Slovensko naraz stavia a rekonštruuje niekoľko veľkých nemocníc – štátnych aj súkromných. Ide o jednu z najväčších investícií do zdravotníctva v modernej histórii, no podľa ľudí z praxe ju sprevádzajú časový stres, politické rozhodnutia, stratené roky a extrémne nároky na prípravu aj výstavbu. O tom, ako sa rozdeľovali peniaze z plánu obnovy, či stihneme míľniky a kto je v projektoch rýchlejší – štát alebo súkromník – hovorili v podcaste Zdravotníckeho denníka Perspektívy zdravia riaditeľka Fakultnej nemocnice v Banskej Bystrici Miriam Lapuníková a manažérka pre stratégiu Penta Hospitals Miriama Letovanec.
Nemocnica ako atómová elektráreň
Lapuníková pripomína, že investičný dlh v slovenskom zdravotníctve je obrovský. Podľa nej nejde len o štátne nemocnice, ale aj o súkromných poskytovateľov. „Investičný dlh, ktorý je v rámci Slovenska v kontexte poskytovania zdravotnej starostlivosti, je naozaj veľmi veľký,“ hovorí. Zdôrazňuje, že občania si moderné nemocnice zaslúžia a dôležité je, že sa podarilo využiť priestor peňazí z plánu obnovy.
Podporuje aj to, že zdroje smerujú do štátneho aj súkromného sektora. „Je úžasné, že sme vedeli využiť ten priestor zo zdrojov z plánu obnovy a odolnosti a pomôcť tak aj súkromnému sektoru, aj štátnemu sektoru,“ vysvetľuje. Podľa nej je kľúčové investovať do výstavby, nielen do čiastkových opráv.
Aby si ľudia vedeli predstaviť zložitosť takýchto projektov, Lapuníková pripomína extrémnu komplexnosť nemocnice. „V zásade sa hovorí, že jediná komplexnejšia stavba, ktorá je ako nemocnica, je atómová elektráreň,“ konštatuje. Ako dodáva, rozhodne nejde o „rekonštrukciu klasického bytového domu“. Skôr o obrovský komplex procesov, ktoré musia byť skĺbené.
Šesť rokov práce na jedinej nemocnici
Letovanec vysvetľuje, že výstavba nemocnice je úplne iný typ projektu než bežná stavba či priemyselné haly. „Výstavba nemocnice je náročným procesom. Určite sa to nedá porovnať s výstavbou nejakej konštrukčnej haly alebo rodinného domu,“ hovorí. Označuje to za „komplexný životný cyklus“, ktorý zahŕňa dlhú prípravu, povolenia, projektovanie, výstavbu aj technologické dovybavenie.
Ako príklady uvádza nemocnice zo siete Penta. „Nemocnica Michalovce bola spustená v roku 2017. Projektová časť trvala dva a pol roka, výstavba až do spustenia ďalších tri a pol roka. Bavíme sa o nejakých šiestich rokoch,“ opisuje. Pri nemocnici Bory sú čísla podobné. „Ak odrátame pandemické obdobie, bavíme sa o troch rokoch prípravy a štyroch rokoch výstavby,“ dodáva.
Mohlo by vás zaujímať
Zdôrazňuje pritom, že plán obnovy má na tieto procesy veľmi krátky horizont. „Tých šesť rokov od roku 2020 do 2026 je krátke obdobie na výstavbu nemocnice,“ konštatuje. Aj preto je podľa nej načasovanie a koncentrácia viacerých veľkých nemocničných projektov naraz pre Slovensko výzvou.
Plán obnovy, politika a „zabité“ dva roky
Letovanec sa vracia k obdobiu, keď sa rodil plán obnovy a dokument „Moderné a úspešné Slovensko“. Pripomína, že pôsobila na Úrade vlády práve v čase, keď prichádzali európske peniaze súvisiace s pandémiou. „Bavili sme sa o tom, čo sa dá za tak krátke obdobie stihnúť,“ hovorí. Vtedy sa počítalo s rekonštrukciou troch veľkých nemocníc – tak to podľa nej vychádzalo vzhľadom na prípravu projektov aj legislatívu, ktorá sa menila.
Zohľadňovali sa aj kapacity stavebného trhu. „Brala sa do úvahy absorpčná kapacita stavebného trhu na Slovensku, ktorý okrem zdravotníctva zahŕňa aj ďalšie projekty,“ vysvetľuje. Pripomína, že plán obnovy sa netýka len nemocníc, ale aj škôlok či domov sociálnych služieb. „Zdravotníctvo bol len jeden subokruh stavebných projektov, ale s pomerne veľkým objemom peňazí,“ dodáva.
Do sektorových plánov však podľa nej výrazne vstúpila politika. „Potom do toho zasiahla politika, povedzme si to na rovinu,“ hovorí. Pripomína vyjadrenia politických lídrov, že v každom kraji bude zrekonštruovaná jedna nemocnica. Spomína aj debaty o tom, či má plán obnovy byť otvorený regionálnym nemocniciam mimo priamej pôsobnosti ministerstva zdravotníctva. „Za mňa sme zabili dva roky naťahovačkami o tom, či bude plán obnovy otvorený aj regionálnym nemocniciam,“ hodnotí.
Dôsledky podľa nej nesie ten, kto je v systéme úplne posledný – pacient. „Na to doplatí vždy len posledný článok v tomto celom – pacient, lebo on chce vidieť nemocnice v termíne postavené a následne prevádzkované,“ hovorí. Zmenu prístupu k vlastníctvu víta. „Pacient nerozlišuje, či vojde do štátnej alebo neštátnej nemocnice. Chce dostať starostlivosť v nejakej kvalite, dostupnú v každom regióne,“ uvádza.
Rozdelenie peňazí a preteky s časom
Letovanec pripomína, že do sektora zdravotníctva smeruje z plánu obnovy veľká časť balíka. „Do sektora zdravotníctva z toho 6,5-miliardového balíka išla viac ako miliarda,“ hovorí. Pôvodne sa rátalo s tromi veľkými nemocnicami, neskôr sa debata otvorila širšie.
Dnes už prebiehajú konkrétne projekty. „Dnes sú tu projekty, ktoré sa rekonštruujú. Obidve reprezentujeme dva projekty, ktoré sú výstavbou nemocníc. Nevymieňame okná či linoleá, staviame nové projekty,“ zdôrazňuje. Za problém považuje, že časť z tohto procesu zabrala debata o tom, kto dostane peniaze z plánu obnovy.
Lapuníková pripomína, že ide o peniaze, ktoré sú centrálnym politickým rozhodnutím. „Kľúčové je to, aby sme projekty stihli dokončiť. Ide o to, aby sme doručili výsledok, ktorý bol definovaný,“ hovorí. Vníma preto ako zásadné, aby sa míľniky naplnili v stanovenom čase.
Stihneme míľniky?
Riaditeľka Fakultnej nemocnice v Banskej Bystrici opisuje, ako ich nemocnica využila príležitosť, ktorá vznikla po posunoch pri bratislavskej nemocnici Rázsochy. „Pôvodne sa rozprávalo o zdrojoch alokovaných na Rázsochy. Opozdenie Roosevelovej nemocnice bolo definované aj týmto,“ vysvetľuje. Zdroje určené pre Bratislavu sa napokon presmerovali do Banskej Bystrice.
Podľa Lapuníkovej však nemocnica reagovala rýchlo. „Naša šikovnosť spočívala v tom, že sme boli schopní vo veľmi krátkom čase pripraviť všetky relevantné podklady,“ hovorí. Zdôrazňuje aj náročnosť verejného obstarávania. „Tak veľké verejné obstarávanie naozaj nie je ľahkou témou,“ dodáva. Trvá na tom, že všetky míľniky splnili „dynamicky a s vysokým nasadením celého tímu“.
Rooseveltova nemocnica má v pláne obnovy až tri projekty. „Stále sa hovorí len o výstavbe. My máme okrem toho ešte aj priame vyzvanie so škôlkou, ktorá je už v procese kolaudácie,“ opisuje Lapuníková. Škôlka má od januára poskytovať rozšírené služby pre 120 detí. „Z oblasti zdravotnej starostlivosti máme okrem výstavby nemocnice ešte aj kompletnú rekonštrukciu psychiatrie a tá bude určite hotová do marca vrátane vybavenia,“ dodáva. Je presvedčená, že míľniky z ich strany budú splnené.
Kto je lepší – štát alebo súkromník?
Na otázku, či míľniky plní lepšie štát alebo súkromník, reaguje Lapuníková diplomaticky. „Treba si povedať, aký je rozsah projektov, aké sú veľké, aký je rozsah investície a aký bol čas na prípravu,“ hovorí. Zdôrazňuje, že do toho vstupuje „extrémne veľa faktorov“, vrátane termínov výziev a legislatívnych podmienok.
Za svoju nemocnicu však konštatuje, že šancu využili. „Využili sme príležitosť, ktorá nastala,“ tvrdí. Pripomína, že ich tím dokázal zvládnuť prípravu aj obstarávanie v krátkom čase a k projektu pristúpili „veľmi dynamicky“.
Letovanec si myslí, že jednoznačný verdikt padne až po roku 2026 a 2028. „Analytici potom budú hodnotiť, komu sa ako darí,“ hovorí. Pripomína, že cieľ je spoločný. „Cieľ máme spoločný všetci – tí, ktorí staviame, chceme nemocnice dostavať. Tí, ktorí rekonštruujeme, chceme rekonštruovať,“ vysvetľuje.
Za najhorší scenár považuje nevyčerpané peniaze. „To najhoršie, čo sa môže stať, je, že peniaze z plánu obnovy nevyužijeme,“ upozorňuje. Pripomína, že rozpočet zdravotníctva nemá kapacitu na takúto obnovu a modernizáciu. „Akákoľvek príležitosť, ktorá sa naskytne, by mala byť využitá, či už súkromníkmi alebo štátom. To je úplne jedno,“ uzatvára.
Skúsenosti z Michaloviec a Borov
Letovanec opisuje, že pri výstavbe nemocnice v Spišskej Novej Vsi zúročujú skúsenosti z predchádzajúcich projektov. „Staviame nemocnicu Spišská Nová Ves ako veľký projekt a zároveň máme ďalšie projekty rekonštrukcií v nemocniciach, v paliatívnej a následnej starostlivosti,“ hovorí. Využívajú aj možnosti na nákup novej prístrojovej techniky.
Dôležité je, že na projekte pracujú ľudia, ktorí už nemocnice stavali. „Dnes na tom projekte pracujú ľudia s dlhoročnými skúsenosťami z predchádzajúcich projektov a z výstavby nemocníc,“ vysvetľuje. Pripomína zložitosť nemocníc ako „živého organizmu“, kde nestačí postaviť múry – rozhodujú technológie, technika a výkony, ktoré sa tam budú robiť.
Spišská Nová Ves podľa nej spája to najlepšie z Michaloviec a z Borov. „Dostavba nemocnice Spišská Nová Ves je kombináciou medicínskeho plánu, ktorý máme v Michalovciach a v nemocnici Bory,“ hovorí. Cieľom je preniesť procesy a medicínske koncepty, ktoré „fungujú a prinášajú medicínu 21. storočia“.
Český expert a medicínske plánovanie
Aj v Banskej Bystrici stavili na skúsenosti zo zahraničia. „Celý projekt bol pripravovaný kombináciou profesionálov, ktorí pracujú v Česku,“ hovorí Lapuníková. Spomína konkrétneho kolegu z Česka, ktorý zabezpečuje medicínske plánovanie. „Participoval na projektovaní medicínskeho plánovania viacerých súkromných, ale aj štátnych nemocníc,“ opisuje.
Ide o odborníka, ktorý má podľa nej výraznú reputáciu. „Bol poradcom premiéra aj ministra financií v Česku a vyučuje medicínske plánovanie,“ dodáva. Vďaka tomu je projekt „ucelený“ a ťaží z dlhoročnej praxe.
Do projektov v Banskej Bystrici sa premietli aj skúsenosti lekárov, ktorí pôsobili v zahraničí. „Využili sme bohaté skúsenosti našich kolegov, prednostov a primárov, ktorí dlhý čas pracovali v zahraničí,“ hovorí Lapuníková. Verí, že efektivita procesov sa zúročí v novej nemocnici.
