Poplatky v zdravotníctve či len diskusie o nich sú v spoločnosti veľmi nepopulárne. Podľa analytika Inštitúciu ekonomických a spoločenských analýz (INESS) Martina Vlachynského sa ale štáty i občania musia pripraviť na to že náklady na zdravotnú starostlivosť budú rásť a niekto ich musí zaplatiť.
„Vidíme to všade na západe. U nás ide na zdravotníctvo okolo 6 až 8 percent hrubého domáceho produktu, západná Európa a Spojené štáty sa blížia 20 percentám. Musíme sa baviť o tom, akým spôsobom budú prichádzať zdroje do zdravotníctva – či cez štátny rozpočet, poistné, pripoistenie, nejaký súkromný kapitál či poplatky. Určite to bude musieť byť nejaký balík financií a opatrení, ale musíme definovať, ako by ten balík mal vyzerať,“ povedal Vlachynský pri okrúhlom stole Zdravotníckeho denníka.
„Niekto musí povedať pacientom, že existujú limity. Zvlášť v postsocialistických krajinách je to veľký problém,“ dodal s tým, že toto dokážu len výrazné osobnosti, akou je napríklad bývalý slovenský minister zdravotníctva (v rokoch 2002 až 2006) Rudolf Zajac. Ako jediný človek za uplynulých 20 rokov dokázal spraviť v slovenskom zdravotníctve zásadnú reformu.
Poisťovne platia za výkony a nie kvalitu
Prezidentka Zväzu ambulantných poskytovateľov Jaroslava Orosová, ktorá pracuje ako klinická imunologička a alergologička, počas diskusie expertov spomenula príklad Švajčiarska, kde si lekár fakturuje čas, ktorý strávi s pacientom. Každý pacient totiž potrebuje iný čas v závislosti na závažnosti jeho problému, na tom, či je novodiagnostikovaný alebo či je už nastavený na liečbu. Podľa lekárky je tento spôsob lepší ako fakturovanie výkonov, ktoré poznáme na Slovensku.
Tiež si myslí, že pacient by mal mať prístup k výpisu, na ktorom uvidí, koľko stojí poisťovňu. „Vtedy si to si kontroluje, presne vie, aký čas strávil v ambulancii a príde mu faktúra, z ktorej vie, koľko stála zdravotná starostlivosť, ktorá mu bola poskytnutá,“ hovorí Orosová s tým, že pacienti by mali byť informovaní.
„Je to aj problém neaktuálneho katalógu výkonov, ale časom sa naozaj budeme musieť dopracovať k tomu, že nebudú ohodnocované jednotlivé výkony, ale naša reálna práca. Veľa ambulantných lekárov totiž z finančného hľadiska pracuje na výkony a nie na kvalitu,“ podotkla Orosová. Niektorí lekári, aby si zarobili na živobytie, podľa nej musia robiť čo najviac výkonov a nemajú kedy ani komunikovať s pacientom.
Bez pripoistenia to nepôjde
Primárny pediater Martin Matejka pri okrúhlom stole Zdravotníckeho denníka vyhlásil, že lekár by nemal byť medzi pacientom a poisťovňou. „Poisťovňa je teraz len trpiteľ úhrady toho, čo má prikázané, a nemá žiadnu motiváciu pacienta manažovať. Filozoficky treba otočiť tento prístup,“ povedal s tým, že pacient, lekár a poisťovňa by mali byť v trojuholníku a pacient musí vedieť, na čo má nárok, čo si môže dovoliť a koľko stojí zdravotná starostlivosť.
Generálny riaditeľ Union poisťovne a Union zdravotnej poisťovne Michal Špaňár uviedol, že diskusiu o financiách v zdravotníctve treba odpolitizovať a riešiť vecný problém. „Mali by sme hľadať cestu a snažiť sa vytvoriť aspoň nejaký systémový postup. Situácia objektívne nie je taká, že by na tom ostatné rezorty boli dobre a mohli by ušetriť peniaze v prospech zdravotníctva,“ hovorí riaditeľ poisťovne. Tiež tvrdí, že s novou ministerkou zdravotníctva Zuzanou Dolinkovou (Hlas-SD) chce hovoriť o možnostiach pripoistenia. „Čím skôr sa zaháji konkrétna, seriózna diskusia o pripoistení, tým lepšie pre všetkých. Za väčšinu vecí v zdravotníctve musia pacienti už aj tak doplácať a treba, aby sa to nedialo potichu a masívne, ale aby to bolo transparentné a legálne. Zároveň sa zlomí ten nešťastný mýtus bezplatného zdravotníctva, ktorý je vražedný, pretože je dlhodobo neudržateľný,“ vyhlásil Špaňár.
Chyby v programe
Aj lekári z praxe sa pri okrúhlom stole zhodli, že spoluúčasť v zdravotníctve je nevyhnutná. Ambulancie vyberajú poplatky už dnes, ale treba o nich hovoriť a zlegalizovať ich práve preto, aby boli transparentné, kontrolovateľné a aby ich mohli mať odpustené alebo znížené chránené skupiny ľudí, ako napríklad zdravotne znevýhodnení a občania s nízkymi príjmami.
Pediater Matejka načrtol aj ďalšie problémy v zdravotníctve, týkajúce sa financovania, nedostupnosti starostlivosti či rezidentského programu: „Riaditelia nemocníc sú tlačení do úspory mzdových nákladov, ktoré tvoria takmer polovicu nákladov nemocníc. Nemajú tak motiváciu otvárať nové pozície. Keď sa napríklad pediater chce prihlásiť do nemocnice, nemajú preňho miesto, hoci hovoríme, že je málo lekárov. Keď ho nezoberú do nemocnice, pre obvod ho nikto nevychová. Tak sme vybudovali rezidentský program, ktorý sa ale za pár rokov tak degradoval, že už nenapĺňa princíp, teda vychovať lekára do ambulancie.“ Nešťastný zásah odborárov (podľa pravidiel presadených Lekárskym odborovým združením musí pediater-rezident vykonávať prax v nemocnici, informovali sme o tom napríklad tu) podľa neho zobral primárnym pediatrom kompetenciu vychovať si nasledovníkov. Odborníci konštatovali, že práve oprava rezidentského programu bude jednou z najdôležitejších úloh pre novú ministerku zdravotníctva.
Lucia Hakszer
