Na Slovensku funguje len približne 27 nemocničných kaplánov a ich prítomnosť je dnes najmä na telefóne. Peter Stachura (KDH) to považuje za nedostatočné a v podcaste Perspektívy zdravia tvrdí, že spirituálna starostlivosť je vo svete bežnou súčasťou tímov pri ťažkých rozhodnutiach, etických komisiách a paliatívnej starostlivosti. Jana Bittó Cigániková (SaS) nesúhlasí s tým, aby sa duchovní dostali do minimálnych personálnych štandardov. Podľa nej by to bol krok k systémovému financovaniu v čase, keď základ zdravotníctva nie je pokrytý. Obaja sa zhodujú, že pacient má mať možnosť volať duchovného, spor však vedú o to, či to má byť aj povinné a predpísané vyhláškou.

Stachura tvrdí, že Slovensko patrí k málu krajín, ktoré nemajú duchovných integrovaných do podporných tímov pacienta, hoci „spiritual care je súčasťou paliatívnej starostlivosti bežne v krajinách“. Podľa neho by mala byť služba uchopená rámcom a elementárnym školením, aby sa garantoval rešpekt k intimite a pravidlám oddelení. Zdôrazňuje, že nejde o voľný vstup akéhokoľvek kňaza, ale o osobitne pripravených ľudí.

„Ja tiež nie som za to, aby do nemocnice prišiel akýkoľvek kňaz. Mal by byť trošku školený, vedieť rešpektovať intimitu, zaklopať na dvere a vedieť, kam môže vstúpiť, kam nie,“ tvrdí. Na jeho strane je predstava, že duchovní sa môžu stať súčasťou podporných tímov podobne ako psychológ či sociálny pracovník, najmä pri intenzívnych oddeleniach a ťažkých etických rozhodnutiach.

Bittó Cigániková zásadne odmieta, aby sa kňazi písali do minimálnych normatívov. „Prečo má mať nemocnica napísané, koľko kňazov musí mať na oddelenie? Nikde nemáš v minimálnych štandardoch kňaza,“ hovorí Bittó Cigániková. Jej postoj je, že duchovná služba má byť individuálna a na požiadanie pacienta, nie povinná súčasť personálu.

Peniaze a právna rovina

Stachura pripomína, že dnešní duchovní sú platení štátom v rámci príspevku pre cirkvi, ale konkrétnu nemocničnú službu robia bez odmeny. „Kňazi, ktorí vykonávajú túto činnosť, nedostávajú za to ani korunu. Sú na telefóne, prídu vo svojom voľnom čase,“ hovorí a nerozumie, prečo sa štát bráni ich ukotveniu vo vyhláške, keď by to len dalo jasnejšie pravidlá praxi, ktorá už existuje.

Bittó Cigániková namieta, že ak dnes duchovní podľa pravidiel môžu prísť „kam chcú, kedy chcú“, tak zápis do minimálnych štandardov nedáva iný zmysel než finančný. „Načo potrebujú byť v minimálnych? No jasné, že kvôli peniazom,“ hovorí otvorene. Pre ňu je kľúčové, že základ zdravotníctva nie je dofinancovaný a bonusové služby majú prísť až potom.

Mohlo by vás zaujímať

Na otázku, či by po zaradení do štandardov mohli duchovní dostať plat aj od cirkvi, aj od nemocnice, odpovedá opatrne. „Právne by to asi teoreticky mohlo byť možné,“ pripúšťa. Zároveň však pochybuje, že by poisťovne akceptovali plat duchovného v rámci DRG ako adekvátny náklad. „Neviem si predstaviť, že by to poisťovňa prijala ako adekvátny náklad,“ uvádza.

Čo je spiritual care a kto ju má poskytovať?

Stachura rozlišuje medzi sviatostnou službou a širšou spirituálnou starostlivosťou. „Hovorím o spirituálnej starostlivosti, ktorá je oveľa širšia. Môže to byť kňaz s dodatočným vzdelaním,“ vysvetľuje a dodáva, že za takúto profesionálnu činnosť je normálne dostať plácu. Kľúčové podľa neho je, že pacient má slobodu výberu.

Bittó Cigániková oponuje, že psychologické, sociálne a ošetrovateľské potreby už pokrývajú existujúci odborníci. „Máme psychológov, sociálnych pracovníkov, sestry,“ pripomína a zdôrazňuje, že viera je individuálna potreba, ktorá sa týka len časti pacientov. Preto je podľa nej správne, aby bola ponuka duchovného dostupná individuálne, na požiadanie, a nie ako štandard pre všetkých.

V jednom bode sa ich postoje približujú. Bittó Cigániková hovorí, že s „možno“ pri dobrovoľnej účasti duchovných problém nemá, problém má s tým, „keď to dávajú do zákona“. Stachura naopak trvá na tom, že služba si zaslúži rámec a miesto v ponuke nemocnice, kvóty podľa lôžok však sám nepreferuje.

Vplyv viery na medicínske rozhodovanie

Bittó Cigániková upozorňuje na riziko, že formálne miesto duchovných v tímoch môže vplývať na rozhodovanie v citlivých témach – interrupcie, umelé oplodnenie, eutanázia či zákaz náhradného materstva. „Rozpínanie je pre mňa extrémne, pýtajú si miesta pri stole pri rokovaní,“ hovorí. Vníma to aj cez osobnú skúsenosť ateistky a politické zápasy posledných rokov.

Stachura odmieta predstavu duchovných ako hrozby. „Nemali by sme ich brať ako ohrozenie,“ hovorí a pripomína, že počas pandémie vedeli zmobilizovať dobrovoľníkov a reálne pomáhali v nemocniciach. Podľa neho ide o doplnkového člena tímu, nie o mocenského arbitra nad rozhodnutiami.

V jadre ostáva konflikt o mieru vplyvu a formalizácie. Bittó Cigániková vidí v ukotvení v štandardoch „značkovanie teritória“ a cestu k tlaku na obsah rozhodovania. Stachura hovorí o modernom trende „spiritual care“ a potrebe jasných pravidiel, ktoré zároveň rešpektujú autonómiu pacienta.

Personálna realita, počty a prax v nemocniciach

Stachura priznáva, že plošné normatívy „nemá rád“ a nepáči sa mu predstava predpisovať počty kňazov podľa lôžok. Zároveň však uvádza, že „je okolo 130 zariadení“ a „27 duchovných je naozaj málo“, takže v akútnych nemocniciach s onkológiou, intenzívami či geriatriou by prirodzene vznikol tlak, aby bola služba pokrytá aspoň kontaktnou dostupnosťou.

„Dôležité je, aby bola zabezpečená tá služba,“ sumarizuje. V menších nemocniciach by podľa neho mohol stačiť viditeľný kontakt na duchovného, vo väčších zariadeniach sa už dnes v praxi objavuje aj ich prítomnosť. V mnohých prípadoch však stále funguje systém „na dobré slovo“ – osobné kontakty a telefonáty, keď si rodina žiada sviatosť či rozhovor.

Bittó Cigániková trvá na tom, že aj keby duchovní neboli platení priamo zo štandardu, ich zaradenie medzi minimálne požiadavky povedie k tlaku na trvalú prítomnosť a financovanie. „Nie, lebo to tam smeruje. Vadí mi to, je to ako značkovanie teritória,“ uzatvára.