Poplatky v ambulanciách sú na Slovensku dlhodobo citlivou témou. Ministerstvo zdravotníctva pod vedením Kamila Šaška (Hlas-SD) v tom však plánuje urobiť poriadok. Odborníci však upozorňujú na šedé zóny a volajú po jasnom vymedzení nároku poistenca. Kým niektoré platby sú legálne, iné sú v rozpore so zákonom alebo sa vyberajú obchádzkou. Na konci reťazca zostáva pacient, ktorý často nemá inú možnosť, než zaplatiť.

Ministerstvo zdravotníctva ešte v lete podpísalo memorandum so Združením ambulantných poskytovateľov (ZAP), ktoré počíta so vznikom pracovnej skupiny na riešenie poplatkov. „Poplatky sú extrémne citlivá téma. Vieme, že existujú, ale potrebujeme v nich urobiť poriadok,“ povedal v podcaste Zdravotníckeho denníka Perspektívy zdravia štátny tajomník Michal Štofko. Podľa Štofka súčasné nástroje, medzi nimi aj doplnkové ordinačné hodiny, nefungujú tak, ako sa očakávalo. „Sú tam technické a administratívne prekážky, ktoré odrádzajú lekárov. Verím však, že riešenie nájdeme skôr ako za 18 mesiacov,“ povedal v podcaste ešte v auguste tohto roka.

Keď však Zdravotnícky denník ešte v polovici septembra tohto roka zisťoval, ako prebieha naplnenie memoranda, výkonná riaditeľka ZAP Naďa Trenčanská Bedušová uviedla, že od podpisu memoranda nenastal žiadny posun. Zástupcovia ministerstva sa mali dokonca počas leta stretnúť s ambulantným sektorom, no rokovania nakoniec neprebehli. Zatiaľ podľa ambulancií nevznikla ani žiadna pracovná skupina. Zväz ambulancií preto bude vyzývať ministerstvo zdravotníctva, aby sa uskutočnilo stretnutie k bodom, ktoré si pri podpise memoranda dohodli.

V praxi sa objavuje šedá zóna

Podľa zdravotníckej analytičky Jany Ježíkovej problémom nie je len absencia jasných pravidiel, ale aj rozšírená prax nelegálnych platieb. „Toleruje sa porušovanie zákona a pacient je ten, kto trpí. Kedysi boli poplatky regulované – lekár mohol v štvrtine ordinačného času vyberať poplatok a jeho výšku určovala krajská samospráva. Po zrušení regulácie sa začali vyberať aj v štandardných hodinách,“ vysvetlila.

Analytik Inštitútu ekonomických a sociálnych štúdií (INESS) Martin Vlachynský pre Zdravotnícky denník hovorí, že legislatíva na jednej strane umožňuje spoplatniť služby súvisiace so zdravotnou starostlivosťou, ktoré presahujú krytie z verejného zdravotného poistenia. Patria sem napríklad VIP čakárne, osobný koordinátor či nadštandardné hygienické podmienky. Zároveň však zákon výslovne zakazuje vyberať poplatky za objednanie pacienta na konkrétny termín, za prednostné ošetrenie a za administratívne úkony, ako je vypisovanie receptov alebo potvrdení.

Podľa Vlachynského sa v praxi objavuje šedá zóna. Niektoré poplatky sa vyberajú cez tretie strany, napríklad cez rezervačné portály. Ambulancia tak formálne neporuší zákon, ale pacient aj tak zaplatí. „Časť poplatkov je legálna, časť v šedej zóne a časť nelegálna,“ sumarizuje. Problémom je podľa neho aj fakt, že ani pacienti, ani vyššie územné celky, ktoré majú kontrolovať dodržiavanie zákona, sa do konfliktu s ambulanciami často nepúšťajú. Reakciou by totiž nemusela byť náprava, ale odchod ambulancie z verejnej siete do čisto komerčného prostredia.

Mohlo by vás zaujímať

Príklady legálnych poplatkov podľa odborníkov:

  • Potvrdenie pre zamestnávateľa alebo školu (napríklad o zdravotnej spôsobilosti)
  • Vodičské oprávnenie alebo zbrojný pas (vyšetrenia a potvrdenia na získanie alebo predĺženie oprávnení)
  • Vyšetrenia na vlastnú žiadosť pacienta (preventívne vyšetrenia mimo rámca hradeného programu alebo nadštandardné vyšetrenia)
  • Nadštandardné služby (napríklad VIP čakárne, osobný koordinátor či nadštandardné hygienické podmienky)

Za čo si ambulancie môžu pýtať peniaze

Predseda Združenia všeobecných lekárov pre dospelých (ZVLD) Rastislav Zanovit pripomína, že legislatívny rámec poplatkov je definovaný viacerými zákonmi. Podľa neho platí, že ak výkon nie je hradený z verejného zdravotného poistenia, poskytovateľ má právo žiadať od občana úhradu. Mal by to však mať uvedené v cenníku, ktorý musí byť zverejnený v čakárni a odoslaný na samosprávny kraj.

„Z vlastnej praxe ide väčšinou o výkony, ktoré nie sú poskytovaním zdravotnej starostlivosti – napríklad posudky o spôsobilosti na prácu. Potom výkony na vlastnú žiadosť poistenca. A takisto sa v plnom rozsahu hradí zdravotná starostlivosť poskytovaná pre rakúskych poistencov s Európskym preukazom zdravotného poistenia (EHIC) bez mena a švajčiarskych poistencov,“ vysvetlil Zanovit.

Ježíková uvádza, že ambulancie môžu vyberať poplatky za zdravotné výkony, ktoré nie sú hradené zdravotnými poisťovňami alebo sú hradené len v určitej časovej frekvencii – napríklad častejšie sono v gynekológii. Najčastejšie sa však vyskytujú vstupné a registračné poplatky, poplatky za manažment alebo rôzne balíčky. „Práve tieto sú v rozpore so zákonom,“ dodáva. Pacient je však v slabej pozícii a často nemá inú možnosť, než zaplatiť.

Aj riaditeľ INEKO Dušan Zachar potvrdzuje, že ambulancie si môžu účtovať len výkony a služby, ktoré nie sú hradené z verejného zdravotného poistenia. „Ide napríklad o zdravotné výkony na vlastnú žiadosť pacienta či rôzne administratívne úkony ako potvrdenia pre zamestnávateľa, školu, vodičské oprávnenie, zbrojný pas, plus zákonom stanovené regulačné poplatky pri návšteve ambulantnej pohotovosti,“ vysvetľuje.

Príklady nelegálnych poplatkov podľa odborníkov:

  • Poplatok za objednanie pacienta na konkrétny termín (zákon to jednoznačne zakazuje)
  • Poplatok za prednostné vyšetrenie (pacient nesmie platiť za to, aby sa dostal skôr na rad)
  • Poplatok za vypísanie receptu alebo odporúčania k špecialistovi (tieto úkony musia byť bezplatné)
  • Registračné alebo vstupné poplatky (podmieňovanie prijatia pacienta do ambulancie platbou je nezákonné)
  • Manažmentové balíčky (poplatky za tzv. manažovanie pacienta, ktoré sa často podmieňujú poskytnutím starostlivosti)

Ako by mala vyzerať regulácia do budúcnosti

Podľa Vlachynského je pri riešení problému s poplatkami kľúčové začať definovaním nároku poistenca – teda čo je hradené v plnom rozsahu, čo s regulovaným doplatkom a čo je nehradené. „Poplatky sú ekonomická realita. Pokiaľ dopyt po zdravotných službách zadarmo prevyšuje ponuku, budú nevyhnutne vznikať cestičky, ako tento nadbytočný dopyt premeniť na ekonomickú hodnotu u poskytovateľov,“ hovorí. Poukazuje pritom na zahraničné príklady. „V západných krajinách to väčšinou riešia zavedením regulovaných poplatkov, ktoré bývajú niekedy doplnené ročným stropom maximálnej sumy poplatkov na jednotlivca, prípadne inými sociálnymi mechanizmami. Nakoniec, u nás tento systém funguje pri poplatkoch za lieky, kedy sú určité skupiny chránené ročným stropom,“ tvrdí.

Ježíková zdôrazňuje, že ak má mať regulácia zmysel, musíme si najprv jasne povedať, čo chceme poplatkami dosiahnuť. Či ide o dodatočné financovanie zdravotníctva, zníženie počtu návštev alebo kombináciu oboch cieľov. „Nie je fér skúmať, koľko sú ľudia ochotní platiť bez toho, aby sme najprv odstránili dlhodobo známe neefektívnosti systému,“ upozorňuje. Dodáva, že spoločnosť musí zároveň chrániť najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva prostredníctvom ročných stropov, paušálnych poplatkov alebo pripoistenia.

Podľa Zachara je nevyhnutné, aby bol systém jasný a transparentný. „Musí byť všetkým zrejmé, za čo je možné vyberať poplatky a za čo nie. Transparentný systém dovolí stanoviť aj mechanizmy pre finančnú ochranu sociálne slabších,“ uviedol. Dodal, že je potrebné zvýšiť kontrolné právomoci a sankcie pre oprávnené orgány, najmä vyššie územné celky.