Po piatich rokoch od začiatku pandémie covid-19 už ľudia koronavírus nevidia ako hrozbu. Podľa bruselských analýz ale najmä stred a východ Európskej únie zaznamenali vysokú mieru úmrtí. Na Slovensku je to okolo 20-tisíc ľudí a v Česku sa hovorí o 26- až 40-tisícoch mŕtvych. Medzi príčinami sa uvádza aj horší stav zdravotníctva v strednej Európe a je na odborníkoch, aby ukázali, ako sa lepšie pripraviť na ďalšie možné epidémie a pandémie. Dokážeme sa však z prežitej situácie poučiť?
„Na Slovensku ministerstvo zdravotníctva o tejto téme poriadne nekomunikuje smerom k verejnosti a ani s expertami. Za uplynulý rok som nezažil žiadnu relevantnú diskusiu,“ povedal zástupca Slovenska v Rade Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) Jozef Šuvada na konferencii Healthcare Summit 2025. Na jej realizácii participoval aj Zdravotnícky denník.
„Mindset ministerstva zdravotníctva je taký, že riešime iba dôsledky choroby, ale nerobíme prevenciu a v rámci nej sa nepripravujeme na krízy. Aj počas covidu bolo najviac mŕtvych na začiatku pandémie, práve kvôli nepripravenosti a chaosu, ktorý nastal,“ podotkol profesor Šuvada. Práve nepripravenosti vedúcej k chaosu sa nabudúce treba vyhnúť. Politickí predstavitelia na Slovensku tomu nepomáhajú a vládny splnomocnenec pre prešetrovanie pandémie Peter Kotlár ju od začiatku spochybňuje. Východiská budúcich opatrení by však mali stáť na vedeckých základoch a racionálnej zdravotnej politike. Čo odporúčajú vedci a lekári? A čo na to hovoria politici a úradníci?
Nedbáme ani na tuberkulózu a žltačku
Riaditeľ odboru krízového riadenia na ministerstve zdravotníctva a súčasný tajomník Pandemickej komisie Úradu vlády SR Peter Petrovič na konferencii povedal, že Pandemická komisia naposledy zasadala ešte v roku 2023 alebo 2024. Najbližšie má zasadnúť budúci rok kvôli príprave Pandemického plánu. Jozef Šuvada, ktorý je jej členom, hovorí: „Aj to, že sme ako Pandemická komisia doteraz nemali potrebu sa stretnúť, značí, že sa nepripravujeme a neanalyzujeme, čo by sme mohli robiť lepšie. Slovensko v zastúpení Petrom Kotlárom odmietlo Medzinárodné zdravotné predpisy a nemáme alternatívu ako sa chrániť,“ upozorňuje Šuvada.
Neplatí to pritom len pre covid-19. Na južnom Slovensku sa momentálne vyskytuje tuberkulóza, no prípady nikto nedohľadáva. V mnohých okresoch sa šíri žltačka, no zdravotníkom poisťovne nehradia očkovanie proti nej. Hradené očkovanie by pritom pomohlo aj ďalším profesiám, napríklad policajtom či sociálnym pracovníkom.
Organizačná, odborná a spoločenská rovina
„Buďme radi, že to očkovanie tu vôbec je a že vakcíny boli dovezené,“ povzdychol si predseda vedeckej rady Biomedicínskeho centra Slovenskej akadémie vied Boris Klempa. „Stalo sa tak vďaka ministerstvu zdravotníctva, ale na druhej strane to navonok vyzerá, akoby ministerstvo robilo všetko proti tomu, aby sa ľudia dali zaočkovať,“ poznamenal vedec. Tí, ktorí majú záujem o vakcináciu, totiž musia bojovať s rôznymi časovými, priestorovými a organizačnými prekážkami.
„Aj pre človeka, ktorý aktívne pátra, je ťažké dostať sa k očkovaniu. Zapísal som sa naň a pár dní pred termínom mi oznámili konkrétny čas na minútu, kedy mám kam prísť. Bolo to inde, ako som si vybral, tak som na ten termín žiaľ nešiel. Využil som situáciu, keď manželka išla na iný termín, tiež úplne inde, ako si zvolila,“ porozprával nepríjemné skúsenosti. Vakcínu napokon dostal len vďaka ochote konkrétnych zdravotníkov. Ľudia podľa odborníka rýchlo stratia motiváciu očkovať sa, keď musia prekonávať podobné prekážky.
Mohlo by vás zaujímať
A sme lepšie pripravení na zdravotnícke krízy? Ako hovorí Boris Klempa, nastal obrovský medicínsky, vedecký aj biotechnologický progres, takže v odbornej rovine áno. Horšie je to so spoločenskou situáciou na Slovensku a videním sveta. Ľudia totiž broja proti odborným autoritám.
S čím bojujú v Česku?
S tým, že vedecká a medicínska pripravenosť na ďalšie zdravotnícke krízy je dobrá, súhlasí aj epidemiológ a podpredseda České vakcinologické společnosti Roman Prymula. Podobne sa v Česku veľmi zlepšila elektronizácia zdravotníctva. So spoločenskou a politickou pripravenosťou je to horšie. „Covid sme vytesnili a už o tom nechceme hovoriť,“ konštatuje profesor Prymula, „Proti covidu môže očkovať každý lekár, ale očkuje ich minimum.“
Pokiaľ ide o očkovanie v lekárňach, na Slovensku stále prakticky nefunguje, ale v Česku ho ešte nezaviedli ani do zákona. „U nás je okolo toho cirkus. Praktickí lekári to odmietajú, ale kuriózne bolo, že nedávno v Ústí nad Labem prišlo niekoľko stoviek ľudí do nemocnice s tým, že ich odmietli očkovať práve praktickí lekári a poslali ich do nemocnice,“ poznamenal Prymula.
V Česku podľa neho po pandémii neupravili ani ďalšiu legislatívu. Vtedy vznikol problém, lebo nebolo jasné, kto môže o čom rozhodovať. Chceli to upraviť, ale potom sa na tom prestalo pracovať.“
Problém je aj s krajskými hygienickými stanicami. „Hygienikom a verejným zdravotníkom sme počas covidu nasľubovali hory-doly. Chceli sme posilniť ich pozíciu, zvýšiť platy, no po covide sme im ešte zobrali. Lebo v štáte bolo málo peňazí a oni najmenej kričali,“ hovorí český epidemiológ. „Systém je v troskách a na krajských hygienách pracujú už len starší ľudia. Mladí odišli robiť hygienikov do nemocníc, kde majú oveľa vyššie platy,“ vysvetlil.
Riešenia počas pandémie?
Podľa moderátora konferencie a poslanca parlamentného zdravotníckeho výboru Tomáša Szalaya (SaS) sa krízy na Slovensku stále riešia ad hoc. Ukázalo sa to nielen pri covide, ale aj utečeneckej kríze. Dal príklad, že počas covidovej pandémie štátny tajomník Peter Stachura (KDH) zachraňoval situáciu tým, že robil skupinové hovory medzi nemocnicami o tom, kto môže zobrať konkrétneho pacienta. Marek Krajčí (vtedajšie OĽaNO), ktorý bol v tom čase ministrom zdravotníctva, z auditória konferencie súhlasil, že veľa vecí sa počas pandémie naozaj robilo ad hoc. Skupinové hovory s nemocnicami podľa neho boli nutné preto, lebo nemocnice pacientov dobre nevykazovali.
„Našťastie sme nemali desaťtisíce ľudí na kyslíku, ale spomínam si, že v nemocniciach bolo v najťažšej vlne okolo štyritisíc ventilačných lôžok. Vtedy Peťo už začal ľudí posielať do zahraničia,“ povedal Krajčí. Doplnil, že mali pripravený a schválený princíp selekcie pacientov, ktorý ale našťastie nemuseli aktivovať. Aktivoval až na jeseň 2021 nasledujúci minister Vladimír Lengvarský (nominant OĽaNO). Vtedy už bola závažnejšia druhá vlna pandémie.
Je očkovanie dostupné?
O dostupnosti očkovania Tomáš Szalay hovorí, že na Slovensku žijú ľudia, ktorí majú najbližšie miesto, kde sa dá zaočkovať proti covidu, vzdialené vyše 100 kilometrov. Takéto očkovacie centrum sa nenachádza ani v každom krajskom meste. Ďalšie problémy sú s vykazovaním vakcinácie do ezdravia, s „príšernou“ komunikáciou a neexistenciou fast tracku na očkovanie pre zdravotníkov, ktorí sa z povahy veci stretávajú s nakazenými. „Dnes mám pocit akoby to nikoho nezaujímalo,“ tvrdí Szalay o prístupe ministerstva zdravotníctva aj ďalších aktérov.
Peter Petrovič je tajomníkom Pandemickej komisie len od februára tohto roka. Ľudia v tejto funkcii sa tiež často menili a od začiatku pandémie sa ich vystriedalo asi päť. Na odbore krízového riadenia v minulosti pracovalo 20 ľudí a momentálne je ich tam len šesť. Petrovič o dostupnosti očkovania hovorí, že aktuálne sú zaočkovaní takmer všetci, ktorí prejavili záujem. „Pokiaľ nie je záujem, nebudeme zriaďovať nové očkovacie miesta a zazmluvňovať lekárov, lebo by neboli vôbec vyťažení,“ tvrdí.
Podľa Petroviča má pripravovaný Pandemický plán zhodnotiť, čo sme počas covidu riadili dobre a čo zle, a zároveň určiť, ako sa máme pripravovať na ďalšie epidémie a pandémie. Petrovič o ňom hovorí, že to musí byť apolitický dokument. Neodpustil si kritiku do vlastných radov – Pandemická komisia vlády má vyše 50 členov, čo je podľa neho zbytočne veľa.
Desivé spomienky na covid
A aké najhoršie zážitky majú odborníci z čias pandémie? Čo by sa podľa nich už nikdy nemalo zopakovať?
Jozef Šuvada, ktorý na ministerstve zdravotníctva pripravoval štandardné postupy, opisuje traumatické situácie z prvého lockdownu. „Mal som veľa telefonátov z terénu a volala mi dcéra matky, ktorá zomierala. Odmietla k nej prísť jej ošetrujúca lekárka aj záchranka. Bolo to v dedine, kde nebol ani jeden prípad covidu, ale všetci sa báli. Aj rodina ju odmietla odviezť do nemocnice. Mnohokrát sa mi ešte vybaví ten zúfalý hlas,“ hovorí Šuvada. Vtedy podľa neho na ministerstve hneď pripravili štandardný postup pre telemedicínske konzultácie a do hodiny schválili návrh na úhradu aj kód tohto výkonu.
Pripomína však aj iné traumatické udalosti. „V Nitre sme na Silvestra zháňali boxy na mŕtve telá a mraziace autá, lebo ani tie už neboli. Aj ľudí, ktorí nezomreli na covid, sme museli pochovávať v igelitoch, lebo pohrebná služba nebola schopná akceptovať ani odporúčania Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Tie už vtedy hovorili, že to nie je nutné. So ženou, ktorá zomrela na nádorové ochorenie, sa nemohol rozlúčiť jej manžel ani deti,“ hovorí o tom, čo bolo preňho najťažšie.
Boris Klempa si myslí, že najväčším problémom bola strata dôvery obyvateľstva. „Znova by som nechcel zažiť to, že predseda vlády (Igor Matovič z vtedajšieho OĽaNO, poznámka red.) na tlačovej konferencii dve hodiny búšil do Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv. O univerzitných profesoroch, ktorí sa snažili komunikovať problémy s riadením pandémie, hovoril ako o múdrosráčoch,“ hnevá sa Klempa.
Roman Prymula za najhoršiu skúsenosť z pandémie označil to, že zdravotníci na preťažených jednotkách intenzívnej starostlivosti museli rozhodovať o tom, koho dajú na dýchací prístroj a koho nie, keďže ich mali nedostatok.
Zlá organizácia a nekompetentnosť
Počas covidovej pandémie mnohí ľudia taktiež nemali prístup k liekom na svoje ďalšie choroby alebo k zdravotnej starostlivosti. Peter Petrovič hovorí, že jemu prekážala politizácia odborného problému, neznalosť a nekompetentnosť tých, ktorí o ňom verejne komunikovali. „Zakaždým to viedol a prezentoval niekto iný a nedržali sa orgánov, ktoré sú na to kreované,“ myslí si tajomník Pandemickej komisie.
Tomáš Szalay, ktorý pracuje ako lekár Bratislavského samosprávneho kraja, hovorí, že keď v teréne videl, čo funguje zle, napríklad prihlasovanie na očkovanie, a snažil sa to riešiť s Národným centrom zdravotníckych informácií, vždy ho odbili. „Potom sa ľudia museli hlásiť na očkovanie cez pol republiky,“ hovorí o neefektívnom prihlasovaní a rozdelení kapacít. Tiež spomína na to, že lekári neboli ochotní röntgenovať pľúca covidovým pacientom. „V Bratislave sme našli jediné také pracovisko, s ktorým sme sa nakoniec dohodli za príplatok. To je však tiež protizákonné,“ podotkol.
Šéfredaktor Zdravotníckeho denníka a druhý moderátor Healthcare Summitu Tomáš Cikrt nemá dobré spomienky na to, koľko sa k téme vyjadrovalo lekárov, ktorí ale nie sú odborníci v epidemiológii. Tiež na to, koľko týchto lekárov zastáva antivaxerské pozície. „Voči očkovaniu sa spustila obrovská dezinformačná kampaň,“ súhlasí Marek Krajčí.
Ďalšia pandémia nebude covid, ale iná známa choroba
A čo robiť preto, aby sme podobnú situáciu už nikdy nezažili? Prymula si myslí, že to záleží práve na našej pripravenosti a na tom, ako zareagujeme na budúce pandémie. „Pravdepodobne to nebude covid alebo niečo podobné. Odborníci sa zhodujú, že najpravdepodobnejšia je vtáčia chrípka. Tá sa hojne vyskytuje v chovoch vtákov a tie sa potom masívne likvidujú. Aktuálne je tam už len jeden gén, ktorý bráni tomu, aby sa vírus preniesol na človeka,“ upozorňuje Roman Prymula.
Američania podľa neho povedali, že kvôli nedostatku vajec nebudú hubiť kurčatá a „uvidia, či to vydrží.“ Zároveň ale varoval, že keby vznikol humánny variant vtáčej chrípky, ktorý sa bude šíriť, smrtnosť choroby je až 30 percent. „Vtáčia chrípka by nás vrhla ešte do horšej situácie ako covid. Na druhej strane, keby sme mali rýchlo vakcínu, nebolo by to také zlé. Briti na to myslia a už majú vakcínu naskladnenú,“ zdôrazňuje, že kľúčová je zodpovedná príprava.
Agresívny vírus vtáčej chrípky H5N1 po prvý raz zaznamenali v roku 1997 v Hongkongu. Epidémia, ktorá okrem vtákov postihla aj ľudí, sa začala v roku 2003.
