aby sme ju nepomenovali a nedali jej pravidlá, pretože vtedy sa pacient na ňu nemôže pripraviť. A najmä nevieme vyselektovať zraniteľné skupiny, ktoré by mali byť od spoluúčasti oslobodené, pretože sa dostanú do situácie, keď radšej nepôjdu k lekárovi, lebo na to nemajú. Už sa to deje, a to preto, lebo si klameme, že spoluúčasť neexistuje.“
Ako pri Okrúhlom stole Zdravotníckeho denníka skonštatovali aj ďalší lekári, bezplatné zdravotníctvo je mýtus. Ema Míznerová z odbornej sekcie Slovenskej spoločnosti všeobecného praktického lekárstva s názvom Mladí praktici Slovenska si myslí, že spoluúčasť je nevyhnutná, aby pacient vedel, koľko stojí zdravotníctvo, a že aj on je zodpovedný za to, koľko bude platiť. „Naozaj by mal vidieť reálne čísla, faktúry a náklady, ktoré spôsobuje,“ hovorí lekárka, ktorá pracuje aj ako internistka na nemocničnom urgentnom príjme. Nezodpovednosť pacientov či už v ambulanciách alebo na urgentnom príjme by podľa nej mala byť sankcionovaná. Pridala ďalší príklad: „Pacient si zavolal sanitku kvôli bolestiam na hrudníku. Priviezli ho, dali sme ho na expektačné lôžko Jednotky intenzívnej starostlivosti, spravili odber, čakali sme na výsledok a pacient povedal, že ide domov, lebo musí niečo vybaviť. Vraj nepočká ani na výsledok. Hovoríme, a to vám nevadí, že ste prišli sanitkou a asi piati sme sa o vás starali? On, že musí niečo vybaviť, podpísal reverz a odišiel.“
Podobné prípady sa podľa Míznerovej stávajú veľmi často aj v ambulanciách. Napríklad z odberov jasne vidieť, že pacient neberie predpísané lieky, ale aj tak lekára presviedča, že áno. Naprázdno teda vyjde práca lekára pri vyšetrení, lieky, práca laborantov aj náklady, ktoré zdravotná poisťovňa vynaložila na všetky tieto veci. „Mali by byť zavedené nejaké sankcie pre ľudí, ktorí naozaj plytvajú zdravotnou starostlivosťou. Aby sa práve tí, ktorí ju naozaj potrebujú a sú zodpovední, k starostlivosti dostali. Aby aj onkologickí pacienti mali k dispozícii liečbu, ktorá je v guidelinoch,“ uviedla príklad lekárka.
V súčasnom stave trpí aj pacient
Prezidentka Asociácie na ochranu práv pacientov Mária Lévyová z auditória diskusie zdôraznila, že v asociácii pacientov edukujú a vysvetľujú im, že nič nie je zadarmo. „Budeme však žiadať adresnú zodpovednosť a pýtať sa, ako sa postupne zlepšuje dostupnosť, bezpečnosť a kvalita zdravotnej starostlivosti pre pacienta. Zatiaľ to necítime,“ poznamenala.
Predsedníčka Komory opatrovateliek Slovenska Dana Grafiková o celej situácii povedala: „Nepijem, nefajčím, snažím sa o seba starať a nemám z toho žiadne výhody. Neviem sa dostať na preventívnu prehliadku, pretože bývalá lekárka mi zomrela a ďalšia zavrela ambulanciu. Mám snahu, ale neviem ju pretaviť do reality.“ Potom sa podľa nej stáva to, čo vidia aj lekári v nemocniciach, a síce, že ľudia prichádzajú so svojimi problémami neskoro. „Nepomohol tomu ani covid a teraz sa ukazujú efekty odkladanej zdravotnej starostlivosti počas pandémie,“ podotkla Grafiková.
Nízko zarábajúci zamestnanci si podľa nej na Slovensku nemôžu dovoliť základnú starostlivosť. Učebnicovým príkladom je stomatológia. „Prečo sa ľudia nestarajú o zuby? Oni by sa aj starať chceli, ale sumy, ktoré od nich zubári pýtajú, sú za hranicou toho, čo môžu zaplatiť. Radšej človek bude chodiť bezzubý, pretože sa musí najesť,“ upozornila predsedníčka komory opatrovateliek.
Moje zdravie nie je môj problém?
Podľa Jaroslavy Orosovej by všetci občania mali bojovať za to, aby zdravotníctvo fungovalo. „Do ambulancie prišli rodičia s dieťaťom, boli celkom spoločensky zorientovaní a začali sa rozčuľovať nad situáciou s ambulantnými pohotovostnými službami. Vysvetľujem im, že pohotovosti chcú zatvárať, pretože tam nemá kto robiť. Otecko hovorí: Ale mňa to nezaujíma, to nie je môj problém. Ja na to: Keby to nebol váš problém, tak sa o tom teraz nerozprávame. Uvedomil si, že asi mám pravdu. Je smutné, že zdravotníci musia bojovať za to, aby zdravotníctvo fungovalo, ale tieto aktivity naozaj vedú k tomu, aby sa o zdravotníctvo zaujímali aj pacienti a aby si uvedomili, aká je v ňom situácia,“ zhodnotila Orosová. Tiež ale tvrdí: „Slovenský pacient sa veľakrát správa tak, že moje zdravie nie je môj problém a má sa oňho postarať niekto iný.“
Martin Matejka zo Slovenskej spoločnosti primárnej pediatrickej starostlivosti v diskusii poukázal na to, že najväčšiu preventívnu prácu v populácii robia práve pediatri. „Ambulancia má priemerne v ročníku 100 detí. Novorodencom do jedného roka treba urobiť deväť prevencií, to je mesiac a pol pracovného času. Od jedného roka do 17 rokov sú ďalšie štyri preventívne prehliadky, čiže štyri a pol mesiaca práce. Teda do šesť mesiacov práce v roku tvorí v pediatrii len preventíva,“ priblížil údaje Matejka. „Sú to 15-minútové preventívne prehliadky, pritom možno by mali trvať aj dlhšie,“ dodal.
Detský lekár podotkol, že hoci sa desaťročia snažia ľudí vzdelávať o prevencii, ich prístup sa nelepší. „Deti a rodičov na prevenciu opakovane zháňame a túto prácu nám žiadna poisťovňa nezaplatí. Ich reakcia vyzerá asi takto: V pondelok nie, lebo má krúžok, v utorok nemôžem, v stredu bude chýbať zo školy… zdravie by malo byť na prvom mieste v rebríčku hodnôt, ale prístup ľudí k nemu je laxný,“ hovorí Martin Matejka s tým, že to treba zmeniť. Stále však nie je jasné, či je vhodnejšie to robiť motivačne alebo represívne. V súvislosti s prácou v ambulancii lekár doplnil, že za rok musí spraviť 440 rôznych byrokratických úkonov, ktoré sa opakujú. Dva pribudli tento rok.
Štátu na tom nezáleží
S nezáujmom spoločnosti o prevenciu súvisí aj nízka zaočkovanosť populácie napríklad proti ľudskému papilomavírusu, ktorý spôsobuje rakovinu krčka maternice. Slovensko sa v zaočkovanosti pohybuje na chvoste európskych krajín. Málo ľudí sa dáva očkovať aj proti chrípke, podľa Úradu verejného zdravotníctva sa čísla za minulých desať chrípkových sezón pohybovali okolo 4,5 percenta populácie. Zaočkovanosť mierne stúpla počas dvoch pandemických chrípkových sezón (bolo to do 6 percent), avšak počas sezóny 2022/2023 opäť klesla na 4,8 percenta.
Imunologička Orosová si myslí, že na Slovensku celkovo chýba edukácia o prevencii, o tom, ktorý problém dokáže človek vyriešiť bez návštevy lekára a tiež o vakcinácii. „Vo Viedni som v tomto období videla obrovské billboardy s nápismi Je chrípková sezóna, dajte sa zaočkovať. Na Slovensku je nabádanie k prevencii je veľmi malé. Stojí to peniaze, ale tie sa stopercentne vrátia,“ hovorí.
Pediater Matejka poukázal na to, že na úrovni štátu sa pre zvýšenie zaočkovanosti nerobí nič. „Keď bývalá ministerka zdravotníctva Andrea Kalavská pred piatimi rokmi v parlamente hovorila o dôležitosti očkovania a aby sme dobehli zákony, ktoré platia v Česku, slovenský parlament hlasoval proti tomu. Tak akú ja mám mať motiváciu v ambulancii presviedčať matku, ktorá nechce dať očkovať svoje dieťa?“ pýta sa detský lekár.
Lucia Hakszer
