Nedostanú sa do budov ani do dopravných prostriedkov, nemajú vytvorené podmienky, aby žili tak, ako chcú, a rozhodujú za nich iní. Ani za 15 rokov od ratifikácie Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (CRPD) sme na Slovensku neprestali vyčleňovať zdravotne znevýhodnených ľudí a problém nie je len vo finančných nákladoch na debarierizáciu. Dejú sa aj pozitívne zmeny, tie však často vychádzajú z občianskeho sektora. O potrebách ľudí so zdravotným postihnutím aj o tom, ako sú ich práva reálne napĺňané, v rozhovore pre Zdravotnícky denník hovorí komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská.
Ktoré práva ľudí so zdravotným znevýhodnením sú na Slovensku najčastejšie porušované?
V Správach o činnosti komisára pre osoby so zdravotným postihnutím každoročne vyhodnocujeme, ktoré ľudské práva v zmysle Dohovoru sú zo strany orgánov verejnej správy najčastejšie porušované (uvedené v správach o činnosti na webe Úradu komisára). Medzi najčastejšie zasiahnuté práva patria:
- Právo na primeranú životnú úroveň a sociálnu ochranu (čl. 28 CRPD) – Porušenie tohto práva zaznamenávame najmä vo forme nesprávneho úradného postupu úradov práce, sociálnych vecí a rodiny v konaní o peňažných príspevkoch na kompenzáciu či iných dávkach a príspevkoch slúžiacich na pomoc a podporu osôb so zdravotným postihnutím a ich rodín. Tiež v súvislosti s výkonom monitorovacej činnosti v zariadeniach sociálnych služieb či psychiatrických zariadeniach.
- Právo na prístupnosť (čl. 9 CRPD) – Porušovanie tohto práva sa odráža najmä v existujúcich a pretrvávajúcich architektonických a informačno-komunikačných bariérach vo verejných budovách, doprave a verejných službách.
- Právo na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti (čl. 19 CRPD) – Toto právo je dotknuté najmä v súvislosti s nedostatkom komunitných sociálnych služieb a kompenzačných príspevkov či pomôcok, ako aj pretrvávajúcou existenciou veľkokapacitných pobytových sociálnych zariadení. Je nevyhnutné, aby štát podporoval a rešpektoval právo osôb so zdravotným postihnutím žiť v domácom prostredí s maximálnou mierou samostatnosti a dôstojnosti. Dôležitá je aj podpora osôb so zdravotným postihnutím v oblasti zamestnanosti, a to prostredníctvom vytvárania inkluzívneho pracovného prostredia a rovnakých príležitostí.
- Právo na prístup k spravodlivosti (čl. 13 CRPD) v kombinácii s právom na rovnosť pred zákonom (čl. 12 CRPD) – Na Slovensku bola zrušená možnosť úplného pozbavenia spôsobilosti na právne úkony. Napriek zmenám v tejto oblasti ale pretrváva nadmerná tendencia obmedzovať osobám s mentálnym či intelektuálnym postihnutím spôsobilosť na právne úkony, a to najmä pri duševných poruchách a závislostiach na alkohole a omamných látkach. Osoby so zdravotným postihnutím prichádzajú o možnosť participovať na rozhodovaní o sebe tým, že majú ustanoveného opatrovníka a realizuje sa tzv. substitučné rozhodovanie. Takéto rozhodovanie ale CRPD a Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím považujú za nesprávne a odporujúce ľudskej dôstojnosti. Vhodnou a odporúčanou alternatívou je tzv. podporované rozhodovanie, respektíve pomoc pri rozhodovaní, čím sa fakticky aj podľa práva zachováva spôsobilosť na právne úkony, rešpektuje sa vôľa a preferencie osoby so zdravotným postihnutím.
- Ochrana detí so zdravotným postihnutím (čl. 7 CRPD) – Porušovanie práv špecificky sledujeme u detí, pričom aj v tomto smere ho zaznamenávame pomerne často. Dlhodobo narážame na nedostatočnú finančnú podporu rodín starajúcich sa o deti so zdravotným postihnutím, nedostupnosť potrebných podporných služieb a pretrvávajúce bariéry vo vzdelávacom systéme.
Na ktoré miesta majú ľudia so zdravotným znevýhodnením najčastejšie problém sa dostať?
Bezbariérovosť stále nie je vnímaná ako samozrejmosť. Niektoré budovy boli vybudované v minulom storočí, keď ešte neplatila vyhláška ministerstva životného prostredia, ktorá stanovuje podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie. Debarierizácia starších budov nie je vždy technicky možná. Problémom sú aj obmedzené finančné prostriedky alebo ak inštitúcie sídlia v prenajatých priestoroch.
Mohlo by vás zaujímať
Bariérové zostávajú najmä školy, zdravotnícke zariadenia, budovy slúžiace verejnosti, ako napríklad pošty, ale aj budovy, v ktorých sídlia mestské a okresné úrady, súdy alebo bytové domy. Pretrvávajúce bariérové priestory väčšiny základných a stredných škôl potvrdzuje aj náš prieskum architektonickej prístupnosti volebných budov a miestností, ktorý sme uskutočnili počas volieb v rokoch 2022 a 2023 (prieskumu sme sa v Zdravotníckom denníku venovali v článkoch: Voľby na Slovensku? Nie pre voličov so zdravotným postihnutím a Aj človek so zdravotným postihnutím má právo voliť. Ale ako?).
Aj to je príčinou neprístupnosti vzdelávania pre deti so zdravotným postihnutím. Taktiež pošty sú často neprístupné pre osoby s poruchou mobility, proces ich debarierizácie je veľmi zdĺhavý. Napríklad v roku 2023 Slovenská pošta plánovala zrealizovať iba jeden bezbariérový prístup, a to do pobočky pošty Ružomberok 1. Bariérové vstupy alebo bariérové vnútorné priestory v štátnych inštitúciách spôsobujú osobám so zdravotným postihnutím prekážky pri vybavovaní úradných záležitostí, no títo ľudia často čelia aj bariéram pri vstupe do vlastných bytov. Majú obmedzený prístup k miestam určeným na kultúrne predstavenia alebo služby, ako sú divadlá, múzeá, kiná, knižnice a služby cestovného ruchu, k historickým pamiatkam.
Dôležitou súčasťou prístupnosti konkrétnych miest je aj bezbariérovosť dopravných služieb. Železničné a autobusové stanice, zastávky a nástupištia, vlakové súpravy, dopravné a iné zariadenia častokrát nie sú pre osoby so zdravotným postihnutím prístupné.
Čo sa týka výrobkov a služieb, ktoré z nich sú týmto ľuďom často neprístupné?
Pokiaľ ide o výrobky, pre ľudí so zdravotným postihnutím nie sú prístupné najmä samoobslužné terminály, ako napríklad bankomaty, platobné terminály, automaty na predaj lístkov, odbavovacie zariadenia, interaktívne samoobslužné terminály poskytujúce informácie.
Zo služieb sú to najmä služby v oblasti kultúry, cestovného ruchu a športu ako napríklad hotely, penzióny a ďalšie ubytovacie zariadenia. Ďalej turistické atrakcie a rekreačné služby, napríklad kúpaliská a wellness centrá. Športové haly, štadióny, multifunkčné ihriská a plavárne.
Ďalej sú to služby v oblasti železničnej, autobusovej, leteckej dopravy, finančné služby, služby poskytované v oblasti zdravotnej a sociálnej starostlivosti, služby poskytované mobilnými operátormi alebo kuriérskymi spoločnosťami.
Problémom je aj neprístupnosť informácií, najmä pre osoby so sluchovým alebo zrakovým postihnutím, ale aj s mentálnym postihnutím. Nedostatočne prístupné sú webové sídla, mobilné aplikácie, audiovizuálne mediálne služby. Často nie sú zabezpečené alternatívne spôsoby komunikácie ako napríklad Braillovo písmo alebo audiokomentáre pre nevidiacich, titulky alebo tlmočenie do slovenského posunkového jazyka pre nepočujúcich, ľahko čitateľné texty pre osoby s mentálnym postihnutím.
Akou cestou by sa Slovensko malo vydať, aby prístupnosť zlepšilo?
Zásadné zlepšenie situácie by mala priniesť implementácia Smernice Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie o požiadavkách na prístupnosť výrobkov a služieb. 28. júna 2025 nadobudol účinnosť zákon o prístupnosti výrobkov a služieb a príslušné nariadenia vlády, ktoré ustanovujú požiadavky na prístupnosť výrobkov a služieb pre osoby so zdravotným postihnutím. Cieľom je zvýšiť dostupnosť výrobkov a služieb na trhu, odstrániť digitálne bariéry a zlepšiť prístupnosť informácií čo najviac ľuďom so zdravotným postihnutím. Poskytovatelia služieb musia prispôsobiť svoje služby ľuďom so zdravotným postihnutím v prechodnom období najneskôr do 28. júna 2030.
Ochrana práv zdravotne znevýhodnených sa rozvíja
Aké možnosti sú v súčasnosti upierané ľuďom s duševnými ochoreniami?
Osoby s duševnými ochoreniami boli dlhodobo stigmatizované v mnohých sférach života, pričom napriek určitým posunom v spoločenskom vnímaní nerovnaké zaobchádzanie s týmito osobami pretrváva. Napríklad v oblasti zamestnávania či rodičovských práv, pri ktorých sú diskriminovaní či vnímaní ako menejcenní. Rovnako sa stávajú častejšie obeťami zlého zaobchádzania či obmedzovania na osobnej slobode a nemajú adekvátny prístup k spravodlivosti. Napríklad je spochybňovaná vierohodnosť ich výpovedí.
Stretávajú sa so spochybňovaním ich kompetentnosti robiť rozhodnutia či viesť samostatný život. Samotný systém poskytovania zdravotnej starostlivosti týmto osobám je nastavený inštitucionálne, a teda si vyžaduje hospitalizáciu pacienta v nemocnici z dôvodu, že v našich podmienkach zatiaľ neexistuje tzv. „komunitná starostlivosť“ o pacientov s duševnými ochoreniami, ktorá je založená na dennom dochádzaní pacienta do komunitného zariadenia a poskytovaní podpory pacientovi s cieľom jeho prinavrátenia do spoločnosti. Prístup k potrebnej zdravotnej starostlivosti je nedostatočný, či už kvôli nedostatku ambulantných lekárov alebo lôžok v nemocniciach a okrem absentujúcej komunitnej starostlivosti chýbajú aj programy podpory duševného zdravia.
Je to tak, že ľudí so zdravotným postihnutím sa v spoločnosti nemá kto zastať? Ako by sme to mali riešiť na úrovni štátu, ale aj komunít?
Významný posun, ktorý v našej spoločnosti nastal, a to aj vďaka prijatiu Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, je, že tieto osoby už majú zaručené svoje nespochybniteľné rovnocenné miesto v spoločnosti a Dohovor poskytuje relevantnú legislatívnu oporu pre ich práva aj potreby. Ich hlas je počuť aj vďaka občianskym združeniam, ktoré ich zastupujú a presadzujú ich záujmy, a to veľmi úspešne aj v radách vlády či pri príprave novej legislatívy. Rovnako vznikol aj náš Úrad a už takmer 10 rokov intenzívne pôsobí v oblasti ochrany práv osôb so zdravotným postihnutím.
Ktoré kroky štátu v oblasti ochrany práv osôb so zdravotným postihnutím hodnotíte pozitívne a kde máme najväčšie rezervy?
Konkrétnych zlepšení v oblasti napĺňania práv osôb so zdravotným postihnutím je za 15 rokov, odkedy bol prijatý Dohovor, veľmi veľa. Aj preto sme sa podujali ich analyzovať a prehľadne podľa jednotlivých článkov sumarizovať v zborníku 15 rokov s Dohovorom (15. výročiu ratifikácie Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím sme sa venovali v tomto príspevku) a tiež pri každom článku, ktorý predstavuje konkrétne právo, upriamiť pozornosť na výzvy, ktoré nás ako krajinu ešte čakajú.
Medzi významné míľniky v napĺňaní práv osôb so zdravotným postihnutím, ktorým sa venujeme, patrí postupná reforma školstva zacielená na vybudovanie inkluzívneho systému výchovy a vzdelávania, reforma posudzovania nároku na kompenzácie a sociálne služby a súvisiaca reforma financovania sociálnych služieb či rekodifikácia Občianskeho zákonníka a zavedenie inštitútu podporovaného rozhodovania. Vo všetkých oblastiach sa zameriavame na presadenie zmien v súlade s odporúčaniami, ktoré nám Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím v minulosti adresoval.
Obmedzovacie prostriedky u pacienta používali aj 11 dní vkuse
Vo svojich správach ste upozorňovali na porušovanie práv pacientov na psychiatrických oddeleniach, nezákonné používanie obmedzovacích prostriedkov či narúšanie súkromia pacientov, ktoré ste zistili počas svojich monitorovacích návštev (bližšie informácie nájdete v tomto článku). Ako sa situácia vyvíja?
Z pohľadu legislatívy došlo k zásadným pozitívnym zmenám, novelou zákona o zdravotnej starostlivosti sa od júna 2023 zaviedla zákonná regulácia používania obmedzovacích prostriedkov, „katalóg“ (výpočet) práv pacientov umiestnených na psychiatrických oddeleniach a povinnosť psychiatrických oddelení vypracovať tzv. „vnútorný poriadok“, ktorého účelom je informovať pacientov o dianí na oddelení, ich právach a povinnostiach.
To z pohľadu zásahov do práv pacientov na psychiatrických oddeleniach prinieslo transparentnosť a zlepšilo výkon dohľadu. Pozitívne legislatívne zmeny sa premietli aj v prijatí vykonávacích predpisov k používaniu obmedzovacích prostriedkov a obsahovým náležitostiam vnútorných poriadkov a taktiež v poslednej novele zákona o zdravotnej starostlivosti účinnej od 1. januára 2025.
Pozitívne hodnotím, že legislatívne zmeny priniesli, okrem iného, zákaz používania sieťových postelí na psychiatrických oddeleniach, povinnosť podrobne zaznamenávať používanie obmedzovacích prostriedkov a viesť register o používaní obmedzovacích prostriedkov, povinnosť hlásiť ich používanie a povinnosť poskytovateľov zdravotnej starostlivosti zabezpečiť školenie o používaní obmedzovacích prostriedkov a o deeskalačných technikách pre všetkých pracovníkov, ktorí sa na používaní obmedzovacích prostriedkov podieľajú. Ide o významné kroky smerom k ochrane pacientov pred neprimeranými a neodôvodnenými zásahmi do ich osobnej slobody a ľudskej dôstojnosti.
V rámci výkonu monitoringov a systematických návštev na psychiatriách sa však aj napriek prijatiu legislatívnych zmien stretávam s tým, že zariadenia nedodržiavajú zákonom stanovené požiadavky na odôvodnenosť a dĺžku použitia obmedzovacích prostriedkov, vedenie záznamov o ich používaní alebo obsahových náležitostí vnútorných poriadkov.
Prečo sa obmedzovacie prostriedky používajú nadmerne?
Použitie obmedzovacieho prostriedku je závažným zásahom do integrity pacienta a podľa platnej právnej úpravy k nemu môže dôjsť len v prípade nebezpečného konania pacienta priamo ohrozujúceho život alebo zdravie pacienta alebo iných osôb, a vtedy, ak sa nepodarilo nebezpečné konanie pacienta odvrátiť miernejšími spôsobmi zvládnutia situácie (tzv. deeskalačnými technikami).
V praxi však k použitiu obmedzovacích prostriedkov často dochádza preventívne, a teda nie na základe aktuálneho konania pacienta ale z dôvodu „nevyspytateľnosti“ pacienta, či „nepredvídateľnosti“ jeho konania založenej na poznatkoch o pacientovom konaní z predošlých hospitalizácií. Prípadne spočívajúcej v strachu personálu z pacienta, napríklad ak ide o dobre stavaného pacienta. Tým dochádza zo strany zariadení k porušovaniu zákonného kritéria pre použitie obmedzovacích prostriedkov, ktorým je priame ohrozenie života alebo zdravia pacienta alebo iných osôb.
Za veľmi alarmujúce považujem aj zistenia týkajúce sa dĺžky použitia obmedzovacích prostriedkov a zaobchádzania s pacientmi počas ich použitia. Najdlhší čas použitia obmedzovacích prostriedkov, s ktorým som sa stretla, bol 11 dní nepretržite, a to bez prehodnotenia nevyhnutnosti ďalšieho použitia obmedzovacích prostriedkov alebo pokusov o odpútanie aspoň jednej končatiny pacienta.
K použitiu obmedzovacích prostriedkov dochádza často na viaclôžkových izbách, kde vo väčšine prípadov obmedzeným pacientom ani nie je umožnené samostatne použiť toaletu alebo sprchu, močia do močovej fľaše a veľkú potrebu vykonávajú do misy položenej pod nimi. To všetko pred zrakmi ostatných pacientov na izbe, čím dochádza k porušovaniu ľudskej dôstojnosti týchto pacientov zo strany zariadenia.
A čo právo pacienta na súkromie?
Z hľadiska ochrany práva pacientov na súkromie sa aj naďalej stretávam s tým, že dochádza k jeho porušovaniu, predovšetkým umiestňovaním pacientov na viaclôžkové izby alebo absenciou miestností pre návštevy. Platná právna úprava ustanovuje, že na jednu izbu je maximálny počet lôžok 4, v realite sú však úplne bežné 6-lôžkové izby na psychiatrických oddeleniach. Najvyšší počet lôžok, s akým som sa stretla na jednej izbe, bol 9.
Z hľadiska rešpektovania práva pacienta na súkromie je nevyhnutné používať minimálne paravány na vizuálne oddelenie pacientov, v praxi sa však nevyužívajú. Jedným z dôvodov je aj nedostatok finančných prostriedkov na psychiatrických oddeleniach. Miestnosť pre návštevy je zase dôležitá kvôli zabezpečeniu súkromia pre pacienta a jeho blízku osobu, s ktorou sa chce stretnúť, a to najmä vtedy, ak pacient nemôže z dôvodu svojho zdravotného stavu opustiť oddelenie.
Najzávažnejším nedostatkom, s ktorým sa v praxi stretávam, sú nevyhovujúce materiálne podmienky na psychiatriách, a teda viaclôžkové izby, staré a opotrebované priestory – v niektorých prípadoch opadáva omietka alebo sú na stenách plesne. Ďalej absencia miestnosti vyhradenej na používanie obmedzovacích prostriedkov – seklúznej miestnosti, absencia samostatnej miestnosti na výkon elektrokonvulzívnej terapie a samostatnej miestnosti na prebúdzanie pacienta po elektrokonvulzívnej terapii.
Tiež chýbajú priestory na realizáciu individuálnych terapií, spoločné priestory pre pacientov na výkon ergoterapií (ergoterapia = liečba jemnej motoriky a pracovných zručností), chýbajú priestory na vychádzky pacientov, návštevné miestnosti, ale aj priestory pre personál zariadení. S poľutovaním musím konštatovať, že v tomto ohľade sa situácia nezmenila a z hľadiska investovania finančných prostriedkov do rekonštrukcií zdravotníckych zariadení ostáva psychiatria aj naďalej na chvoste priorít na rekonštrukciu.
Opakovane ste tiež poukázali na to, že aj na somatických oddeleniach nemocníc (somatických = zameraných na telesné zdravie) sa v praxi obmedzovacie prostriedky bežne používajú a deje sa tak bez akejkoľvek metodiky zo strany ministerstva zdravotníctva. Zmenilo sa niečo?
Poslednou novelou zákona o zdravotnej starostlivosti (účinnou od 1. januára 2025) sa zaviedlo, že obmedzovací prostriedok možno použiť voči osobe s príznakmi psychickej poruchy alebo s psychickou poruchou, čo znamená, že voči tejto osobe je ho možné použiť aj na somatickom oddelení a jeho použitie podlieha rovnakému zákonne upravenému režimu ako na psychiatrických oddeleniach. K používaniu obmedzovacích prostriedkov avšak naďalej dochádza aj u osôb, ktoré nemajú psychické poruchy, respektíve duševné ochorenia, a pre tieto prípady neexistuje žiadna zákonná regulácia použitia obmedzovacích prostriedkov ani metodika zo strany ministerstva.
Somatické oddelenia ako také nepodliehajú monitorovacej činnosti úradu, a preto nemáme celkový prehľad o používaní obmedzovacích prostriedkov na iných ako psychiatrických oddeleniach. Somatické oddelenia nepodliehajú ani kontrolným mechanizmom zo strany prokuratúry či súdov, ktoré sa vzťahujú len na nedobrovoľné hospitalizácie, respektíve hospitalizácie bez udelenia informovaného súhlasu pacienta spočívajúce v obmedzení jeho osobnej slobody.
V rámci podnetov som sa stretla s námietkami voči použitiu obmedzovacích prostriedkov na internom oddelení. V zdravotnej dokumentácii však nebol uvedený žiadny záznam o ich použití, a preto tieto tvrdenia nebolo možné overiť.
Informované súhlasy sú iba formalita
Zisťujú zdravotnícke zariadenia na Slovensku súhlas pacienta s liečbou tak, ako podľa zákona majú? K akým problémom dochádza?
Úrad monitoruje v rámci svojich kompetencií iba situáciu na psychiatriách. V mnohých zdravotníckych zariadeniach sa však používa na informovaný súhlas jedno generalizované tlačivo na všetkých oddeleniach. Pacient pri príjme podpisuje informovaný súhlas s hospitalizáciou, ktorého súčasťou je v niektorých prípadoch maximálne kolónka slúžiaca pre vyznačenie toho, že pacient bol poučený o možnostiach liečby a s liečbou súhlasí, samotná liečba však bližšie špecifikovaná nie je.
Rovnako u nás neexistuje ani samostatné tlačivo pre súhlas pacienta s liečbou, hoci na jeho vytvorenie dlhodobo apelujem. Medzinárodný trend v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti, rovnako ako judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, podporuje myšlienku, že súhlas pacienta s hospitalizáciou automaticky neznamená, že súhlasí s akoukoľvek liečbou. Pacient má právo si vybrať akú formu liečby by preferoval, respektíve či vôbec s liečbou súhlasí a chce ju absolvovať. Nie je povinný automaticky sa prispôsobiť prvej možnosti, ktorú mu lekár navrhne.
V praxi preto najčastejšie dochádza k tomu, že informované súhlasy pacientov s hospitalizáciou sú iba „formálne“, nakoľko pacient častokrát vôbec nevie, čo podpisuje a s čím vlastne súhlasí. To má za následok zmätenosť pacientov alebo to, že pacienti vôbec nevedia čo sa s nimi bude diať počas hospitalizácie, keď sa ich v rámci monitoringov pýtame, či s liečbou súhlasili a či im bola aj primeraným spôsobom vysvetlená. Informovaný súhlas totižto možno udeliť až potom, čo je pacient primeraným spôsobom oboznámený so svojou diagnózou, jednotlivými možnosťami liečby a následkami toho, ak liečbu odmietne.
V našich podmienkach v rámci psychiatrickej liečby sa vyskytuje samostatný súhlas pacienta s liečbou iba v prípade elektrokonvulzívnej terapie (liečba elektrošokmi), ktorá je považovaná za invazívnu liečbu, a vychádza zo štandardného postupu ministerstva zdravotníctva vydaného k tejto liečbe, ktorý obsahuje aj vzor tohto informovaného súhlasu. Teda je rovnaký pre všetky zariadenia. Pacient alebo jeho opatrovník – pokiaľ je pacient maloletý alebo obmedzený či pozbavený spôsobilosti na právne úkony – udeľuje na samostatnom tlačive osobitne informovaný súhlas s touto liečbou po tom, čo bol o nej primeraným spôsobom zrozumiteľne a komplexne poučený.
Pozitívnym posunom v tejto oblasti však je, že pokiaľ hovoríme o pacientoch obmedzených alebo pozbavených spôsobilosti na právne úkony, zariadenia začínajú postupne reflektovať aspoň na potrebu získania názoru na hospitalizáciu od samotného pacienta, nie iba od jeho opatrovníka.
Legislatívu, ktorá upravuje súhlas pacienta s hospitalizáciou, ste označili za príliš vágnu a povedali ste, že neposkytuje účinnú ochranu pacientom s duševnými poruchami. Tým je často násilne vnucovaná napríklad spomínaná liečba elektrošokmi. Minulý rok ste uviedli, že problém by sa mal riešiť úpravou Civilného mimosporového poriadku. Došlo odvtedy k nejakému posunu?
Do Civilného mimosporového poriadku zatiaľ nebola zakotvená možnosť rozhodnutia súdu o súhlase s liečbou pacienta. Aj naďalej je postup taký, že pokiaľ pacient nepodpíše informovaný súhlas, zariadenie je povinné najneskôr do 24 hodín nahlásiť súdu, že je potrebná nedobrovoľná hospitalizácia pacienta a súd následne do 5 dní rozhodne o prístupnosti prevzatia a držania pacienta v zdravotníckom zariadení.
Ako problém vnímam to, že pokiaľ pacient pri príjme neudelí súhlas s hospitalizáciou a je zrejmé, že ide o pacienta, ktorý svoje rozhodnutie na základe svojho zdravotného stavu nezmení, zariadenie nenahlási túto hospitalizáciu ako nedobrovoľnú ihneď, ale ponechá si na rozmyslenie často celých 24 hodín. V takýchto prípadoch je problematická nejednotná prax v zdravotníckych zariadeniach, spočívajúca v tom, či takémuto pacientovi liečbu môžu aplikovať aj bez rozhodnutia súdu alebo musia na rozhodnutie súdu počkať, a to aj napriek tomu, že súd o samotnej liečbe nerozhoduje.
Rovnako problematický je postup zariadení v prípade, ak pacient odvolá svoj informovaný súhlas, respektíve sa rozhodne, že hoci prišiel do zariadenia dobrovoľne, už v ňom ostať nechce, ale zariadenie aj naďalej vidí potrebu jeho zotrvania a pokračovania v liečbe. Každý, kto má právo dať informovaný súhlas, má aj právo ho kedykoľvek slobodne odvolať. V praxi sa najčastejšie stretávam so situáciou, keď pacient po nejakom čase začne opakovane vyjadrovať nesúhlas s pokračujúcou hospitalizáciou a želanie ísť domov.
V takomto prípade niektoré zariadenia nereflektujú na odvolanie informovaného súhlasu pacienta aj napriek tomu, že zákon jasne stanovuje, že v takýchto prípadoch je potrebné „prekvalifikovať“ dobrovoľnú hospitalizáciu na nedobrovoľnú a nahlásiť ju súdu, ktorý o nej rozhodne. Ak zariadenie hospitalizáciu ďalej vedie ako dobrovoľnú a nenahlási ju súdu ako nedobrovoľnú, môže dôjsť k porušeniu práv pacienta. Za účelom zlepšenia tejto situácie preto náš úrad participuje na vzdelávaní psychiatrov a sudcov a na túto tému s nimi vedie diskusie.
Aké ďalšie problémy zdravotne znevýhodnených ľudí v našej spoločnosti považujete za najpálčivejšie? Čo je najdôležitejšie pre zlepšenie situácie?
Za problém považujeme prieťahy v konaní, v dôsledku ktorých sa osoby so zdravotným postihnutím môžu ocitnúť vo veľmi ťažkej sociálnej situácii. Zároveň vnímame potrebu zlepšenia prístupu úradov, ktoré by mali byť proklientské a konať proaktívne. Osoby so zdravotným postihnutím potrebujú cítiť v štáte a jeho inštitúciách dostatočnú podporu, aby kontakt s nimi nebol popri zdravotných komplikáciách, ktorým čelia, ďalšou záťažou vo forme zložitej byrokracie či neochotného prístupu.
Aktuálnou výzvou je ustáť tlak na znižovanie už nadobudnutého štandardu napĺňania práv osôb so zdravotným postihnutím z dôvodu nepriaznivej ekonomickej situácie. Úplne najčastejším argumentom nedodržiavania práv osôb so zdravotným postihnutím je finančná náročnosť alebo len preferencia použiť financie na niečo iné.
Významnému tlaku aktuálne čelí prebiehajúca deinštitucionalizácia sociálnych služieb, inklúzia vo vzdelávaní aj systém kompenzácií. Nielen pod ekonomickým tlakom sa z rôznych strán stretávame so spochybňovaním relevantnosti potrieb, ktoré osoby so zdravotným postihnutím majú. Pokiaľ k takej situácii na individuálnej či systémovej úrovni dôjde, je veľmi dôležité, aby štát zaručoval funkčný systém ochrany práv v podobe dostupnosti efektívnych opravných prostriedkov.
