Duševné poruchy už nie sú takým tabu, akým boli v minulosti. O duševnom zdraví sa na verejnosti rozpráva čoraz častejšie, avšak stále to nestačí. Podľa oficiálnych európskych štatistík Depression Scorecard (2022) na Slovensku žije s duševnými problémami až 12 percent obyvateľov. Odhaduje sa, že 3 až 3,5 percenta Slovákov trpí depresívnymi poruchami. Napriek tomu sa väčšina z nich stále zdráha vyhľadať odbornú pomoc či hovoriť o svojich problémoch so svojím okolím.
Prehľad Depression Scorecard zároveň poukazuje na vážny nedostatok psychiatrov na Slovensku a nedostupnosť kvalitnej liečby pre ľudí s depresiou. V krajine pôsobilo v čase merania spolu 306 psychiatrov, teda menej ako päť psychiatrov na 100 tisíc obyvateľov, zatiaľ čo priemer Európskej únie je viac ako 17.
Ako sa nevrátiť do ústavu
„Na Slovensku je nedostatok podporných komunitných služieb pre psychiatrických pacientov, ktoré by mohli minimalizovať alebo predchádzať akútnym a dlhodobým hospitalizáciám,” zdôraznila slovenská komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská na tlačovej konferencii v Bratislave. Pre ľudí prepustených z nemocnice by podľa nej mali byť dostupné denné stacionáre, v ktorých môžu absolvovať terapie. „Ak človek po hospitalizácii nebude mať prístup k podporným službám, do nemocnice sa bude opakovane vracať,“ hovorí Stavrovská. Úrad komisára od roku 2019 monitoroval psychiatrické zariadenia, teda nemocnice, oddelenia a liečebne, v ktorých pracovníci úradu zrealizovali spolu 12 monitorovacích návštev. „Sledovali sme rôzne prístupy zdravotníckeho aj špecializovaného personálu, teda psychoterapeutov a sociálnych pracovníkov. Tiež dodržiavanie ľudských práv, bezbariérovú prístupnosť, kvalitu poskytovanej služby, ochranu súkromia pacientov. Aj to, či bol pacient informovaný o svojej liečbe, či s ňou súhlasí a samozrejme to, či má po ukončení terapie možnosť žiť nezávisle,“ konštatuje Stavrovská. Právo na komplexnú starostlivosť garantuje aj Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Komisárka totiž vysvetľuje, že niekedy pacient po prepustení z akútnej starostlivosti zabúda brať lieky, nenavštevuje potrebných odborníkov a jeho rodina si nevie poradiť. „Preto sme diskutovali s odborníkmi v regiónoch, ktorí vedia takýmto ľuďom pomôcť – psychiatri, psychológovia, peer konzultanti či sociálni pracovníci. Ak sa na nich človek môže v prípade potreby obrátiť, je veľká nádej, že sa nebude musieť vracať do ústavnej starostlivosti,“ hodnotí Zuzana Stavrovská.
Centrá duševného zdravia
Pri zlepšovaní následnej psychiatrickej starostlivosti sa Slovensko podľa psychiatričky Dagmar Breznoščákovej môže inšpirovať v iných európskych krajinách. „Napríklad v Česku existujú viac ako päť rokov centrá duševného zdravia, o ktoré sa chceme usilovať aj u nás a ich budovanie je zahrnuté v platnej koncepcii psychiatrickej starostlivosti,“ tvrdí psychiatrička.
Podľa nej sú takéto centrá potrebné predovšetkým pre ľudí s afektívnymi úzkostnými ťažkosťami. „Často stačí človeka vypočuť, navigovať ho v rámci rôznych služieb,“ podotýka odborníčka. Zároveň však doplnila, že pre ľudí s duševnými problémami je často ťažké dovolať sa pomoci a k odborníkom sa čaká aj niekoľko týždňov až mesiacov.
Preto môže nastať problém najmä s personálnym obsadením centier. „Návrh je v štádiu kreovania, máme ambíciu postupne budovať psychosociálne centrá v rôznych regiónoch, no nie je striktne dané, kde budú. Závisí to od dopytu a možností v regiónoch. Tie môžu reagovať na vyhlásenú európsku výzvu. Daný región musí splniť určité podmienky ohľadom odborného personálu a priestorov, dostane však pomoc. Myšlienka je, aby bolo vybudované minimálne jedno centrum v každom kraji,“ hovorí pre Zdravotnický deník Breznoščáková.
Slovenské ministerstvo zdravotníctva v Koncepcii humanizácie zariadení ústavnej psychiatrickej starostlivosti (2022) uvádza ako dôležité ciele integráciu psychiatrickej starostlivosti so sociálnymi službami a prepojenie ústavnej liečby so službami komunitnej psychiatrie s cieľom podporiť samostatnosť pacienta. Tiež dosiahnuť, aby človek s duševnou poruchou dokázal žiť nezávislým životom, začleniť sa do spoločnosti, podporiť destigmatizáciu duševných porúch a psychiatrickej starostlivosti. Pacienti a ich rodinní príslušníci majú byť zapojení do všetkých podstatných rozhodovacích procesov, týkajúcich sa liečby, pomoci a podpory. Dôležitá je spolupráca s pacientskymi organizáciami, ale aj práva zdravotníckych pracovníkov, ktorí pracujú v zariadeniach ústavnej psychiatrickej starostlivosti v náročných podmienkach. Treba im dať dostatočné materiálno-technické zabezpečenie a sústrediť sa aj na ich vzdelávanie.
„Vieme, že mnohí pacienti, ktorí končia v nemocniciach, by v nich končiť nemuseli. Je veľmi stigmatizujúce liečiť sa v ústavnom zdravotníckom zariadení len preto, lebo iná forma starostlivosti nie je dostupná. Druhá vec je, že by mala byť ponúkaná komplexná starostlivosť – nielen psychofarmakologická liečba, ale aj ďalšie služby. Nielen zdravotná, ale aj sociálna starostlivosť,” zdôrazňuje Dagmar Breznoščáková.
Podpora pre kontrolu nad ochorením
Psychiatrická sestra Tatiana Hrindová z odboru zdravotníctva Prešovského samosprávneho kraja si myslí, že spoločnosť nevenuje dosť pozornosti duševnému zdraviu. „Asi aj z toho pramení obava ľudí riešiť psychické problémy, boja sa, čo si budú myslieť iní. Aj spoločnosť aj zdravotnícky system u nás majú predstavu, že človek s duševným ochorením má byť izolovaný. Pramení to z historickej skúsenosti. Ale už vyše 30 rokov žijeme v slobodnej spoločnosti a je načase vytvárať podporné mechanizmy pre ľudí po prepustení z akútnej starostlivosti,” zdôrazňuje Hrindová.
„Je naivné myslieť si, že človek so závažným duševným ochorením po troch týždňoch akútneho liečenia vyzdravie. Chýba však podporná sieť počas príznakov problému – človek, ktorý má psychickú poruchu už zo svojej skúsenosti vie identifikovať, že niečo sa deje, ale ak to bude znamenať, že ho zase zavrú do nemocnice, odkladá návštevu psychiatra čo najdlhšie, ako sa dá,” toto je podľa psychiatrickej sestry veľký problém. Dopĺňa, že pacienti niekedy vynechávajú liečbu, nemajú dostatočnú podporu a veľmi rýchlo sa vracajú späť do zariadenia. „Zvyšuje to náklady na ústavnú starostlivosť aj lieky. Preto má rozvoj komunitnej starostlivosti o ľudí s duševným ochorením veľký význam. Clovek potrebuje podporu, aby mal kontrolu nad svojím ochorením. Služby by mali byť správne sieťované a priateľské k tým, ktorí ich potrebujú,” dodáva Hrindová.
Prešovská samospráva, kde pôsobí, je podľa nej naklonená spolupráci pri tvorbe a realizácii pilotného projektu komunitnej starostlivosti o pacientov s duševnou poruchou. „Starostlivosť o duševne chorých realizovaná v komunite vyžaduje spájanie všetkých zúčastnených – pacientov, ich rodín, služieb pre duševné zdravie, všeobecných zdravotníckych a sociálnych služieb,“ hovorí. Odborníci, ako aj ľudia, ktorí majú skúsenosti s duševnými poruchami, dúfajú, že postupne sa budú pridávať aj ďalšie kraje.
Necítiť sa sám
Jeden z prvých peer konzultantov pre oblasť duševného zdravia na Slovensku Miloš Šviderský vysvetľuje: „Zmyslom pomoci peer konzultantov je zdieľanie s druhými na základe vlastnej skúsenosti. Necítiť sa sám vo svojom trápení je liečivé, a práve tento pocit spolupatričnosti, pochopenia a ľudskosti by sme teraz radi priniesli do rôznych kútov Slovenska, vrátane miest a situácií, v ktorých debaty o duševnom zdraví zďaleka nie sú bežné.“
Myslí si, že v centrách duševného zdravia by určite mali byť multidisciplinárne tímy odborníkov a konzultanti, ktorí majú vlastnú skúsenosť s duševným ochorením. Tiež by tieto centrá mohli by poskytovať služby mobilného tímu, ak človek potrebuje nejakú intervenciu, aby tím mohol vycestovať a navštíviť ho doma v jeho bezpečnom prostredí.
„Predpokladám, že budú komunitné centrá rôznych stupňov od akútnych až po nízkoprahové. Podľa mňa by sa tam mali robiť bežné aktivity zamerané na získavanie sociálnych zručností, upevňovanie pamäte a sústredenia, alebo aj ručné práce. Tvorba pre širokú verejnosť je dobrým spôsobom, ako získať pomoc,“ zhodnotil Šviderský pre Zdravotnický deník. „Dôležité je, aby tam človek mohol tráviť čas, inšpirovať sa inými a skúsiť aj veci, o ktorých si ani nemyslel, že by ich dokázal. Teda mal nádej vo svoje schopnosti a prevzal zodpovednosť za svoje duševné zdravie,“ poznamenal človek so skúsenosťou s duševnou poruchou.
Vyjadrenie umením
Jedným z prostriedkov, ktorým je možné uchopiť svoju skúsenosť, priblížiť svoj vnútorný svet a zároveň byť pozitívnou inšpiráciou pre všetkých ľudí, aby sa starali a zaujímali o svoje zdravie, je podľa neho umenie.
Šviderský je autorom myšlienky pilotného projektu výstavy s názvom Cesta môjho zotavenia, ktorú pripravilo pacientske združenie Otvorme dvere, otvorme srdcia (ODOS). Putovná výstava diel autorov, ktorí majú skúsenosť s duševnou poruchou má priniesť otvorené diskusie o duševnom zdraví do každého kúta Slovenska a podporiť vznik komunitnej psychiatrickej starostlivosti. Odštartuje 1. februára v Košiciach a neskôr sa bude presúvať ďalej z východu na západ Slovenska. Podľa Šviderského sú jej súčasťou rôzne diela a spôsoby ich prezentácie.
„Keď sa rozprávame o duševnom zdraví, osobnú skúsenosť naozaj nič nenahradí a mnohí sa radšej obrátia na ľudí s vlastnou skúsenosťou pre ich autenticitu a to, čo zažili, ako na profesionálov. Preto sa členovia združenia Otvorme dvere, otvorme srdcia rozhodli, že sa o svoje skúsenosti s duševnou poruchou a najmä cestu svojho zotavenia podelia so svetom. A to veľmi vľúdnym, kreatívnym a inšpiratívnym spôsobom.“ uzatvára Dagmar Breznoščáková, ktorá je zároveň štatutárnou zástupkyňou ODOS.
Lucia Hakszer
