Optimalizácia siete nemocníc má priniesť efektívnejší presun pacientov, no kľúčové články systému – doliečovacie a špecializované lôžka – dlhodobo chýbajú. Riaditeľka odboru zdravotníctva Žilinského samosprávneho kraja Silvia Pekarčíková v podcaste Zdravotníckeho denníka Perspektívy zdravia upozorňuje, že štyri paliatívne oddelenia pre celé Slovensko už dnes narážajú na strop. Analytik Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) Dušan Zachar v podcaste naznačil, že nemocnice budú nepopulárne úkony naďalej obchádzať, kým budú existovať stratové výkony. Bez investícií do lôžok, vyrovnaných úhrad a jasných pravidiel tak reformu môže zablokovať problém, kam s operovaným či úrazovým pacientom, keď sa veľké kliniky zaplnia.
Jedným z princípov reformy siete nemocníc je presun pacientov medzi nemocnicami podľa toho, aký typ zdravotnej starostlivosti potrebujú. Inak povedané, pacient po vážnej operácii už nemusí zaberať miesto v nemocnici piatej úrovne, ale presunúť sa do nemocnice s nižšou úrovňou na doliečenie. „Pacienta najprv operujete v Martine a potom ho odveziete späť na nižšiu úroveň. Nie všetky nemocnice však chcú medzi sebou pacientov posúvať,“ opisuje v podcaste Pekarčíková prax, ktorá už dnes nefunguje spoľahlivo, hoci oficiálne optimalizácia siete ešte len štartuje.
Podľa nej sa celá reforma môže zaseknúť už pri prvom presune. Na Slovensku existujú iba štyri paliatívne oddelenia, dve z nich v Žilinskom kraji. „Ak zvýšime počet lôžok z 17 na 21, stále je to kvapka v mori, lebo dopyt po paliatívnej starostlivosti prudko rastie,“ dodáva. Kým ministerstvo plán obnovy využilo na pár nových postelí, regióny by podľa Pekarčíkovej potrebovali násobne viac peňazí. „Najprv malo ministerstvo povedať: Tu sú prostriedky, rozšírte lôžka, lebo to viete robiť dobre,“ pripomína nerovnomerné financovanie psychiatrických či paliatívnych zariadení.
Zachar vníma koreň problému v peniazoch. „Riešením by bolo, keby každé poskytovanie zdravotnej starostlivosti bolo zhruba rovnako profitabilné,“ hovorí s odkazom na potrebu upraviť DRG tak, aby z neho zmizli stratové výkony. Zachar upozorňuje, že formálna garancia cesty pacienta nestačí, kým úhrady nevytvoria motiváciu pacienta skutočne prevziať. Tento pragmatický prístup už podľa neho vidieť na projekte nemocnice Bory, ktorá zvažuje kúpu menšieho zariadenia v Malackách, aby mala isté doliečovacie kapacity.
Medzitým sa krajské zariadenia pripravujú na nával. Podľa prepočtov môže jedna veľká nemocnica poslať menším partnerom až 120 pacientov denne – personál ani lôžka na to nemajú. Pekarčíková varuje, že chaos nesmie preniesť zodpovednosť na operačné strediská. „Záchranár má vedieť – zvezieš ho do nemocnice v Martine, koniec, vyložíš,“ zdôrazňuje a dodáva, že veľké kliniky musia mať aj kapacitu – inú možnosť záchranár pri zásahu nemá. Varovanie prichádza aj z reálnej skúsenosti. „Mali sme taký prípad, že vrtuľník lietal takmer hodinu a nemal kam pacienta uložiť, lebo v jednej nemocnici mali vážne stavy na operačke a v druhej už nebolo miesto,“ opisuje riaditeľka situáciu, ktorá by sa po spustení reformy mohla stať pravidlom.
