Poruchy príjmu potravy sú často neviditeľné. Ľudia ich dokážu skrývať roky a žijú akoby dva životy – jeden pred ostatnými a druhý sami so sebou. Alarmujúce je, že majú najvyššiu úmrtnosť zo všetkých psychických porúch. To, aká dôležitá je informovanosť a komplexná liečba, pripomína aj Svetový deň porúch príjmu potravy v piatok 2. júna.
Môže byť náročné niektorú z porúch príjmu potravy (PPP) spozorovať u ľudí vo svojom okolí, pretože títo ľudia veľa energie venujú zatajovaniu a ukrývaniu choroby. Prípadne nevedia alebo si sami pred sebou nepriznajú, že majú problém „Prejedanie napríklad mylne pripisujú slabej vôli,” hovorí psychologička Veronika Kolejáková. Človek sa záchvatovo prejedá, keď je sám, naopak drastické diéty schováva za snahu žiť zdravo a prehnané cvičenie vykonáva v noci.
Nielen anorexia a bulímia
Je rozdiel v príznakoch choroby medzi tínedžermi a dospelými ľuďmi s PPP. „Dá sa však povedať, že prestávajú dostatočne jesť, vynechávajú obedy, večere, deti vyhadzujú v škole desiatu,“ vymenovala niektoré z prejavov nutričná špecialistka Tatiana Kyseľová. „Medzi ľuďmi sa často objavujú rôzne toxické presvedčenia, ako napríklad: Zo sladkého sa priberá a budem jesť len čistú zdravú stravu. V skutočnosti ani nevieme, čo to vlastne je. Niekto povie, že pečivo je nezdravé a iný, že je zdravé. Neexistuje zdravá a nezdravá potravina, ale zdravé a nezdravé množstvo,“ povedala pre Zdravotnícky denník Kyseľová.
Medzinárodné štatistiky udávajú, že prevalencia porúch príjmu potravy je v priemere 8,4 percenta u žien a 2,2 percenta u mužov. Ich výskyt narastá. Približne 47 percent ľudí s PPP trpí diagnózou záchvatového prejedania, 12 percent mentálnou bulímiou, 3 percentá mentálnou anorexiou a 38 percent trpí ďalšími poruchami príjmu potravy, ako sú napríklad purgatívna porucha, charakteristická nadmerným užívaním preháňadiel, syndróm nočného jedenia, ortorexia, teda nezdravé posadnutie zdravou stravou a zdravým životným štýlom alebo pica, pri ktorej človek konzumuje napríklad omietku, vlasy, špinu a inú potravu bez výživných látok.
Väčšina ľudí si pri pojme poruchy príjmu potravy ako prvé predstaví práve anorexiu. Ochorenie je charakteristické strachom z priberania a z tučnoty, snahou o zníženie a udržanie nízkej hmotnosti. A to napriek tomu, že osoba už výrazne nízku hmotnosť má. Samu seba vníma skreslene a svoju sebahodnotu zakladá na schopnosti kontrolovať svoje stravovanie a hmotnosť. Prevažuje pocit menejcennosti, nedostatočnosti až odporu k samému sebe. Človek nie je schopný uvedomiť si závažnosť svojho zdravotného stavu a rizík nízkej hmotnosti.
Pri bulímii sa zase vyskytujú opakované záchvaty prejedania a následne nezdravé kompenzačné mechanizmy, ako nadmerné cvičenie, hladovanie, zvracanie a užívanie preháňadiel. Záchvatové prejedanie je podobné, ale bez následných kompenzačných mechanizmov. Človek je, až pokiaľ sa necíti byť nepríjemne a nezvládateľne plný. Prejedá sa osamote kvôli pocitu hanby a potom prichádzajú aj pocity odporu, znechutenia zo samého seba, výčitky a depresie.
Podľa odborníčok sú väčšmi náchylní podľahnúť PPP ľudia, ktorí majú geneticky alebo pod vplyvom životných situácii väčšie sklony k depresii či úzkostiam. Tiež ľudia v náročných životných obdobiach, pod tlakom povinností v práci alebo škole či mladí ľudia počas puberty, keď sa vyrovnávajú so svojím meniacim sa telom.
Nestačí „začať normálne jesť“
Nutričná špecialistka Tatiana Kyseľová Zdravotníckemu denníku priblížila, že aktuálne má približne rovnaký pomer klientov, ktorí trpia záchvatovým prejedaním, ako klientov s anorexiou. „Štatistiky hovoria, že aktuálne je viac záchvatového prejedania aj kvôli dostupnosti potravín,“ vysvetlila. „Ako nutričná špecialistka musím človeku nastaviť stravovací režim, edukovať ho. Strach z jedla totiž vzniká veľakrát kvôli tomu, že ľudia nemajú dosť informácií. Musíme začať od základov – čo sú bielkoviny, cukry, tuky… Riešime aj to, prečo má človek v spojitosti s jedlom výčitky alebo strach a ako s tým pracovať. Nestačí človeku s PPP povedať Však sa najedz. Alebo naopak Nekupuj si tie sladkosti,“ podotkla Kyseľová. V spoločnosti sa stále vyskytujú aj takéto mýty. Liečba PPP si však vyžaduje multidisciplinárny tím odborníkov.
Varuje, že poruchy príjmu potravy majú najvyššiu úmrtnosť zo všetkých psychických ochorení. Patria tiež medzi najviac prehliadané psychické ochorenia. Až štvrtina ľudí s PPP spácha samovraždu.
Počas piatkového Svetového dňa porúch príjmu potravy organizácie na celom svete šíria o tejto téme osvetu a informácie. Slovenský projekt Chuť žiť v tohtoročnej kampani upozorňuje na to, že život, ktorý ľudia s PPP ukazujú svojmu okoliu, sa často výrazne líši od toho, ktorý prežívajú vo svojom vnútri. Spustili kampaň zameranú na odhaľovanie toho, čo ľudia skutočne cítia a vyzbieranie finančných prostriedkov na ďalšie fungovanie tímu odborníkov, ktorí poskytujú služby osobe s PPP a jej rodine. Pri deťoch s PPP je mimoriadne dôležitá podpora a prítomnosť rodičov.
„Keby si moja mamina u mňa nevšimla symptómy, asi by som tu dnes nesedela,“ hovorí 21-ročná Zuzana Čižmárová, ktorá si od 17 rokov prešla mentálnou anorexiou. „Napríklad moji spolužiaci ma chválili, ako som schudla, a vôbec za tým nevideli PPP. Dnes vnímam, že najdôležitejšie v mojej liečbe boli terapie, ktoré ma vyliečili s pomocou mojich blízkych a nejakého vlastného snaženia,“ doplnila. „Cesta za uzdravením bola náročná, no s odstupom času vnímam aj to, ako nás táto skúsenosť s dcérou zblížila a zomkla,“ opisuje liečbu Zuzanina mama Dana Čižmárová. Veľmi bojovala o to, aby sa dcéra vôbec dostala k detskej psychiatričke, ktorých je akútny nedostatok, a tých, ktoré sa venujú PPP, ešte menej.
Pocit kontroly
Na začiatku pre Zuzanu bolo najťažšie priznať si problém. „Choroba človeku veľa berie, ale v jeho hlave mu veľa dáva – pocit istoty a uspokojenia. Mala som pocit, že v mojom živote, škole a rodine nič nie je pod mojou kontrolou, ale choroba mi hovorila, že aspoň telo a hmotnosť môžem kontrolovať,“ hovorí. „Moja sebahodnota sa odvíjala od toho, ako vyzerám. Keď si to okolie všimlo, začali sa hádky, ktoré sme v rodine dovtedy nikdy nemali. Najčastejšia veta, ktorú som používala, bola, že ja jesť nebudem, ja teraz nie som hladná. Hovorili mi, že musím niečo zjesť a choroba mi hovorila, aby som sa obrnila a nedala si svoje návyky. Začala som byť hádavejšia, agresívnejšia a smutnejšia,“ opisuje veľmi zlé obdobie Zuzana. Choroba jej zobrala radosť, kamarátov aj bežný stredoškolský život. Teraz sa však opäť usmieva a liečba jej dala nový pohľad na život. „Začala som riešiť svoje duševné zdravie a chcem študovať psychológiu. Niektoré vzťahy choroba narušila, ale iné upevnila. Tí ľudia, ktorí pri mne mali ostať, ostali,“ porozprávala Zdravotníckemu denníku Zuzana. Teraz pracuje pre projekt Chuť žiť ako peer konzultantka. Ako osoba, ktorá má skúsenosť s poruchou príjmu potravy, dáva nádej inému človeku, že je možné vyliečiť sa z PPP.
Zakladateľka projektu Chuť žiť Valentína Sedileková má tiež osobnú skúsenosť s mentálnou anorexiou. Choroba u nej prepukla v 15 rokoch. „Pokrytie nákladov na odbornú pomoc pre mnohé rodiny predstavuje finančnú záťaž. Preto pri príležitosti Svetového dňa PPP spúšťame kampaň, do ktorej sa môže zapojiť aj verejnosť a pomôcť nám zabezpečiť tím odborníkov desiatim rodinám, ktoré si to nemôžu dovoliť,” hovorí Valentína Sedileková.
V projekte robia aj prevenčný program, ktorý sa momentálne realizuje asi v 170 školách po celom Slovensku. Človek s PPP alebo jeho blízky sa tiež môže ozvať na linku pomoci na čísle 0800 221 080, zapojiť sa do online podpornej skupiny, prísť do komunitného centra a porozprávať sa s ľuďmi, ktorí zažívajú niečo podobné, zúčastniť sa rôznych aktivít alebo dlhodobého odborného poradenstva.
„Nie sme zdravotnícke zariadenie, nemáme internú psychiatričku. Prizývame ju však do podporného tímu, ktorý vytvoríme okolo človeka a jeho rodiny,“ hovorí Valentína. Odbornou garantkou projektu je psychiatrička Martina Paulinyová. V októbri minulého roka v Národnom ústave detských chorôb v Bratislave otvorili prvý stacionár pre deti s poruchami príjmu potravy na Slovensku, v ktorom pracuje aj doktorka Paulinyová. Deti doň chodia na celý deň a popoludní sa vracajú domov k rodine. V stacionári dostávajú komplexnú liečbu a pod dohľadom detských psychiatrov, psychológov, liečebných pedagógov a ďalších špecialistov absolvujú potrebné lekárske úkony, spoločnú „komunitu“, školské vyučovanie, skupinové či individuálne terapie, arteterapie či pohybové terapie. Je to prínosné, keďže ľudia s PPP a ich rodiny pri hľadaní pomoci stále narážajú na rôzne prekážky.
Mne sa to nestane?
„Človek sa bojí vyhľadať pomoc, choroba mu hovorí, že nič také nepotrebuje,“ opísala Zuzana Čižmárová. Problémom je aj dostupnosť odborníkov. „Pochádzam zo Záhoria a v malom meste sme nemali žiadneho odborníka, ktorý by si trúfol na PPP. Je ich celkovo veľmi málo a čakacie doby sú približne pol roka, čo u človeka s PPP môže byť kritické,“ zhodnotila peer konzultantka, ktorá s tým má osobné skúsenosti. „Spadala som ešte pod detskú psychiatriu a na detskej psychiatrii na Kramároch je do 10 lôžok pre ľudí s PPP. Ja som sa preto liečila doma. Dostať sa k doktorke Paulinyovej bol tiež boj, moja mama mala vyplakané telefonáty,“ priblížila mladá žena. Problémom je aj finančná dostupnosť, pretože terapie sú často veľmi drahé a nie každý si ich môže dovoliť. Zuzana si myslí, že prevencii týchto chorôb sa venuje málo pozornosti: „Malo by sa o tom viac rozprávať napríklad v školách. Pamätám si, že my sme si na základnej škole na jednej hodine povedali, čo je anorexia, a to bolo všetko. Ja som si na to ako dievčatko povedala Haha, to sa mi nikdy nestane.“
Valentína Sedileková prisvedčila, že liečba PPP je finančne veľmi nákladná. „V časopise Lancet v roku 2016 vyšiel článok o tom, že pokiaľ má dieťa mentálnu anorexiu, vyžaduje starostlivosť asi v rozsahu polovičného úväzku. V niektorých prípadoch mama musí zostať s dieťaťom doma a to je veľký zásah pre rodinný rozpočet,“ povedala. „V našom poradovníku máme desiatky ľudí, ktorí čakajú na pomoc. Napríklad intenzívne nutričné poradenstvo stojí okolo 250 eur mesačne a to si mnohí ľudia nemôžu dovoliť platiť pol roka. Vtedy využívajú podporu nášho združenia,“ vysvetlila Valentína.
Psychologička Veronika Kolejáková vysvetlila, že mnohí ľudia s PPP ani sami netušia, ako rôzne automaticky manipulujú s jedlom: „Tlak reality, teda chodenie do školy, nejaké voľnočasové a rodinné aktivity a povinnosti vedú k tomu, že si rafinovane vytvoria určité zvyky, ktoré vyzerajú ako mechanizmus zvládania, ale ten v skutočnosti slúži chorobe. Osoba napríklad nechodí na firemné podujatia, vyhovorí sa, že má migrény a vadí jej veľa ľudí, ale v skutočnosti je to preto, aby nemusela jesť pred ľuďmi. Alebo si nosí do práce obedy z domu a hovorí, že preto, lebo chce niečo zdravšie. Ale v skutočnosti sa vyhýba situácii v reštaurácii a schováva sa s obedom do kuchynky.“
Výživové poradenstvo robí hocikto
Až 97 percent pacientov s PPP má aj ďalšiu pridruženú psychickú diagnózu. „Javí sa nám, že časté sú obsedantno-kompulzíne rysy. Títo ľudia dodržiavajú veľmi detailné rituály. Tiež majú symptómy depresie a zvažujeme aj prienik s poruchami autistického spektra. Napríklad vo veľmi presnom režime a zvláštnom senzorickom prežívaní trávenia. Prípadne sa na základe PPP môže aj v dospelosti odhaliť autizmus,“ opísala psychologička Veronika Kolejáková.
Čo sa týka starostlivosti o ľudí s PPP, problém nie je len nedostatok detských psychiatrov. „Nutričné poradenstvo nie je v systéme dobre legislatívne ošetrené a môže ho robiť v podstate ktokoľvek, pretože je to voľná živnosť,“ upozornila Tatiana Kyseľová. „Ja mám vyštudovaný 5-ročný odbor týkajúci sa výživy ľudí na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. V súčasnosti si však živnosť na výživové poradenstvo otvárajú ľudia, ktorí majú len víkendový kurz,“ hovorí, „Je nás veľmi veľa, ale kvalita je veľmi nízka, lebo žiadne vyhlášky to neošetrujú.“
Pri práci s ľuďmi s PPP podľa nej veľmi záleží aj na používaní vhodných slov. „Keď sa títo ľudia boja jesť niektoré spracovanejšie potraviny ako napríklad napolitánku a človek, ktorý tomu nerozumie, povie To nezdravé, to ti netreba, niekoho to ešte viac dostane do choroby. Tiež vznikajú dezinformácie, napríklad keď vidíme v telke niekoho, kto schudol, začneme ho sledovať na sociálnych sieťach a riadiť sa jeho radami, aj keď vôbec nemusia byť pre nás dobré,“ poznamenala.
Hoci v súvislosti s PPP sa oveľa častejšie hovorí o dievčatách a ženách, týmito poruchami trpia aj chlapci a muži: „Je ich do 10 percent a sú to aj mladí tínedžeri, aj muži po tridsiatke. Máme ich zapojených aj v projekte Chuť žiť,“ povedala Valentína Sedileková. „Kým pri anorexii na 10 dievčat pripadá 1 chlapec, pri záchvatovom prejedaní je to 60 percent žien a 40 percent mužov. Aj v projekte máme mladších chlapcov skôr s anorexiou, no aj mužov skôr s bulímiou a záchvatovým prejedaním,“ dodala. Psychologička Kolejáková hovorí, že hoci presné počty mužov s PPP nie sú vyčíslené, myslí si, že napríklad záchvatové prejedanie môže byť u mužov naozaj časté „Keď si v reštauráciách pozriete, aký typ a objem jedál dokážu zjesť na verejnosti, čo robia ešte doma? K nám chodí len zlomok takýchto klientov, ale určite reprezentujú väčšiu časť populácie,“ uzavrela psychologička.
Lucia Hakszer
