Majú ľudia so zdravotným postihnutím možnosť robiť to, čo ich baví, ísť za svojimi cieľmi a tráviť voľný čas tak, ako chcú? Žiaľ, s rozličnými bariérami sa stále stretávajú v školách, vo verejnom živote, v zdravotníckych zariadeniach, no tiež im neraz bránia v praktizovaní záľub a v sebarealizácii.
Tieto bariéry nie sú len v prostredí, ale aj v hlavách ľudí. Často zdravotne znevýhodnených od niečoho odhovárajú. „Najhoršie je hneď na začiatku povedať, že niekto niečo nedokáže. Tým pádom sa všetky prekážky, s ktorými sa ľudia so zdravotným postihnutím denne stretávajú, ešte zväčšia a mnohokrát stratia vôbec nejakú chuť sa snažiť,“ povedala pre Zdravotnícky denník komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská.
Namiesto prehnaného ochraňovania radšej vysvetľovať
Niektorí rodičia detí so zdravotným postihnutím ich chcú príliš chrániť. „Majú prehnané obavy, že deti neuspejú alebo sa zrania, niečo sa im stane. K deťom, ktoré nemajú zdravotné postihnutie, sa správame tak, že ich práveže posúvame, aby vyskúšali rôzne situácie a aktivity a nabrali skúsenosti, no k deťom so zdravotným postihnutím sa veľakrát postavíme príliš ochranársky,“ konštatuje komisárka. Tým deti ale oberáme práve o skúsenosti a zážitky. „Všetko im nemusí hneď poškodiť zdravie alebo ich ohroziť,“ podotkla Stavrovská.
Podľa nej je tento ochranársky prístup rodičov a ďalších ľudí prirodzený, ale aj ľudia so zdravotným znevýhodnením chcú zažiť rôzne veci, žiť plnohodnotný, dôstojný život a mať príležitosti, ktoré majú iní ľudia. „Nepotrebujeme ich vyčleňovať a akoby ich zatvárať do skleníka. Majú mať možnosť robiť aj zlé rozhodnutia a chyby. Samozrejme, deti treba upozorniť a naučiť, pri čom sa môžu zraniť,“ hovorí Stavrovská.
Bariéry v hlavách
Spoločnosť veľakrát vníma ľudí s postihnutím ako prípady pre charitu. Čaká nás asi ešte dlhá cesta od toho, že ľudia si pri stretnutí s nimi myslia niečo ako „Jej, on je postihnutý, ale aj tak vie pekne kresliť, spievať, podáva dobré športové výkony a podobne,“ k tomu, aby ich vnímali jednoducho ako šikovných ľudí, ktorí len potrebujú nejaké adaptácie.
„Asi je to v tých našich hlavách. Hovoríme si, že keď im pánboh z niečoho ubral, tak inde zas pridal,“ uvažuje Zuzana Stavrovská. „Ale to je u všetkých ľudí a nemusia mať žiadne zdravotné postihnutie. Aj medzi ľuďmi bez postihnutia sú výnimoční umelci, šikovní hudobníci alebo tanečníci. Ja si myslím, že k ľuďom so zdravotným postihnutím sa treba stavať úplne rovnocenne, ako k ľuďom bez zdravotného postihnutia,“ zhodnotila.
Bariéry v priestore
Cestou k tomu, aby všetci ľudia mali rovnaké možnosti aj v trávení voľného času a rozvíjaní svojich talentov, je práve odstraňovanie bariér. „Jednou z možností je budovať športoviská, ktoré nie sú bariérové. Aby si ľudia mohli napĺňať svoje sny a túžby napríklad aj v telocvični,“ hovorí Stavrovská. Rovnako zdôrazňuje, že treba vytvárať podmienky vo vzdelávaní – priestorové adaptácie aj podporné tímy odborníkov v školách.
To všetko preto, aby zdravotne znevýhodnení získali zručnosti ako ostatní ľudia. Cieľom je vytvárať inkluzívnu spoločnosť, teda takú, v ktorej je každý človek rovnako dôležitý a môže sa venovať tomu, čomu chce.
Mohlo by vás zaujímať
Láska k maľovaniu
Na Úrade komisára pre osoby so zdravotným postihnutím sa aktuálne koná výstava malieb zdravotne znevýhodneného výtvarníka Františka Tótha. Kreatívnej tvorbe sa venuje od raného detstva a jeho obrazy hrajú všetkými farbami. „Maľovanie a rôzne symboly ma fascinujú. Na začiatku si položím otázku a potom na ňu maľovaním odpovedám,“ priblížil. Svoje otázky píše na zadné strany obrazov.
„Keď som bol malý, zložito som si zlomil ruku. Začal som maľovať ešte predtým, ale potom som kreslil röntgenové snímky aj ďalšie veci zo zdravotníckeho prostredia. Keďže som bol dlhodobo v nemocnici a nemal som čo robiť, keď bola tma, kreslil som aj odrazy okien a pouličných lámp,“ porozprával pre Zdravotnícky denník o svojich umeleckých začiatkoch. Vystriedal viacero prác a hovorí, že keď má voľný čas, maľovanie je to, čo ho najviac baví.
Tvorba Františka Tótha vypovedá o jeho pohľade na svet, v ktorom má podstatný význam kresťanská viera. Tá ho priviedla v roku 2019 aj do Vatikánu na generálnu audienciu u pápeža Františka, ktorý ocenil jeho práce a povzbudil ho k ďalšej tvorbe. Využíva veľa spirituálnych, ale aj prírodných a ďalších motívov. Maľbu a kresbu síce nikdy neštudoval, ale má za sebou okolo 20 autorských či kolektívnych výstav.
Jeho diela mohli ľudia vidieť na mnohých miestach na Slovensku, ale aj na Slovenskom veľvyslanectve v Ríme či v talianskej Perugii. V priestoroch Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím bude výstava do konca októbra tohto roka.
