Postihnutie nervov a svalov môže veľmi obmedzovať pohyb a komplikovať život. Pacienti s neuromuskulárnymi ochoreniami preto potrebujú multidisciplinárny prístup, zdôrazňuje neurológ a vedúci lekár centra pre neuromuskulárne ochorenia Univerzitnej nemocnice Bratislava Ivan Martinka. Ide o expertízne pracovisko pre zriedkavé choroby. Rôzne typy neuromuskulárnych ochorení sa totiž vyskytujú veľmi zriedkavo a preto je zložité ich aj diagnostikovať. Neurológovia, ktorých je v mnohých oblastiach Slovenska aj tak nedostatok, na tieto choroby nie sú špecializovaní a robia to popri svojej ďalšej práci, konštatuje v rozhovore doktor Martinka.
Ako by ste laikom priblížili, čo sú neuromuskulárne ochorenia? Čo by mali o nich vedieť?
Sú to ochorenia, ktoré primárne postihujú buď nerv, sval alebo oboje alebo spojenie medzi svalom a nervom, takzvanú nervovosvalovú platničku. Mali by vedieť, že sú to ochorenia, ktoré sa najčastejšie prejavujú svalovou slabosťou a neschopnosťou vykonať nejaký pohyb. Ľudia si často mýlia únavu a slabosť, ale je medzi nimi veľký rozdiel. Pri únave máte pocit, že nejaký pohyb alebo výkon nedokáže spraviť, ale v skutočnosti to zvládnete. Pri slabosti neviete pohnúť telom alebo časťou tela tak, ako by ste, vzhľadom na vek a celkový stav, mali. Poškodenie nervov sa ďalej môže prejavovať aj bolesťou, pálením a tŕpnutím končatín. Zároveň každé ochorenie má svoje špecifické prejavy.
Aké rôzne neuromuskulárne ochorenia existujú?
Je ťažké povedať koľko je aktuálne presne zadefinovaných ochorení, ale môže to byť odhadom do tisíc. Možno každý mesiac sa vyčleňujú nové chorobné jednotky. Dá sa povedať, že existujú štyri veľké okruhy nervovo-svalových ochorení, a to primárne svalové ochorenia – myopatie, primárne nervové ochorenia – neuropatie, teda postihnutia periférnych nervov od ich výstupu z miechy až po najvzdialenejšie úseky končatín, potom choroby nervovosvalovej platničky, pri ktorých je narušený prenos vzruchu medzi nervom a svalom. A štvrtá veľká skupina sú tzv. motor neuron diseases (ochorenia motorických neurónov), ako napríklad amyotrofická laterálna skleróza (ALS), ďalej spinálna muskulárna atrofia (SMA), ktorá bola v médiách v poslednom čase dosť diskutovaná, a ďalšie menej známe. V každom z týchto okruhov existujú dve veľké skupiny: vrodené a získané ochorenia. Vrodené sú spôsobené nejakou genetickou poruchou. Avšak je potrebné vedieť, že množstvo vrodených neuromuskulárnych ochorení sa prejavuje až v dospelosti, niektoré aj po päťdesiatke. A druhá skupina sú získané, napríklad autoimunitné ochorenia, pri ktorých imunitný systém poškodzuje nejakú časť vlastného tela. Iné môžu byť spustené cukrovkou, rôznymi toxickými látkami, s ktorými sa človek dostane do kontaktu, ďalej hormonálnymi poruchami a množstvom ďalších vecí.
V ZAHRANIČÍ EXISTUJÚ CENTRÁ PRE JEDEN TYP OCHORENÍ, NA SLOVENSKU MUSÍ ZOPÁR NEUROLÓGOV OBSIAHNUŤ VŠETKO.
V čom sú tie choroby, ktoré sa prejavujú v detstve, odlišné od tých, ktoré sa prejavia v dospelosti?
Detskí neurológovia, ktorí sa tým zaoberajú, riešia úplne iné spektrum pacientov s vrodenými ochoreniami ako my, zameraní na dospelých. S niektorými diagnózami sa detskí neurológovia vôbec nestretávajú. Na druhej strane s niektorými diagnózami pacienti neprežívajú do dospelosti. Ale veda a medicína sa rozvíja, aj to sa trochu mení.
Venujete sa vo vašom špecializovanom centre pacientom so všetkými typmi neuromuskulárnych ochorení?
V zahraničí existujú výskumné centrá, ktoré sa venujú jednému ochoreniu, typu ochorení alebo majú napríklad kliniku pre periférny nerv. U nás je to žiaľ tak, že zopár neurológov musí v nejakom zmysle obsiahnuť viacmenej všetko, a to popri ďalšej bežnej neurologickej práci.
Ako vyzerá cesta pacienta s podozrením na neuromuskulárne ochorenie? Ako sa k vám človek dostane na vyšetrenie?
Od obvodného lekára sa dostane väčšinou k neurológovi. A keď neurológ nevie stanoviť správnu diagnózu alebo sa napriek liečbe symptómy pacienta zhoršujú, posiela pacienta na naše pracovisko. Ďalší sú k nám odoslaní od reumatológov a zriedkavejšie od iných lekárov. Tieto ochorenia môžu postihovať rôzne orgány, tak napríklad aj od kardiológov alebo pneumológov.
Určenie diagnózy je istá úľava
Ako sa tieto choroby diagnostikujú?
Každá inak. Ale základná najdôležitejšia vec je rozhovor s pacientom. Učí sa to aj na lekárskej fakulte, no dnes sa tomu prikladá pomerne malý význam. V súčasnosti sa často príliš spoliehame na rôzne prístrojové vyšetrovacie metódy, že nám „povedia“ správnu diagnózu. Ale vy musíte zvoliť správnu diagnostickú stratégiu na základe detailného rozhovoru s pacientom a detailného klinického vyšetrenia. Pacient v rozhovore možno povie jednu vetu, ktorá vás nasmeruje. A ak viete, na čo sa máte pýtať, môžete zistiť veľa vecí. Často keď sa prvýkrát opýtate, či má niekto v rodine podobné ťažkosti, pacient povie, že nie. A potom, keď sa to začne hlbšie riešiť, tak zistí, že medzi príbuznými je možno aj viacero ľudí, ktorí môžu mať podobné problémy. Po rozhovore nasleduje vyšetrenie, ktoré spolu s odberom anamnézy zásadne prispieva k rozhodnutiu, aké ďalšie diagnostické testy a postupy zvolíme na doriešenie stavu a stanovenie správnej diagnózy. V diagnostike neuromuskulárnych ochorení sa využívajú laboratórne vyšetrenia, pri ktorých sa vyšetrujú rôzne protilátky, hladiny hormónov a vitamínov, cukru, patologických bielkovín, markery poškodenia svalu či iných orgánov, zápalové markery…Ďalej sa využívajú zobrazovacie vyšetrenia ako röntgen, CT, MRI, ultrazvuk nervov a svalov, elektromyografické vyšetrenie EMG (meranie elektrickej aktivity svalov, poznámka redakcie), svalová biopsia. Pokiaľ je vysoké podozrenie na vrodené ochorenie, indikujeme molekulárno-genetické vyšetrenie. Keďže neuromuskulárne ochorenia často postihujú aj iné orgány, u niektorých jednotiek je indikované aj ECHO srdca, očné vyšetrenie, spirometria (funkčné vyšetrenie pľúc), prípadne iné špecifickejšie testy podľa konkrétnej diagnózy.
Ako sa podľa vašich skúseností mení život pacienta po stanovení diagnózy?
Závisí to od ochorenia. Najviac našich pacientov má poruchu nervovosvalového prenosu tzv. myasténia gravis. Je liečiteľná, takže po stanovení diagnózy a liečby pacientovi môže byť lepšie. Ja aj môj predchodca docent Peter Špalek sme roky edukovali po celom Slovensku, že čím rýchlejšie ju zachytíte, tým lepšie sa dá liečiť a môžete sa dostať do úplnej remisie. Momentálne spúšťame kampaň na podporu využívania novej a biologickej liečby pri tomto ochorení. Nie je až také zriedkavé, za 40 rokov na Slovensku bolo vyše tritisíc ľudí, ktorí ho mali. Väčšina neurológov už vie, o čo ide, a liečia ho aj sami. Ak si nie sú istí, tak k nám pacienta pošlú. Ale u iných chorôb je možno 20 prípadov na celom svete a pri tých diagnostika trvá veľmi dlho. Tak po stanovení diagnózy pacient konečne môže cítiť úľavu. Aj keď zistí, že má neliečiteľné ochorenie, ktoré pôjde svojou cestou, možno už konečne chápe, čo mu je. Veľa ľudí to dokáže akceptovať a prijať. Časť ľudí nie, ale to už je ich problém, ktorý by bolo treba riešiť s pomocou psychológa. Každopádne, diagnóza má aj zo sociálneho hľadiska veľký zmysel. Pretože mnohokrát úradom na rôznych posudkových konaniach nevadí, že človek sa sám nie je schopný ani postaviť zo sedu, ale keď nemá diagnózu, nemá nárok na nijakú kompenzáciu. Často preto pacienti po stanovení diagnózy cítia úľavu.
Sú niektoré z týchto ochorení úplne vyliečiteľné?
V skupine autoimunitných sú také, ktoré môžete potlačiť natoľko, že sa už nikdy nemusia objaviť. Môžu síce prepuknúť po mesiacoch alebo dokonca rokoch, ale nemusia. Laicky sa dá povedať, že je to niečo ako vyhasnutá sopka. Možno dosiahnuť stav, že pacient je takmer kompletne zdravý, s minimálnymi ťažkosťami, ktoré ho neobmedzujú. U časti vrodených ochorení, ako je napríklad aj spinálna muskulárna atrofia, možno dosiahnuť, že sa nezhoršujú alebo sa zhoršujú veľmi pomaly. Nie sú teda vyliečiteľné, ale stabilizovateľné. Ak chorobu zachytíte úplne na začiatku alebo pred vznikom príznakov a máte to šťastie, že vám schvália liečbu, tiež môžete byť na tom veľmi dobre.
PO STANOVENÍ DIAGNÓZY MÔŽE PACIENT KONEČNE CÍTIŤ ÚĽAVU.
Čo je z vášho pohľadu najdôležitejšie pri starostlivosti o pacientov? Ako a kde by mal byť človek s neuromuskulárnymi problémami najlepšie liečený?
Existujú špecializované centrá, s ktorými je to v zahraničí úplne inak ako na Slovensku. Kým tu to robia dvaja, traja ľudia, v zahraničí majú obrovské jednotky špecialistov, jednak neurológov, ale aj výživových špecialistov, logopédov, fyzioterapeutov, psychológov, sociálnych pracovníkov, pneumológov, kardiológov a ďalších, ktorí sa starajú len o toto. Na Slovensku žiaľ nič také nie je. Vieme to zabezpečiť, ale u každého špecialistu v rámci jeho ďalšej práce.
Dokáže sa pacient s nervovosvalovým ochorením dobre orientovať v systéme? Vie, čo má vyhľadať a aké možnosti má k dispozícii?
Veľmi slabo, ale našťastie sú mnohé organizácie, ktoré mu môžu pomôcť. Vypichol by som Organizáciu muskulárnych dystrofikov. Teraz sme aj my z neuromuskulárneho centra založili združenie a ide nám o to, aby sme pomohli pacientom k liečbe istou formou spoločenského tlaku. Tiež aby sme mali financie na nákup vybavenia, prípadne aj prístrojovej techniky a edukáciu lekárov. Naším cieľom bude angažovať sa aj na webe a sociálnych sieťach, aby to trošku pomohlo ľuďom sa orientovať. Do nášho centra by mali ľudia chodiť už od špecialistu, pretože keby sa k nám hlásil hocikto s prejavmi ako je únava, to by sme nezvládali. Množstvo prejavov môže byť aj psychologicky podmienených. Syndrómy vyhorenia a stresové poruchy sa tiež môžu prejavovať absolútnou únavou a neschopnosťou niečo robiť, preto je dôležitá triáž pacientov.
Sú nejaké služby, ktoré na Slovensku úplne chýbajú? Ako by štát mal tento stav zlepšovať?
Chýba práve ten multidisciplinárny prístup, ktorý by sa mal zriadiť. Najväčšie zlyhania sú v sociálnej oblasti a v nejakej psychologickej pomoci. Rôzni špecialisti by mali byť k dispozícii na jednom pracovisku, ktoré sa nezaoberá v podstate ničím iným. Ale u nás to tak nie je.
Tri centrá na Slovensku
Váš odbor mi príde ako veľmi špecifický. Koľko takýchto špecializovaných neuromuskulárnych centier sa v krajine nachádza?
Ďalšie dve sú v Martine a v Košiciach.
Z akej najväčšej diaľky za vami pacienti cestujú?
Aj z Čiernej nad Tisou. Kedysi to na východe Slovenska ešte nebolo také rozvinuté a mnohí, ktorí chodili k nám, sem chodia naďalej.
Staráte sa aj o zahraničných pacientov?
Pamätám si, že sme mali jednu pani z Poľska a jednu z Ukrajiny dávno pred momentálnou vojnou aj vojnou na Kryme. V minulosti sem chodilo zopár Čechov. Inak si to každá krajina manažuje v podstate sama.
Bratislavské centrum teda bolo prvé na Slovensku? Odkedy funguje?
Docent Špalek ho založil už v roku 1978. Začal sa venovať hlavne tým myasténiám. Pracoviská v Martine a v Košiciach získali status centra neskôr, ale vždy tam boli ľudia, ktorí sa tomu venovali.
Ako je to teda s dostupnosťou starostlivosti v tomto odbore? Keď má človek povedzme z malej obce na strednom Slovensku nervovosvalové problémy, ako sa k vám dostane na vyšetrenie?
Tie čakacie lehoty nie sú ideálne, ale nie je to viac ako dva až tri mesiace. Myslím, že v niektorých odboroch je to oveľa extrémnejšie. Keď nám niekto telefonuje, hovorí svoje príznaky a ťažkosti, tak už vieme posúdiť, či je to akútne alebo nie. Ak áno, dokážeme ho zaradiť aj oveľa skôr. V dostupnosti je určite čo zlepšovať, ale snažíme sa robiť, koľko vieme.
PROGNÓZA NERVOVOSVALOVÝCH OCHORENÍ SA ČASTO NEDÁ ODHADNÚŤ.
Dokážu tri centrá pokryť potreby všetkých pacientov na Slovensku?
Dajme tomu, že hej. V rámci neurológie sme taká špecializovaná komunita a máme možno ďalších 30, 40 ľudí, ktorí v rámci svojich ambulancií v regiónoch riešia pacientov s neuromuskulárnymi chorobami úplne sami a profesionálne. Či už je to doktorka Rohaľová v Ružomberku, doktor Junas v Žiari nad Hronom alebo primár Gučík v Levoči. Stretávame sme sa, odovzdávame si skúsenosti a sami dokážu diagnostikovať a liečiť takýchto pacientov.
Akú majú neuromuskulárne ochorenia prognózu, na čo by sa pacienti mali pripraviť?
Záleží to od konkrétnej choroby. Je skupina neuromuskulárnych ochorení, ktoré sú smrteľné, ako napríklad amyotrofická laterálna skleróza (ALS) alebo najťažšie formy spinálnej muskulárnej atrofie (SMA). Ďalšie ochorenia vás invalidizujú a môžete skončiť na vozíku, ale nemusia skrátiť dĺžku života. Iné ochorenia sa dajú liečiť a nemusíte mať žiadne problémy. Prognóza sa ale nedá odhadnúť, ani vrodené ochorenia nepostupujú paušálne. V rámci jednej rodiny môžu mať viacerí ľudia tú istú chorobu a niekto je totálne invalidizovaný, no iný je v pohode.
Aké pomôcky a podporné služby pacienti potrebujú?
Opäť to závisí od typu postihnutia, no napríklad rôzne invalidné vozíky, či už mechanické alebo elektrické. Riešili sme to aj so šéfkou Organizácie muskulárnych dystrofikov Andreou Madunovou a poisťovne vnímajú ich požiadavky, akoby chceli mať nadmerný komfort. Hradený je nejaký typ vozíka a keď pacient nevládze dajme tomu pohnúť rukou alebo kvôli slabosti krku potrebuje opierku hlavy, to už je podľa poisťovní nadštandard. Ale preňho je to jednoducho potreba. Takisto mnohí pacienti potrebujú dýchacie prístroje, pomôcky na vykašliavanie a ďalšie.
Aká časť pacientov končí v nemocniciach a ako tomu predchádzať?
Ťažko povedať, koľko ich je. Môžu skončiť v nemocnici, keď sa im zhorší chronický stav v dôsledku nejakej komplikácie. Napríklad pacient so slabosťou dýchacích svalov chytí zápal dýchacích ciest a potrebuje antibiotiká do žily. Alebo majú výživovú sondu, ktorá sa im zapáli a stav sa skomplikuje. Môže sa im pohoršiť napríklad pri zmene liekov, strese v práci… Stav sa dá zlepšiť napríklad aj tým, že lekár inak nastaví tabletky, pacient zostane doma a nič sa nedeje. Ale niektoré stavy sú vážnejšie, potrebujú nejaký zákrok a hospitalizáciu. A ako tomu predchádzať? Pri chronických ochoreniach je to ťažšie, ale môže sa vyvarovať vecí, o ktorých vie, že mu zhoršujú stav. Napríklad keď je chrípková epidémia, takýto pacient by nemal chodiť medzi ľudí, kde to môže chytiť. Tiež treba pravidelné kontroly a sledovanie. Mnohí pacienti ku mne chodia viac ako 10 rokov. A už viem, že niektorí sa sťažujú na problémy, ale rozprávajú stále to isté. A iní sa nesťažujú, ale zrazu začnú opisovať nejaké ťažkosti. Takže ten pravidelný kontakt je dôležitý. Už sa medzi nami vytvára nejaký vzťah, ľudia vedia, že sa môžu na niekoho obrátiť, existujú maily, telefóny a niekedy riešime veci aj po pracovnom čase a cez víkendy. Druhá vec je, a to je tiež o dôvere medzi lekárom a pacientom, že niektorí majú tendencie sa samoliečiť a upravovať si dávky liekov. Alebo sa iní lekári, ktorí nemusia byť z fachu, napríklad obvodní, rozhodnú meniť liečbu. Keď sa to deje, pacient by nás mal kontaktovať a spýtať sa, či je to správne. Vo všeobecnosti ich treba poučiť, že nie je hanba ozvať sa, keď majú ťažkosti, a nečakať, lebo sa môžu zhoršiť.
O niektoré lieky treba bojovať, chýba aj následná starostlivosť
Je na Slovensku pacientom dostupná inovatívna liečba? Za akých podmienok?
Oficiálne áno, ale reálne je dostupná veľmi slabo. Keď je liek registrovaný, je schválený Európskou liekovou agentúrou, znamená to, že sa aj na Slovensku môže používať. Ale pokiaľ neprejde procesom kategorizácie, teda nie je zapísaný v zozname liekov na konkrétnu diagnózu pri splnení konkrétnych podmienok, tak je vo výnimkovom systéme, teda jeho použitie musí schváliť konkrétna poisťovňa. A keď ho neschváli, stačí, keď to odôvodní tým, že na výnimku nie je dosť finančných prostriedkov. Poisťovne to s radosťou využívajú, takže ide o veľmi zložitý proces. Trvá aj niekoľko mesiacov, kým ich presvedčíte. Napríklad na sklerózu multiplex už sú kategorizované lieky. Keď pacient splní podmienky, na ktorých sa kategorizačná komisia dohodne, tak štát musí liek uhradiť. Preto má pacient omnoho väčšiu šancu dostať sa ku kategorizovanému lieku, ako keď je len registrovaný. Ak by ho poisťovňa neuhradila, musí dokázať, že pacient podmienky nesplnil.
Čo neurológom v systéme zdravotníctva spôsobuje najväčšie problémy? Čomu by malo ministerstvo zdravotníctva prioritne venovať pozornosť?
Nielen neurológom, ale všetkým akútnym odborom spôsobuje problémy to, že neexistuje následná doliečovacia starostlivosť a sociálna starostlivosť, prípadne je veľmi zanedbaná. Nie sú vytvorené podmienky na to, aby sa o pacienta po prepustení z nemocnice, v našom odbore napríklad po cievnej mozgovej príhode, mohli starať príbuzní adekvátne doma a aby to vedeli finančne utiahnuť. Nie je ani dostatok zariadení, kam môžete pacienta aspoň dočasne preložiť a kde by sa oňho postarali, kým sa stav zlepší. Vytvára sa veľký tlak na oddelenia nemocníc, kde je veľa ležiacich pacientov. Na oddeleniach dlhodobo chorých aj v domovoch sociálnych služieb je pretlak a títo pacienti často nemajú rodinu alebo majú už starších príbuzných, ktorí sa o nich nevedia postarať. Zároveň zvonku prichádzajú ďalší pacienti, ktorých nemocnice nemajú ako prijať. Pretože sú tam tí, ktorí by už mali byť mimo systému akútnej starostlivosti. V Česku aj všetkých ostatných krajinách ďalej na západ je to ďaleko lepšie rozvinuté ako na Slovensku.
Zo strany štátu by teda najviac pomohlo vybudovanie doliečovacích centier?
Jednoznačne. Treba si uvedomiť, že populácia starne a je to nutné.
Pokrývajú úhrady zdravotných poisťovní dostatočne vaše úkony a terapie alebo si pacienti musia za veľa vecí doplácať?
Dá sa povedať, že áno. Pacienti majú dostupnú aj drahú liečbu, nehovorím o tých výnimkových liekoch, ale úhrady pokrývajú napríklad rôzne imunoglobulíny, plazmaferézu. A tie ostatné lieky nemajú nejaké vysoké doplatky. Ale napríklad pri tých invalidných vozíkoch, ako som spomínal, majú poisťovne strop, po ktorý preplatia, a tam už je problém. Štát musia suplovať neziskové organizácie, ktoré pacientom doplácajú na tieto pomôcky, aby si ich vôbec mohli dovoliť. A u tých výnimkových liekov pokiaľ pacient nedostane výnimku, tak sa k lieku často nedostane, lebo nikto nemá na to, aby za rok zaplatil stovky tisíc.
Populárny hoax – všetky problémy sú z očkovania
Dokážu podľa vás lekári nemocniční lekári empaticky komunikovať s pacientmi? Myslíte si, že v odbornej príprave, respektíve na lekárskych fakultách je tomu venovaná dostatočná pozornosť?
Keď som študoval ja, nebola tomu venovaná absolútne žiadna pozornosť a myslím si, že stále to nie je dostatočné. Absolútne sa nereflektuje, že aj my lekári sme každý iný, niekto je viac komunikatívny, niekto menej. Nikto nás neučí komunikovať a je to veľký problém.
Ako hodnotíte prípravu medikov na Slovensku a ako vyzerá príprava budúcich profesionálov vo vašom odbore?
Na Slovensku je asi nielen u medikov, ale vo všeobecnosti, výučbový systém zameraný na nejaké teoretické poznatky a nie na reálne situácie a schopnosť rozhodovať sa v danej chvíli aj pod tlakom. Tú musíte len získať v praxi. Čo sa týka prípravy neurológov, človek vyštuduje, potom musí absolvovať päť rokov ako sekundár na nejakom oddelení a splniť podmienky cirkulácie na iných oddeleniach. Potom atestuje a je z neho neurológ.
Je na Slovensku dostatok neurológov?
V Bratislave asi áno. Ale už za Bratislavou začínajú problémy. Na celom Záhorí je ich zopár a mnohí neurológovia sú už starší alebo v dôchodkovom veku. Veľký problém je v oblasti Modry, Pezinka a Senca, kde je ich tiež málo.
Ako poskytovanie starostlivosti poznačila pandémia COVID-19?
Veľmi, pretože sa strácal kontakt s ľuďmi a často sa zanedbali rôzne veci. Ako som hovoril, pravidelný kontakt je esenciálny, niekedy stačí raz za pol roka, ale počas pandémie chýbal možno dva a pol roka. Pacienti sa sami báli chodiť k lekárovi a tak sa napríklad nezaznamenali niektoré zmeny stavu.
Ako vo vašom odbore fungovala telemedicína?
Cez mailovú alebo telefonickú komunikáciu sme sa vedeli dohodnúť minimálne na predpisovaní liekov a podobne, ale je to úplne iné, ako mať s človekom reálny kontakt.
MNOHÍ NEUROLÓGOVIA NA SLOVENSKU SÚ UŽ STARŠÍ ALEBO V DÔCHODKOVOM VEKU.
Aj utečenci prichádzajúci z Ukrajiny potrebujú rôzne druhy zdravotnej starostlivosti. Máte skúsenosti s ukrajinskými pacientami?
Nie veľké, ale mám asi troch.
Usmernilo vás ministerstvo zdravotníctva dostatočne, ako takýchto pacientov ošetrovať a vykazovať? Nevyskytli sa nejaké problémy s porozumením?
Usmernilo, nie je s tým veľký problém. V podstate sa o nich staráme tak, ako o slovenských pacientov. Ani s porozumením neboli problémy. Najskôr s nimi chodili ako doprovod Slováci a teraz už vedia jazyk.
Objavuje sa vo vašom odbore veľa dezinformácií? S akými nezmyslami zo strany pacientov alebo verejnosti sa stretávate?
Dezinformácie prichádzajú vždy. Samozrejme, teraz sa veľa sústredí na to, že všetky problémy sú z očkovania.
Ako situáciu s dezinformáciami zlepšovať?
Jedine to vysvetľovať, ale je skupina ľudí, ktorým nevysvetlíte nič.
Lucia Hakszer
