Ako predchádzať úrazom detí? Namiesto zákazov skúste radšej toto, radí traumatológ

Celkový počet úrazov, ktoré si vyžadujú hospitalizáciu, na Slovensku opäť stúpol. Samostatnou kapitolou sú úrazy detí, ktoré sú časté aj v aktuálnom letnom období. Podľa odborníkov musia byť adekvátne evidované a tak im bude možné aj lepšie predchádzať. V Česku sa rozvíja projekt Národného registra detských úrazov, ktorým sa chcú inšpirovať aj traumatológovia na Slovensku. O úrazoch detí, ich prevencii, evidencii, ale aj o spolupráci so slovenskými kolegami pre Zdravotnícky denník porozprával Prednosta Kliniky detskej chirurgie, ortopédie a traumatológie vo Fakultnej nemocnici Brno Ladislav Plánka.

Máme tu leto. Aké úrazy sa podľa vašich skúseností z praxe deťom stávajú v lete najčastejšie?

V lete sa najčastejšie jedná o pády napríklad z bicykla a s tým súvisiace poranenia hlavy, horných končatín a poranenia v oblasti hrudnej chrbtice. Väčšinou nie sú komplikované, ide skôr o ľahké kompresívne zlomeniny. Samozrejme, jednotkovo sa objavujú aj iné, úrazy dolných končatín, rezné poranenia a tak ďalej.

Každý rok sú aj nejaké topiace sa deti, ale v porovnaní s tými pádmi a zlomeninami sú to minimálne počty. Zlomeniny horných končatín určite prevažujú – to znamená kľúčna kosť, lakeť, predlaktie, prsty. Potom nasledujú nejaké otrasy mozgu, tie treba hospitalizovať. K tomu poranenia chrbta a niekedy aj chrbtice. Až potom sú na rade dolné končatiny, ktorých pribúda v zime.

Odkiaľ okrem bicykla ešte deti v lete padajú?

Stáva sa to aj pri bežnej chôdzi a behu. Tiež lezú na rôzne lezecké steny a iné prekážky, korčuľujú na kolieskových korčuliach…samozrejme, padajú napríklad aj z preliezok a trampolín, obľúbenou činnosťou je parkúr alebo lezenie po stromoch.

Mohlo by vás zaujímať

Zle nastavená klimatizácia môže spôsobiť aj tieto zdravotné problémy. Ako sa im vyhnúť?

Čo sa týka detí zranených pri dopravných nehodách, tých je cez leto viac alebo menej?

Nie je tam žiadna korelácia s ročným obdobím. Autonehôd je približne rovnako, no trochu sa mení to, že cez jarné a letné mesiace sú deti skôr poranení chodci, na jeseň a v zime bývajú deti účastníkmi nehôd skôr ako pasažieri v autách.

Na čo by mali dbať najmä rodičia, aby úrazom detí predchádzali?

Určite je dôležité deti na riziká upozorňovať. Zdá sa to ako samozrejmosť a z histórie prevláda také to zakazovanie: „Nerob to.“ Ale myslím, že účinnejšie je skôr im hovoriť, prečo niečo nemajú robiť a čo sa môže stať. Na internete existuje množstvo fotografií a schém, treba deťom povedať: „Keď budeš robiť toto, môže sa ti stať toto.“

Trebárs aj keď sú v tábore alebo na nejakej akcii, kde ich má na starosti niekto cudzí, samozrejmosťou by malo byť na začiatku pobytu zoznámenie s prostredím. Deťom by sa malo ukázať, kde je nebezpečne, kde môžu spadnúť, kde sú aké jamy, kde je vozovka. Keď sa im to takto dopredu ukáže, možno aj zábavnou formou, tak o rizikách minimálne vedia a už tým znižujeme pravdepodobnosť, že sa im vystavia.

Akými nástrojmi je možné systematicky znižovať riziko detských úrazov? Čo by mal robiť štát alebo nejaké inštitúcie?

Samozrejme, systémovo je predpísané používanie ochranných prostriedkov. Určite to nekončí prilbou, ktorá je dnes samozrejmosťou, ale sú rôzne chrániče, bezpečnostné prvky na bicykloch pre tých, ktorí sa ešte len učia jazdiť. Okrem toho je dôležitá systematická výuka a osveta. Aj deti by mali mať prístupné niektoré dáta a informácie.

Trebárs ja som Pepík, mám šesť rokov a chcem sa pozrieť, aké úrazy sa stali mojim kamarátom v rovnakom veku. Môžem sa na to pozrieť na úrovni Českej republiky, v kraji alebo v meste. Pre takéhoto chlapca to bude ďaleko osobnejšie a viac odstrašujúce ako keď mu všeobecne povedia, že niečo sa nemá robiť.

Keď mu ukážeme v tabuľke: „Pozri sa, šesťroční chlapci majú najčastejšie zlomenú ruku, lebo spadli z bicykla. Takže, keď budeš na bicykli, mysli na to, nejazdi na klzký povrch, nejazdi rýchlo ani na neznáme miesta, pretože môžeš spadnúť.“ Treba ich učiť na faktoch a na to určite slúžia správne registrované dáta.

Vo vašej nemocnici ste prišli s myšlienkou vytvoriť Národný register detských úrazov. Ako vznikala?

Ide práve o to, že informácie o úrazoch z nemocníc sú pomerne presne zaznamenané. Takže vieme koľkoročné dieťa sa zranilo, čo a ako sa mu stalo, ako dlho bolo v nemocnici. Ale keď príde niekto ako vy a spýta sa, aké je najčastejšie poranenie všeobecne, my to môžeme len odhadovať. Napríklad keď nám za uplynulých 14 dní prišlo 20 zlomených predlaktí, povieme, že tie sú časté. A možno nám unikne, že častejší je trebárs otras mozgu.

Myšlienka toho, mať presnú informáciu, ktorá by nás zas tak veľa nestála, je stará už 20 rokov. Predtým sme si mysleli, že bude nutné mať register samostatne a každý úraz doňho zvlášť zadávať. Ale tým, aká strašne prebujnená je administratívna práca lekára, nikto to robiť nechcel. Preto to bolo zaťažené odmietaním a chybovosťou. Takže sme od toho upustili.

Pomohla nám predovšetkým práca nášho Ústavu zdravotníckych informácií a štatistiky (ÚZIS), ktorý v minulých rokoch, najmä v covidovom období, prepojil dáta dodávané z nemocníc do zdravotných poisťovní so svojimi databázami a tým pádom môže vyfiltrovať informácie podľa mnohých parametrov. Vie o každom úraze dieťaťa, ktorý lekár ošetril a zapísal do systému akejkoľvek nemocnice v Českej republike, ktorá chce peniaze od poisťovne.

Úžasne sa to pohlo. Keď budeme chcieť vedieť, koľko detí si zlomilo lakeť, tak zlomenina lakťa má svoj kód a štatistická inštitúcia bude vedieť, koľko takých kódov v určitom čase prišlo. V tom je obrovská výhoda čerpania z nemocničných dát oproti čakaniu, kým nejaký lekár znovu zadá dáta o úraze, ktorý už v nemocnici raz celý popísal a nakódoval. Register úrazov tak naraz získal veľké množstvo dát, ktoré treba len trochu spracovať.

Je alebo bude register dostupný aj pre verejnosť?

Dnes je to tak, že musíte na ÚZIS položiť otázku a do týždňa vám pošlú odpoveď. My chceme, aby tie základné informácie boli dostupné verejnosti i odborníkom automaticky. Niektoré podrobnejšie, viac zakódované, budú dostupné len odbornej verejnosti. Chceli by sme, aby tá populárna časť, určená napríklad na školskú výuku, bola online.

Odborníci uvidia aj ako bol úraz ošetrovaný a podobne. Vy novinári zadáte napríklad koľko zlomenín horných končatín je od júna do augusta a koľko ich je od decembra do februára a môžete si to porovnať, kedy sú častejšie. Ja ako odborník sa budem môcť spýtať ešte koľko sa ich operovalo, koľko bolo ako dlho v nemocnici, koľko malo nejaké komplikácie. Takže informácie v registri budú takto rozdelené podľa toho, kto sa pýta – či laik, nejaký publicista alebo odborník lekár.

Kedy by sa mohol register v Česku naostro spustiť?

To závisí od vôle štátu. Radi by sme to stihli do najbližších volieb, ktoré budú v októbri. Takže predpokladám, že v najbližších mesiacoch s deadlinom do konca septembra. Všetko je to nachystané, zostáva len, aby to štát nejako odklepol a niekto definoval tú platformu. Vzhľadom na to, že vedenie ÚZIS je veľmi zaneprázdnené tvorbou rôznych štatistík, register je vždy trochu na druhej koľaji. My vo FN Brno sme ho vystavali ešte na samostatnej platforme, keď sa to muselo všetko zadávať samostatne. Vtedy z toho boli nejaké dáta a informácie. Pár rokov sme prinútili nemocnice to zadávať, ale postupne tá odozva opadla.

Bolo vypĺňanie údajov v registri pre zdravotníkov zaťažujúce?

Presne tak. Tým, že prepojenie štatistickej inštitúcie, nemocnice a poisťovne je už priame, tak si presne môžeme nadefinovať a zistiť, čo chceme vedieť. Je to veľké plus a myslím si, že by to bolo možné aj na Slovensku. Je potrebné prepojiť dáta a potom v ďalšom kroku budeme vedieť povedať aj to, ktorá nemocnica vykonala koľko operácií akého druhu. To už sú samozrejme citlivé dáta, ktoré môžu nemocnice nejako stigmatizovať, dať informáciu o tom, že v nich trebárs ubúdajú operácie, preto sa s touto časťou registra už bude musieť nakladať ďaleko opatrnejšie. Ale to, koľko detí sa ako zranilo, koľko ich zomrelo na úraz, to sú informácie, ktoré musia ísť von to sveta. Tie sú nachystané na zverejnenie.

Čiže keď zadám to registra kód diagnózy (podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb), napríklad T02 polytrauma, dostanem informáciu, koľko bolo polytráum?

Áno. Ale bude to na nejakú celú oblasť. Zatiaľ nie je zhoda na tom, že by sa každý mohol spýtať, koľko daných diagnóz urobila ktorá nemocnica, aby niekto mylne nepovažoval za nutné, že napríklad so zlomenou rukou pôjde radšej do tej nemocnice, kde zlomenín ošetrili viac. Toto nie je úloha registra. Ale teoreticky to možné bude a bude sa to používať napríklad, keď bude štát chcieť hodnotiť kvalitu poskytovanej starostlivosti. Je to vec odborná, zatiaľ vôbec nie je zavedená a pokiaľ by sa niekedy mala zavádzať, bude to potrebné veľmi dobre vykomunikovať.

Aké financie si vyžaduje spustenie registra a aké budú náklady na jeho prevádzku?

Tá otázka nie je priamo na mňa. ÚZIS ho úplne bez problémov môže zakomponovať do svojej činnosti, takže by sa bolo treba asi opýtať ich. Nás ako nemocnicu to nebude stáť nič. Proste budeme správne vypĺňať údaje o úrazoch a tým zaistíme, že z registra budú vyplývať kvalitné informácie. Platiť sa zaň nebude.

Ako dlho trvala príprava registra?

Asi od roku 2004 sme pracovali na rôznych aplikáciách. Všetky registre v Českej republike boli pôvodne plánované ako samostatné softvéry. Teda onkologický, kardiochirurgický, register náhrad bedrových kĺbov, novorodenecký a tak ďalej. Mali to byť akoby samostatné aplikácie v tom celoštátnom systéme. Stálo to dosť peňazí, ale taká bola vtedy stratégia.

Takže 15 rokov sme cizelovali úrazový register. Teraz v poslednom období sa ukázalo, ako to urobiť tak, aby boli dáta správne, aby ich bolo trvalo dostatočné množstvo, aby pokrývali celú republiku a to chcelo len preveriť, ktoré dáta sú správne zbierané – je fakt strašne dôležité, aby to bolo prepojené.

Pokiaľ štatistik nemá informácie z nemocníc, má len nejakú časť, tak to nie je možné urobiť. Ale len čo ich má, tak je to len o niekoľkých málo ľuďoch, ktorí skontrolujú, aké datasety sú k dispozícii, ako ich správne spárovať, aby dávali rozumnú informáciu. Nechá sa to nejakej odbornej oponentúre naprieč republikou a spustí sa to. Podľa mňa, pokiaľ bude prepojená štatistická inštitúcia so zdravotníckou, tak je to úloha pre desať ľudí na pár mesiacov.

Bude súčasťou registra aj informácia o tom, ako sa úraz stal?

Na to slúži jedná časť Medzinárodnej klasifikácie chorôb, v ktorej je možné kódom označiť podrobne mechanizmus úrazu. V praxi pri akútnom príjme na to nie je veľa času, preto sme vo FN Brno na detskej traumatológii prevzali systém z Nórska, kde majú veľmi prepracované registre.

Mimochodom v Škandinávii kladú obrovský dôraz na prevenciu, nielen úrazov, ale akúkoľvek. Vo Švédsku, Nórsku aj Fínsku je veľmi posilnená tá primárna starostlivosť. Sestrička je u rodiny skoro každý mesiac, pýta sa čo je nové, či nepozorujú problémy a podobne. Aj úrazom predchádzajú veľmi intenzívne. Je to totiž o tom, že mamičke musíte povedať, riziká akých úrazov má dieťa v prvom mesiaci, aké do prvého roku, do tretieho roku a podobne.

Tie matky to vôbec nevedia. Ony nechajú ležať dieťa na prebaľovacom pulte a odídu si po náhradnú plienku. A dieťa po prvom mesiaci už dokáže urobiť taký pohyb, že z prebaľovacieho pultu spadne. Takže my sme dokonca pripravili pre mamičky takéto materiály s popisom, čo sa dieťaťu v konkrétnom veku môže stať, ktoré dostanú, keď s ním prídu na kontrolu. Všetko sú to privezené know-how zo severských krajín.

Systém presného zadávania mechanizmu úrazu pracuje s prevzatým dotazníkom, ktorý vyplňuje rodič, a to z toho dôvodu, že keď príde do nemocnice zranené dieťa, lekár vykoná najnutnejšiu príjmovú procedúru. Teda spýta sa ako sa to stalo, čo bolí najviac, zafixuje trebárs zlomenú ruku, spýta sa na nejaké choroby dieťaťa, kedy naposledy jedlo, dieťa ide na príjem, ruku ošetria a na druhý deň ide domov.

A pri príjme už nie je čas podrobne rozpitvávať kto dával na dieťa pozor, čo presne robili, či spadlo z kolobežky alebo bicykla… a ten dotazník využívame, aby rodič, keď s dieťaťom čaká na oddelení napríklad na operáciu alebo druhý deň na kontrolné vyšetrenie, behom pár minút presne vypísal okolnosti tak, ako by sme to nikdy nedokázali my v tom hektickom okamihu prijímania dieťaťa. A my to potom môžeme správne zaradiť, pretože nás zaujíma ten mechanizmus úrazu – pri čom sa deti najčastejšie porania.

My si trebárs pamätáme, koľko zoperujeme úrazov predlaktí či prstov, ale už si nemôžeme pamätať, koľko ich bolo z trampolín, z bicyklov a podobne. Ja si trebárs tipnem, že najčastejšie riešim pády z bicykla. Ale druhý kolega možno povie, že riešil najčastejšie pády zo skateboardu alebo niečo iné. Pád z každého prostriedku – napríklad bicykla, skateboardu, kolobežky – má samostatný kód. A my keď toto od rodičov zistíme, môže prísť naša „dátarka“ (dokumentačná sestra, pozn. red.) a pozrie: Aha, bicykel, bolo to v škole – tá medzinárodná klasifikácia má kód aj na zaradenie miesta úrazu, rozdeľuje úrazy doma, v škole, v práci a tak ďalej.

A tá dátarka ako technický personál má čas, aby to zaradila pod správny kód. A potom keď sa štatistický ústav spýta, koľko bolo poranených detí napríklad v škôlke na kolobežke, po zadaní kódu do registra, sa ukáže, koľko ich bolo vykázaných v celej republike. Na správne zaradenie je dôležité, aby sme si to nechali správne popísať od tých rodičov v dotazníku.

Keby sme sa ich na to pýtali pri prijatí, sú zničení z toho, že dieťa je zranené a čo všetko musia urobiť – do toho sa pýtať, čo sa presne stalo, je nezmysel. Do konca hospitalizácie nám to pekne doplnia, ten dotazník sa potom dostane k strednému personálu a ten presne zaradí mechanizmus úrazu. My zdravotníci napíšeme typ poranenia, kód výkonu, ktorý sme urobili, ale už nevieme napísať, či to bol pád z bicykla, z kolobežky alebo zo skaly.

Čo sa robí v prípade, že rodič pri zranení nebol a nevie povedať okolnosti?

Pokiaľ je dieťa dostatočne veľké, na druhý deň alebo pri prepustení si to vyplní samo. No s dieťaťom vždy musí niekto prísť. Alebo máme informáciu o tom, čo sa stalo, od záchranárov. Samozrejme, sú aj prípady, keď sú okolnosti nejasné, a tie nám uniknú, ale je ich minimum. Nejasná príčina má tiež svoj kód. Potom sa dá povedať, že napríklad 20 pádov za rok bolo neobjasnených.

Budú z registra verejne dostupné nejaké štatistické výstupy? Môžu na základe nich vzniknúť nejaké opatrenia na ochranu detí pred úrazmi?

Áno, určite. Bude webová stránka, kde budú dostupné zadávané dáta, chceli by sme trebárs za posledných 10 rokov. A bude vidieť aj nové, ktoré sú priebežne dopĺňané. Je to plánované tak, aby dáta za daný rok boli v registri vždy zaktualizované do konca augusta nasledujúceho roka. Teda aj kompletné dáta za rok 2025 budú v auguste 2026.

Takú máme informáciu od poisťovní. Samozrejme, boli by sme radi, keby to bolo skôr, ale to sa uvidí. Teda, bude tam online štatistika. Čo sa týka ďalších výstupov, položme si otázku, či je vlastne v krajine nejaká inštitúcia, ktorá sa zaujíma o to, prečo je tých úrazov veľa. Kto by na to mal upozorňovať? Lekári? Alebo existuje nejaké centrum prevencie? Takže áno, bude dobré pokiaľ bude niekto – a možno to budú práve novinári – kto povie: „Pozrite sa, veľmi narastá počet samovrážd. Čo s tým budete robiť?“

Dáte to do novín, vyskočí to na internete a verejnosť už začne apelovať na systém, aby niečo robil. Najväčšia hybná sila sú podľa mňa informácie a to, že ľudia budú upozorňovať, že v Národnom registri úrazov vidieť, že pribúdajú detské samovraždy.

A potom sú samozrejme preventívne inštitúcie. Vo Fakultnej nemocnici Motol (v Prahe, pozn. red.) existovalo Centrum prevencie detských úrazov pridružené k lekárskej fakulte. Brnenská lekárska fakulta má tiež Ústav lekárskej etiky. Pár takých inštitúcií je a určite sa tým zaoberajú aj rôzne nadácie. Takže tých, ktorí môžu požadovať opatrenia, je veľa. Systematicky ich samozrejme môže urobiť len vláda alebo ministerstvo.

Nemali by na tom mať z finančného hľadiska záujem aj zdravotné poisťovne?

Rozhodne áno. A myslím si, že len čo budú mať poisťovne dáta takto pohromade, tak rovnako ako teraz vedia, že časté nádorové ochorenie je kolorektálny karcinóm, tak robia skríning, poisťovňa bude môcť preventívnymi programami cieliť aj na úrazy a nielen detské.

Budete analyzovať hospitalizované alebo aj ambulantne ošetrené úrazy?

Zaoberáme sa predovšetkým tými úrazmi, ktoré sú natoľko závažné, že vyžadovali hospitalizáciu. Keby  sme mali analyzovať aj všetky ambulantne ošetrené úrazy, budeme zahltení „drobnosťami“, ktoré sú dnes v systéme denne zaznamenané vo vysokých desiatkach a ich sledovanie nedáva veľký význam. Mnohí rodičia sú takí úzkostliví, že prídu s každým narazením a škrabnutím.

Počet úrazov by veľmi narástol a hodnotili by sme úplné zbytočnosti. Do budúcna sa o tom dá uvažovať, ale spustíme najskôr ten register hospitalizovaných úrazov. Totiž to, koľko detí prišlo s úrazom do ambulancie, nezodpovedá tomu, koľko sa stalo úrazov. Často prídu len pre istotu, dieťa bolí noha, ani nie je jasné, či to je alebo nie je z úrazu.

Dalo by sa trebárs evidovať len tie, u ktorých bola potrebná nejaká intervencia? Napríklad zašívanie brady, sadrovanie ruky, ale pacient išiel hneď domov?

Je tam tá šedá zóna. Budeme pracovať na definovaní toho, čo stojí za reč a čo nie. Pokiaľ je dieťa len ambulantne ošetrené a poslané domov, tak zatiaľ nám z tohto systému unikne. Systém je pripravený registrovať aj tieto deti, pokiaľ bude záujem. Fakt je potrebné to skúšať po častiach. Toto by bol rovno obrovský balík, takže najprv počkáme na efekt tej prvej časti. U detí zaváži aj to, že len veľmi málo vecí sa dá urobiť bez anestézie. Sú dosť plačlivé a nechcete im spôsobovať zbytočnú bolesť. Takže veľa vecí aj preto skĺzne do hospitalizácie.

Aká spolupráca bude potrebná zo strany štátu, respektíve ministerstva zdravotníctva, ÚZIS a iných aktérov?

ÚZIS potrebujeme kvôli tým štatistikám. Ministerstvo zdravotníctva potrebujeme, aby dbalo na plnenie zákona, že poisťovne majú ústavu poskytovať dáta a nemocnice to majú správne posielať do poisťovní. Čiže úplne nevyhnutná je spolupráca nemocníc, zdravotných poisťovní, ministerstva a ÚZIS.

Ako môže register pomôcť lekárom a iným zdravotníkom, pacientom aj celému zdravotníckemu systému?

Ja si myslím, že otázka koľko je úrazov v akom období, je pálčivá a informácie o tom chcú vedieť všetci. Potom môžeme aj povedať, koľko zranení je operovaných a koľko tak potrebujeme mať lekárov a nemocníc. Určite to prospeje tomu, aby bolo sledované, aká je potreba traumatologických pracovísk, nech zvládnu ošetriť ten počet úrazov. Nielen medzi deťmi, ale v celej populácii sme si istí, že úrazov bude pribúdať.

Pretože ľudia sa dožívajú vyššieho veku, starší ľudia sú zdravší a robia aktivity, aké predtým nerobili. Jazdia na bicykloch, pretože sú elektrické, a celkovo to, čo 80-ročný dedo pred 20 rokmi nemohol robiť, dnes robiť môže. Takže pred 20 rokmi si 80-ročný človek nezlomil nohu na elektrobicykli, ale dnes si ju zlomí.

Takže výhodou registrov je monitorovanie absolútneho počtu ošetrených diagnóz. Bude lepší prehľad o tom, koľko treba úrazových chirurgov, detských chirurgov a tak. Druhá vec je tá preventívna časť. Môžeme povedať, pozor, vo vašom veku padajú ľudia z elektrobicyklov a lámu si nohy. Jazdite na nich opatrne, len pri plnej sile a tak ďalej.

Bol Národný register detských úrazov nejako pilotne otestovaný?

V Českej republike existuje deklarovaných osem centier detskej traumatológie. Dve sú v Prahe, po jednom v Českých Budějoviciach, Plzni, Ústí nad Labem, Ostrave, Brne a Hradci Králové. Týchto osem nemocníc skúšalo, či sa z ich dát dajú dostať správne informácie. Ukázalo sa, že niektoré už veľmi podrobné, ktoré sme chceli, z toho získať úplne nepôjde.

Nejaké presnejšie rozdelenie zlomenín, teda diagnóz a konkrétne operačné výkony, zrejme budeme musieť ďalej sledovať vo svojich štatistikách. Ale zistili sme napríklad, že potrebujeme spresniť kódovanie alebo presne uvádzať závažnosť úrazu. Tiež sa to dodávalo trošku nekonštantne, takže sa na základe výsledkov spresnili metodiky a do toho celorepublikového štartu bude významne redukovaná chyba, ktorá vzniká zadávaním.

Detský chirurg René Jáger z Národného ústavu detských chorôb (NÚDCH) v Bratislave hovoril o plánoch chirurgov z NÚDCH spustiť podobný register aj na Slovensku. Akým spôsobom im pomáhate pri príprave alebo posúvate svoje know-how?

Oni sledujú po celý čas našu aktivitu. Na Slovensku je to náročnejšie, pretože nemáte jasne deklarovanú sieť traumacentier. V celej krajine by mali byť štyri až desať, podľa toho, kto čo berie ako traumacentrum. V Česku sa spojíme jednou úlohou a u vás to tak robí každý sám. Ja to ale nehodnotím. Viem, že pôvodne sa im páčila myšlienka toho registra, potom hľadali ekvivalent nášho ÚZIS (pravdepodobne Národné centrum zdravotníckych informácií, pozn. red.) a príde mi, že keď sa to u nás nejako podarí, mohli by to použiť ako model. Zlé je, že o úrazoch s nami diskutujú len bratislavskí kolegovia. Úrazovosť je určite po celom Slovensku a nám chýba kontakt napríklad s Košicami alebo Martinom.

Pokiaľ ide o detskú chirurgiu, keď sa stretávame na nejakých akciách, chodia tam zástupcovia z rôznych miest. Ale keď sa jedná o detskú traumatológiu, príde len Bratislava. Nehovoríme tak s celou Slovenskou republikou, ale len s Národným ústavom detských chorôb, konkrétne Klinikou detskej chirurgie. Oni sú veľmi šikovní, takže v kadečom sa nám vyrovnajú, ale príde mi, že v týchto veciach nemajú oporu v systéme. Takže my skúsime zistiť, ako by to šlo, a potom im radi pomôžeme.

Pripadalo by do úvahy vytvoriť spoločný československý register? V čom by to bolo výhodné, prípadne nevýhodné?

Myslím si, že výhody by neprevážili tie komplikácie, ktoré by pri budovaní mohli vzniknúť. Bolo by krásne mať zjednotené trebárs aj celoeurópske dáta alebo svetové dáta. No už na úrovni našich dvoch krajín sú tie prístupy také rozdielne, že radšej urobíme my svoj, oni svoj, aby to nejako fungovalo a potom skúsime spolupracovať. Kódovanie, teda klasifikácia chorôb, je rovnaká ale už kódy výkonov môžu byť v rámci slovenských poisťovní iné. To by prinieslo nekompatibilitu.

Ako vo všeobecnosti ešte spolupracujete so slovenskými kolegami?

Sú určité diagnózy, ktorých nie je veľa. Takže nie je príliš príležitostí, ako si osvojiť určité výkony. Keď sa niektorá operácia robí trebárs päťkrát za rok v Prahe, päťkrát v Bratislave a päťkrát v Brne, tak je ďaleko lepšie sa poučiť z tých 15tich, než len z našich desiatich alebo vašich piatich. Keďže si navzájom celkom dobre rozumieme, dávame dohromady naše súbory a odovzdávame si skúsenosti z jednotlivých raritnejších diagnóz.

Naopak pri tých, ktoré sú veľmi časté, už máme veľké súbory, ktoré môžeme vzájomne porovnať. Tiež keď príde zo sveta nejaká nová metóda, buď sa uchytí u nás alebo na Slovensku a kto z nás ju skôr dovedie do praxe, ten potom informuje tú druhú stranu na spoločných konferenciách.