Slovenská resuscitačná rada (SRR) si tento rok pripomenula 10. výročie svojho vzniku. Organizácia je oficiálnym partnerom Európskej resuscitačnej rady (ERC) a jej poslaním je podieľať sa na zlepšovaní kvality resuscitácie a urgentnej medicíny na Slovensku na všetkých úrovniach – od laickej až po odbornú. Jej zakladateľ a predseda doktor Jozef Kőppl hovorí, že najdôležitejšie je, aby sa ľudia nebáli poskytnúť prvú pomoc zraneným, pretože jediné, čo môžu spraviť zle, je neurobiť nič. „Táto pomoc je presne určená, dá sa ľahko natrénovať a nedá sa na nej nič pokaziť,“ zdôrazňuje. Záchranca resuscitáciou nahrádza činnosť srdca a pľúc človeka dovtedy, kým neprídu profesionáli.
Je zároveň prezidentom Slovenského červeného kríža, v ktorom okrem iného organizujú kurzy resuscitácie pre laikov. Slovenská resuscitačná rada prekladá odborné usmernenia pre túto výučbu, zároveň poskytuje profesionálom kurzy resuscitácie na pokročilej úrovni a zapája napríklad aj operátorov tiesňovej linky, aby vedeli poradiť volajúcim, ako postupovať pri poskytovaní prvej pomoci. „Sme taký zjednocujúci faktor pre lekárov, sestry, všetkých zdravotníkov, laikov a organizácie, ktoré sa laikom venujú, teda napríklad aj Červený kríž,“ vysvetľuje. V SRR vyškolili v ALS (Advanced life support – rozšírená resuscitácia) už 400 profesionálov a viac ako 30 inštruktorov ALS Provider, ktorí majú platný ERC certifikát pre výučbu tohto tipu kurzu. Vyučujú doma i v zahraničí a zároveň sa neustále vzdelávajú. Celkovo ale resuscitácia nie je o zložitých vedomostiach a zručnostiach, ale najmä o vôli každého človeka. Niekoľko jednoduchých úkonov môže zachrániť ľudské životy, zdôraznil doktor Kőppl.
Ako hodnotíte po 10 rokoch od vzniku Slovenskej resuscitačnej rady jej činnosť, prípadne profesionálne úspechy?
Väčšina európskych krajín má každá svoju resuscitačnú radu a Slovensko bolo jednou z posledných, ktoré ju ešte nemali. Veľa sa nám od založenia podarilo. SRR je principiálne národným garantom resuscitácie na všetkých úrovniach, od laikov až po profesionálov. Po dohovore s našimi partnermi, ktorí sú aj súčasťou výboru rady, hlavne Slovenským červeným krížom, sme si to trochu podelili. Slovenský červený kríž má tradíciu, dostatočný počet ľudí a je na celom Slovensku. Ten sa venuje laikom, organizuje kurzy a školenia pre nich. V rade sa skôr sústreďujeme na profesionálov. Zároveň sa nám podarilo etablovať na Slovensku kurz ALS Provider. Je určený profesionálom, teda zdravotníkom a špeciálne tým, ktorí sa z profesionálneho hľadiska stretávajú s resuscitáciou. V tomto kurze sme už absolútne sebestační, bez toho, aby nám musela pomôcť iná krajina, čo je obrovská výhoda, pretože učebné materiály sú v slovenčine a teda sú ľuďom ľahšie dostupné. Napriek tomu pri kurzoch veľmi úzko spolupracujeme s Českou resuscitačnou radou a kombinácia českých a slovenských inštruktorov je zo strany účastníkov veľmi pozitívne vnímaná. Proces je dlhý a pomerne zložitý, ale na Slovensku máme vyškolených už 400 profesionálov. Konečne sa to rozbehlo a myslím si, že množstvo účastníkov bude stúpať. Potom sa chceme dostať k ďalším kurzom pre profesionálov, ktoré budú zamerané špeciálne na resuscitáciu v detskom veku. Už sme rozbehli programy, ktoré chcú na Slovensku etablovať kurzy pre profesionálov, určené pre traumatického pacienta.
Ako sa dajú aplikovať profesionálne znalosti SRR vo výučbe resuscitácie laikov?
Európska resuscitačná rada (ERC – European Resuscitation Council) ako európsky garant resuscitácie, je súčasťou celosvetovej organizácie ILCOR (International Liaison Committee on Resuscitation – Medzinárodný výbor pre resuscitáciu) a zaoberá sa výskumom a vydávaním odporúčaní pre resuscitáciu. Tie odporúčania sú určené nielen pre profesionálov, ale aj laikov. Červenému krížu, ktorý organizuje kurzy pre laikov, dokážeme poskytnúť aktuálne inštrukcie, ako učiť týchto laikov a ako sa starať o pacientov. Zároveň sa odporúčania týkajú nielen samotnej resuscitácie, ale v posledných dvoch bola zvlášť kapitola venovaná prvej pomoci. Boli tam jednotlivé situácie, ktoré sa učia na kurzoch prvej pomoci a tiež bolo odporučené, ako postupovať vo svetle najnovších medicínskych poznatkov. Zároveň má Resuscitačná rada špecifický typ kurzov zameraný priamo na laikov, a ten sa trochu odlišuje od kurzov, ktoré poskytuje Červený kríž. Rovnako ako u profesionálov, je veľmi prakticky zameraný, plný modelových situácií. Je určený pre menší okruh účastníkov, ktorým sa venuje väčšie množstvo inštruktorov. Teoretické vedomosti si ľudia naštudujú v rámci e-learningovej platformy ešte predtým, ako na kurz idú. V Červenom kríži sa pred nácvikom resuscitácie robí teoretický úvod o špecifikách, ktoré ľudia musia pochopiť, aby vedeli čo idú robiť. V kurzoch ERC sa celých osem hodín kurzu využíva už len na nácvik a sú zamerané len na resuscitáciu samotnú. Postupne chcem tieto kurzy zosúladiť. Lebo Slovenský červený kríž sa riadi postupmi, ktoré sú z Európskej federácie červeného kríža a ich systému školenia a Resuscitačná rada má tie kurzy zamerané trochu inak. Ale chceme to dať dohromady, nie sú rozdielne obsahovo, ale spôsobom výučby. Zažil som a učím aj jeden aj druhý spôsob a zdá sa mi, že pre laikov je trošku výhodnejší ten úplne praktický, len so skutočne nevyhnutným minimom teoretických vedomostí. Ľudia len musia vedieť, že ten postup skutočne funguje a potom ho iba trénovať.
„Intenzívny kurz resuscitácie je pre ľudí vyčerpávajúci, ale zároveň veľmi inšpirujúci“
Dokáže sa človek na kurze osem hodín vkuse venovať resuscitácii? Nie je to fyzicky náročné?
Je vyskúšané a overené, že práve intenzívny simulačný kurz je najefektívnejší. Situácie sa neustále menia a neučia sa celý čas len resuscitovať. U resuscitácie sa vyučujú jednotlivé kroky a až keď ich účastníci manuálne zvládnu, potom sa to spojí dohromady. Niekoľkokrát sa to natrénuje, potom je do toho vložená iná vec, ktorá súvisí so záchranou života. Napríklad ako pomôcť človeku, ktorý sa dusí cudzím telesom. Teda chvíľu je to o niečom inom, nejakom inom manévri a prístupe k pacientovi, ktorý potrebuje zachrániť, ale ešte nemusí byť v bezvedomí. Dusenie je tiež hraničnou situáciou. Chvíľu teda myslia na niečo iné, trénujú iné zručnosti a vzápätí sa zase vrátime k resuscitácii a ešte to rozšírime o použitie AED (automatizovaného externého defibrilátora). Intenzívny kurz, ktorý poskytuje Slovenská resuscitačná rada, je pre ľudí vyčerpávajúci, ale zároveň veľmi inšpirujúci a ani chvíľu tam nie je hluché miesto, kedy by mali čas si uvedomiť, že sú unavení, alebo nedajbože by sa nudili.
Aké máte do blízkej budúcnosti v SRR konkrétne plány?
V roku 2025 nás čakajú nové odporúčania pre resuscitáciu. Rovnako ako „guideliny“ v roku 2021 ich musíme preložiť, aby boli dostupné. Pripravujeme sa na to, minule ten proces bol rýchly vďaka mojim kolegom a ďalším ľuďom, ktorí na tom pracovali. Okrem toho sme dokončili preklad všetkých e-learningových materiálov, ktoré sa venujú kurzu ALS pre profesionálov. Chceme rozbehnúť preklad e-learningovej platformy pre laickú resuscitáciu, čiže BLS (basic life support – základná resuscitácia). Keďže mnohí naši inštruktori a členovia Slovenskej resuscitačnej rady sa postupne dostávajú do jednotlivých štruktúr a vzdelávacích programov v rámci Európskej resuscitačnej rady, tých vecí je skutočne dosť.
Aké sú najväčšie rozdiely medzi laickou alebo prednemocničnou resuscitáciou a resuscitáciou v nemocnici, čo sa týka podmienok, využívaného vybavenia, ale aj techniky resuscitácie a podobne?
Základnú resuscitáciu označujeme ako resuscitáciu pre laikov, ale nie je to celkom tak, pretože aj ja, keď budem resuscitovať mimo nemocnice a nebudem mať vybavenie, budem to robiť presne tak isto ako hocikto iný, aj ten, kto nemá medicínske vzdelanie. V tom momente pre mňa platí presne ten istý postup. Je veľmi jednoduchý, môžem ho použiť kedykoľvek a kdekoľvek. Nepotrebujem na to žiadne špecializované pomôcky, pretože všetko, čo potrebujem, si nosím so sebou. Ruky budem používať na kompresie hrudníka a ústa na záchranné vdychy. Ale musím pri tom myslieť na svoju bezpečnosť, to je veľmi dôležité a učíme to laikov aj profesionálov. Preto, ak sa dá, pri základnej resuscitácii predsa len používame akési pomôcky – tie, ktoré chránia záchrancu, teda nás. Napríklad resuscitačné rúško alebo inú vec, ktorá nám pomáha nebyť v priamom kontakte s postihnutým. To totiž ľudia často udávajú ako dôvod, prečo sa zdráhajú resuscitovať – nechcú sa zachraňovaného dotýkať ústami. Ďalej je pre záchranu života veľmi podstatné zariadenie AED – automatizovaný externý defibrilátor, ktorý sa dá nájsť už aj na mnohých miestach na Slovensku. Okrem toho treba mať na základnú resuscitáciu len chuť, základné vedomosti a zručnosti. Rozšírená resuscitácia je principiálne založená na tom istom, ale každú jednu činnosť je možné robiť na kvalitatívne vyššej úrovni vďaka pomôckam, liekom, monitorovacím zariadeniam, pomocou ktorých môžeme sledovať priebeh resuscitácie a podľa parametrov dokážeme odhadnúť, či bude alebo nebude úspešná. Profesionáli musia poznať isté špecifiká. Existuje niečo, čo voláme reverzibilné príčiny, ktoré mohli viesť k zlyhaniu srdca, a po tých musíme aktívne pátrať. Ak dôjde k náhlemu zastaveniu krvného obehu, musíte ich najskôr odstrániť, lebo keď ich neodstránite, tak sa resuscitácia nepodarí.
„Pri resuscitácii musia laici aj profesionáli myslieť na svoju bezpečnosť“
U laickej prvej pomoci je známe, že sa má používať pomer 30 stlačení hrudníka a 2 vdychy. Je napríklad toto pri profesionálnej resuscitácii iné?
Používa sa ten istý pomer, ale ak použijú istú špecifickú pomôcku na zaistenie priechodnosti dýchacích ciest, prechádzajú na systém neprerušovaného dýchania v určitej frekvencii a zároveň neprerušovaných kompresií. Teda kontinuálne stláčajú hrudník namiesto toho, aby to po každých 30 kompresiách prerušili a dali dva vdychy. Tie dáva prístroj, ktorý nastavíte na presne určený vekovo špecifický počet a dychový objem. Človek zatiaľ robí neprerušované kompresie.
Čiže ak napríklad vo filme vidíme niekoho resuscitovať v pomere 5:1, netreba sa podľa toho riadiť?
To sú filmy. A je možné, že ak tie filmy majú napríklad 20 či viac rokov, vtedy sa resuscitovalo tak.
Operačné stredisko záchrannej služby informovalo, že už má v registri vyše 2600 AED rozmiestených po Slovensku. Učíte v Resuscitačnej rade, prípadne v Červenom kríži na kurzoch prvej pomoci ľudí aj to, ako používať defibrilátor?
Áno, učíme ich to hlavne v kurzoch, ktoré organizuje Červený kríž, ale aj samotné Operačné stredisko, poskytovatelia prednemocničnej starostlivosti, teda záchranári, prípadne nejaké špecializované agentúry. Počet AED sa skutočne zvyšuje, existuje aj legislatívna úprava, ktorá určuje mestám a obciam povinnosť mať AED. Hromadia sa aj informácie, že niekomu práve defibrilátor zachránil život. Veľmi dobre sa to počúva a myslím si, že ľudí zachránených takýmto spôsobom bude čoraz viac. Zároveň sa vyprofilovala skupina – v tejto chvíli sú to všetko zložky integrovaného záchranného systému teda policajti a hasiči, ktorí sa posúvajú do úlohy takzvaných first responderov. To sú ľudia školení v resuscitácii, ktorí zároveň vo svojom zásahovom vozidle budú mať defibrilátor. Operátor záchrannej služby ich vie aj s defibrilátorom poslať priamo na miesto nehody. Čiže človek, ktorý resuscituje, nebude musieť AED hľadať vo svojom okolí a niekoho žiadať, aby ho šiel vziať. Defibrilátor po informácii o tom, kde sa resuscituje, príde za ním. Je to skvelé a z Červeného kríža mám informácie o tom, že aj mnohí laici si chcú kúpiť takýto prístroj. Majú napríklad nejakého chorého príbuzného, ktorý by ho mohol potrebovať, ale nenechajú si ho len pre seba, dajú vedieť Operačnému stredisku, že ho majú, a ak treba, vedia ho niekomu doviezť.
Ako s AED laik narába? Na čo treba dávať pozor?
AED je veľmi jednoduchý, založený na tom, na čom celá BLS – základná resuscitácia. Teda že človek, ktorý pomáha, nesmie byť vystavený žiadnemu riziku. Preto je prístroj veľmi bezpečný a nemusíte o ňom vedieť prakticky nič. Netreba vysvetľovať, že existuje 10 druhov AED a ktorý sa ako používa. Keď záchranca prístroj zapne, riadi sa jeho pokynmi. Naviguje človeka presne krok za krokom, čo má robiť. Je schopný radiť aj počas samotnej resuscitácie. Na kurze teda učíme skôr ako to koordinovať. Povedzme, keď sú na mieste nehody dvaja záchrancovia, jeden resuscituje a druhý chystá prístroj. Profesionálov, ale hlavne laikov učíme, že ak dôjde k zastaveniu obehu, vtedy začínajú plynúť posledné minúty života toho dotyčného. Keď k nemu prídete a má zastavený krvný obeh, je prakticky v štádiu klinickej smrti, ktorá sa ešte dá za 5 minút od zastavenia obehu zvrátiť. Ak neurobíte nič, zomrie určite. Je prakticky mŕtvy, čiže ak niečo urobíte, nemôžete mu uškodiť, naopak môžete ho dostať naspäť medzi živých. Je dokázané, že každé jedno stlačenie hrudníka sa počíta a môže byť tým rozhodujúcim. Preto, ak niekto resuscituje, mal by to robiť nepretržite a zatiaľ sa o AED stará niekto iný. Túto koordináciu učíme na kurzoch, lebo keď donesú AED, resuscitujúci sa nesmie sústrediť naň a zabudnúť, že má robiť niečo iné. To sa stáva, lebo ľuďom sa podvedome uľaví, keď vidia AED, a zabudnú, že majú ďalej pokračovať v samotnej resuscitácii.
A keď je človek sám, ako má postupovať?
V kurzoch učíme, že ak človek nemá priamo pri sebe AED, tak ho proste nepoužíva. Kompresie sú podstatnejšie ako ísť hľadať AED. Existuje pár veľmi malých výnimiek, ktoré sa dozvie dotyčný práve na kurzoch prvej pomoci. Teda momentálne je základná zásada: AED sa používa len vtedy, keď tam nie ste sami. Keď je človek sám, má zavolať Operačné stredisko záchrannej služby a to mu presne povie, čo má robiť. Je to takzvaná telefonicky asistovaná neodkladná resuscitácia (TANR) a operátori Operačného strediska sú v tom perfektne školení. Človeka napríklad inštruujú, nech resuscituje, a keď budú fungovať first responderi, zatiaľ pošlú first respondera, ktorý nielenže donesie defibrilátor, ale zároveň tam už budú dvaja, tak sa vedia vystriedať a vedia si pomôcť.
„ak dôjde k zastaveniu krvného obehu, človek je prakticky v štádiu klinickej smrti“
Ako dlho dokáže jeden človek resuscitovať tak, aby mal potrebný výkon?
Samotná resuscitácia je fyzicky veľmi náročná a záchrancovia by sa mali každé dve minúty striedať. Pritom tiež vie pomôcť defibrilátor, lebo on ten čas odmeriava. Ak to takto budú robiť a po dvoch minútach sa striedať, dvaja alebo traja ľudia dokážu resuscitovať polhodinu bez akýchkoľvek problémov. Preto hovoríme, že tých ľudí by malo byť čo najviac. Keď niekto identifikuje, že človek bude potrebovať resuscitáciu, má veľmi hlasno zakričať, aby mu niekto z okolia prišiel pomôcť. Ak ste sám, viete, ako to máte robiť a máte isté zručnosti, myslím si že tých 5, možno aj 10 minút dáte. Po 5 minútach začína kvalita resuscitácie určite klesať.
Pracujete v Národnom ústave detských chorôb na bratislavských Kramároch ako zástupca prednostu Detskej kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny (DKAIM). Mali ste na klinike pacientov, ktorých sa podarilo zachrániť vďaka AED?
Úplne maličké deti nie, ale už sme mali niekoľko tínedžerov, u ktorých boli dôvodom zastavenia obehu problémy so srdcom, podobne ako sa to vyskytuje u dospelých. Dostali výboj a zachránilo im to život. Aj teraz sme mali pacienta, ktorí žije vďaka defibrilačnému výboju, hoci myslím, že uňho nebolo použité AED, ale výboj mu podala záchranka.
Existuje na Slovensku systémová podpora výučby prvej pomoci a resuscitácie?
Štát podporuje tieto aktivity veľmi málo a podľa mňa je to škoda. Slovenská resuscitačná rada spolu s ďalšími profesionálnymi aj na laikov zameranými organizáciami sa veľmi snaží presvedčiť štátny aparát, aby sa zaviedla povinná výučba prvej pomoci v školách a aby aj v rámci školení bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci boli tieto kurzy povinné. Bolo by optimálne, keby to bolo v zákone. V súčasnosti to niekde robia, niekde nie, ale bolo by dobré to zjednotiť. Chvalabohu sa to podarilo dostať medzi nevyhnutné požiadavky pri žiadosti o vodičské oprávnenie. Vo vyučovaní zatiaľ prvá pomoc existuje ako nepovinný predmet, ale nie je to dostatočné. Predmet by navyše mal byť zameraný špecificky len na tie situácie, ktoré sú bezprostredne život ohrozujúce – čiže učiť deti len tú najdôležitejšiu časť prvej pomoci – resuscitáciu. To ostatné, obväzovať, fixovať zlomeniny a ďalšie, sa môžu učiť tí, čo chcú, a potom sa aj zúčastňovať súťaží v poskytovaní prvej pomoci. Týchto ľudí si akoby vychovávame do zdravotníctva. Keď sa spýtam u nás v nemocnici kolegov lekárov alebo sestier, veľa z nich povie, že robili niečo pre Červený kríž, a to ich naviedlo, aby šli ďalej do zdravotníctva. To tak proste je, ale každý človek potrebuje vedieť, ako sa zachovať v situácii bezprostredného ohrozenia života, a ako resuscitovať. Tieto kurzy mali byť voľne dostupné a ľudia by k nim mali byť dokonca vyzývaní. Napríklad mladí rodičia. A tí by si mali uvedomiť, že keď sa to naučia, je to super možnosť, ako chrániť svoje dieťa pred nebezpečenstvom. Treba to podporovať, aby bolo čo najviac ľudí, ktorí budú vedieť, čo majú robiť, boli ochotní to urobiť a urobili to správne.
„Kurzy prvej pomoci by mali byť v školách povinné“
Čomu by nová vláda z vášho pohľadu mala venovať pozornosť? Čo by v urgentnej medicíne najviac pomohlo?
Nech by po voľbách vznikla akákoľvek vláda, z môjho profesionálneho pohľadu je dôležité, aby sa začala venovať zdravotníctvu. Ale seriózne a dlhodobo, pretože naše zdravotníctvo je v mimoriadne ťažkej situácii. V prvom rade to treba komunikovať ľuďom, pretože mnohí o tom možno nevedia a v druhom rade treba slovenskému zdravotníctvu pomôcť. Najvypuklejšie problémy sú v súčasnosti nedostatok sestier, začína byť aj nedostatok lekárov, zlá kvalita nemocníc a prístrojovej techniky, vôbec modernizácia celého sektoru… Tých úloh je strašne veľa. A čo sa týka samotnej resuscitácie, veľmi by pomohla práve tá podpora jej výučby v školách. Toto by do budúcnosti mohlo priniesť množstvo zachránených životov ľudí v produktívnom veku.
Mali by sa urobiť aj nejaké zmeny vo vzdelávaní lekárov?
Myslím si, že naše vysoké školy aj so svojimi programami postgraduálneho vzdelávania vedia pripraviť ľudí kvalitatívne veľmi dobre a je to porovnateľné so vzdelávaním v zahraničí. Tu by som problém nevidel. Vieme vychovať kvalitných ľudí, ale tí nemajú modernú nemocnicu, v ktorej by mohli robiť, nemajú prístroje, ktoré sú najmodernejšie a najefektívnejšie na zachraňovanie ľudského života, nemajú personál a tým pádom nemajú ani veľkú chuť tu zostávať.
Sú teda materiálno-technické podmienky a vybavenie v slovenských nemocniciach a v záchrannej službe optimálne na prácu v urgentnej medicíne? V čom vidíte najväčšie problémy?
Vybavenie záchraniek podlieha odbornému usmerneniu a vybavenie na resuscitáciu je súčasťou každého vozidla. Rovnako v nemocniciach sú podľa legislatívy nachystané zariadenia na použitie počas resuscitácie. Je pár vecí, ktorými nás svet predbehol, napríklad zariadenia používané na diagnostiku spomínaných reverzibilných príčin počas resuscitácie. Existujú také, ktoré by ich vedeli odhaliť, napríklad sonograf. Na svete už sú záchranky, ktoré majú so sebou prenosný sonograf a vedia ho použiť počas resuscitácie kdekoľvek. V nemocnici sú tieto prístroje samozrejme dostupnejšie a sonografické vyšetrenie sa spraviť dá. Na covidové obdobie nespomíname radi, ale na druhej strane posunulo medicínu trošku ďalej napríklad v tom, že sa začal používať mimotelový obeh (ECMO) na okysličovanie krvi. Ak by ste boli v situácii, keď je potrebné vás resuscitovať, ja diagnostikujem problém, ale na to, aby som vedel odstrániť jeho príčinu, by som vás musel niekam transportovať, viem na preklenutie toho obdobia použiť práve ECMO. Takýmto zariadením viem udržiavať mozog stále živý a využiť takzvanú eCPR – mimotelovú kardiopulmonálnu resuscitáciu. Na Slovensku sa už kreuje pracovná skupina, ktorá sa tomu bude venovať. Existujú pracoviská, aj v Česku je ich niekoľko, ktoré sú centrami pre poskytnutie takejto špecifickej resuscitačnej starostlivosti. A to chceme dostať aj na Slovensko. Práve v tomto pomohol covid. Respektíve, všetko zlé bolo na niečo dobré.
Zmenila covidová pandémia ešte nejakým spôsobom resuscitačnú starostlivosť?
Niektoré veci v rámci covidu najmä naviedli ľudí na to, aby viac mysleli na svoju bezpečnosť. Aj počas covidu sme ako SRR poskytovali profesionálom aj laikom cez našu internetovú stránku tie najaktuálnejšie inštrukcie k resuscitácii. Aj ako resuscitovať človeka, ktorý je podozrivý z covidovej infekcie, a pritom sa nenakaziť. Nie je to využiteľné len v prípade covidu, ale aj pri inom vysokoinfekčnom ochorení, napríklad bežnej chrípke.
Ako sa resuscituje v tomto prípade?
Vtedy sa nerobí dýchanie, ale len kompresie hrudníka – to je základná informácia pre laikov. Už pri kompresiách môže z úst vychádzať nejaký vzduch, pretože stláčanie hrudníka spôsobuje niečo ako úsilný výdych. Preto je dôležité prekryť ústa a nos zachraňovaného optimálne nejakým ochranným rúškom alebo respirátorom. Tým pádom znížite riziko, že nákaza sa dostane do okolia.
Lucia Hakszer
